Prečo si myslíme, že teraz sa to zmení? Máme na to nejaké vážne dôvody, alebo len vieru v spravodlivosť a evolúciu? Že po toľkých rokoch podnikanie prešlo vývojom a kráča správnym smerom.
No nie, nikdy nekráčalo!
Veď viete, podnikala som. Zo začiatku som bola spoločníčka s jedným kamarátom. On mal dosť vysokopostavených známych a verili sme, že tie nepochopiteľné zákony nám jeden z jeho známych vysvetlí, ozrejmí. Kto z nich by to najlepšie dokázal? Tak ten, ktorý bol takým neveľkým šéfom na daňovom úrade. Správne!
Lenže on nedvíhal telefón, tak sme sa rozhodli, že zaskočíme za ním na daňový úrad, no nie?
Stalo sa, ale tam boli nejasnosti už od vchodu, potom aj v predsieni, potom v čakárni. Všade bol niekto, kto nás nechcel pustiť a vypytoval sa. Ja viem, teraz je to už inakšie.
Ale prepracovali sme sa k jedným dverám. Tak do toho, s odvahou! Rozumne sa musíme pýtať a zapôsobiť na toho, kto otvorí dvere.
Otvorilo mladé dievča, čerstvá maturantka. Také mladé neskúsené, tam s obľubou zamestnávali, plat začiatočníčky je vždy malý. Nevydržia dlho, a vezmú ďalšiu, ktorá zase chvíľu vydrží. Daňový úrad je ťažké zamestnanie, pre citlivejšie duše.
Spoločník, privyknutý, že na neho berú baby, jej šarmantne vysvetlil, že sa chceme opýtať na isté veci, ktoré nechápeme a súvisí to s podnikaním. Dúfali sme, že nám zavolá veľkého šéfa a ten sa ujme vysvetľovania, ale nestalo sa.
Dievča sa zadivilo.
,,Nie sme tu na to, aby sme vysvetľovali. My dávame pokuty!"
Vysvetlené.
Keby nebola taká príšerne mladá a naivná, nepovedala by to.
Zahmlievala by učenými slovami. Nikto by nezbadal, že ani ona nechápe a nik nechápe a preto iné nemôžu robiť, iba pokuty dávať. A keď nikto nič nechápe, vtedy pokutu každý príjme so stiahnutým chvostom, protestovať nemá význam.
Ale teraz je to pravdaže úplne inakšie.
