Od stredy bez rúška! Čakaj! Nie úplne všade!

Autor: Eva Gallova | 22.5.2020 o 10:36 | Karma článku: 10,43 | Prečítané:  7417x

Potešilo nás vyhlásenie Igora Matoviča v správach, že ľudia, už môžete bez rúška. A či ozaj? Áno, hore bez!

Takto odznela radostná správa v utorok večer, ale potom sa ukázalo, že nie je to celá pravda.

Pred obchodom stálo pár kupujúcich. Mám na mysli ten malý obchod, najmenší v dedine, kam sa málo ľudí zmestí a musíme čakať vonku. Viete ten, z ktorého si ľudia robia srandu, že kdejeBala, lebo obchod medzičasom premenovali a nevieme sa zhodnúť ako sa volá.

Kým pred obchodom stojíme v dvojmetrových odstupoch, tak žartujeme, smejeme sa. Nahrádzame si sociálne kontakty, ktoré môžu byť virtuálne, ale nesmú byť v skutočnom živote.Toto vonku je takmer ako život, na dobrom čerstvom vzduchu. Nie sme nahnevaní, že treba čakať, ale teší nás, že máme spoločnosť.

Pýtam sa, nedáme si dole rúška, aspoň kým čakáme, keď už Igor povolil. Ale dostanem odpoveď, že či som si nevypočula celú správu?

,,Celú správu?”

Asi nie. V tej eufórii po tých správnych slovách rozhodnutia som vypla odposluch. Nie na televíznom prijímači, iba v hlave a už som sa tešila so širokým úsmevom na tvári.

Trocha predčasne, vraveli mi ľudia pred Balou, ktorá sa teraz inakšie volá.

,,Tak ako to je?”

Takto to je, len odstup musí byť väčší. V interiéri, ak chcete byť bez rúška, máte dodržať odstup 5 metrov.

,,Chápete, pani, kráčate po ulici bez rúška, oproti ide človek bez rúška. Keď sa priblížite na 5 metrov, klik, klik, šikovne si nasadíte rúška. Ako v internetovej hre.”

Trošku zapochybujem, či viem odhadnúť 5 metrov, a tiež či tak rýchle nasadím rúško, že klik, klik. Áno, v počítačovej hre možno a vlastne tam mi hrozí iba vypadnutie z hry, ale tu na ulici mi hrozí smrť!

Či nie? No nie naozaj! V našej dedine bol iba jeden jediný nakazený, aj ten sa vyliečil, aj celá jeho rodina bola v karanténe. Vírus si dovliekli z exotickej cudziny. A tiež bývajú v inej časti a chodia po iných uliciach, nakupujú v inom obchode, nestretnem ich.

Fú, to mi odľahlo, nič mi nehrozí. Skákala by som od radosti, ale to pouličné cvičenie s rúškom, že dám dole, rýchle navlečiem hore, zase dám dole a pozor, zase hore, tak to nie! Odmietam! Obľúbené rúško, farebne zladené k autfitu, nebudem hore dole trhať, šúľať, ničiť, nechám si celý čas na tvári. Mne neprekáža. Práve som sa pevne rozhodla!

Veď my sme si rúška obľúbili. Šili, vyrábali nielen pre vlastnú potrebu, ale nosili sme čerstvo ušité rúška na verejné miesta. Pod oknom u Chabadov bola šnúrka, na ktorú vešali rúška v igelitovom sáčku, aj domáci zo svojej tvorivej dielne, aj cudzí doniesli, aj ja som nosila. Bolo to nálezisko dizajnových kúskov a míňali sa ako teplé rožky.

Tu na Horehroní sa hovorí, že ak sa krajčírka pichne pri šití, ten kto si oblečie ušitú vec sa bude bozkávať. Aj ja som tomu dopomohla, pichla som si do prsta, aspoň šesťdesiat razy pri šití rúšok. Pravdaže nie naschvál. Takže nastal čas bozkov, ale nie s nakazenými cudzími ľuďmi, ktorých stretnete na ulici len tak bez rúška. To pŕŕŕ, to nie! Všetci ste dúfam porozumeli? Nečítajte na preskáčku, potom sa strácajú súvislosti!

Dajte na seba pozor, aj s rúškom, aj bez rúška, to vám v dobrom radím s ihlou a niťou v ruke!

 Pekný deň prajem!

Hlava dievčaťa, drevo, akad. sochár Karol Dúbravský

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bihariová: Také Palermo ako Matovič, si nedovolili ani za Fica

Štát nemôže fungovať tak, že premiér má dobrý nápad a to stačí, hovorí nová šéfka PS.

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Pokazili sme si to (píše Michal Havran)

Od štábov nepotrebujeme strašenie, ale informácie.


Už ste čítali?