reklama

Autobusový výlet s oreganom a s Mariškou (keď sa ešte dalo)

Teraz žiadne výlety nie sú možné, ale minulé leto sa výlety robili. Alebo aj predtým. Tak sa mi žiada spomínať na lepšie časy!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Mám rada výlety a vždy som išla, ak sa dalo. Betliar, Krásna Hôrka, Bojnice, Zvolenský zámok je obľúbená výletná trasa. Kaštiele, hrady a zámky majú spoločného menovateľa a to sú maľované, izbové kachle. Veľké hranaté, nižšie baňaté, tvarované do oblých barokových tvarov, obkladané pekne maľovanými kachlicami. Mám na ne slabosť.

Minulé leto si klub telesne postihnutých objednal autobus a išli na zaujímavé miesto, do kaštieľa v Betliari. Usmiala som sa, keď obecný rozhlas to oznamoval pre záujemcov. Keby som mala čas, pospomínam na štýlové zariadenie izieb, pekné detaily, ktoré sa mi páčili. Najviac maľované pece, ktoré stáli za pohľad a pamätám si aj upravený pestovaný park so sochami. Čas som nemala, preto som myšlienku nechala preletieť hlavou a nič viac.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Výlet ohlasovali viackrát a kamarátka prišla, že či nepôjdeme.

,,Nie sme invalidi, nemôžeme,” vravím a čudujem sa, či nevie, že by nás nevzali, ale ona povedala, že nemajú plný autobus. Neprihlásilo sa dosť členov a jej mama má kamarátku v klube. Tá kamarátka povedala, že ju môže vziať, ona berie vnuka a mama vezme svoju dcéru a mňa ako kamošku, neplatí sa veľa.

,,Fakt? Tak ideme!” povedali sme s nadšením. Bol začiatok leta a koniec školského roku, v tomto období boli výlety vítané. 

Sedeli sme v autobuse, bolo včasné ráno, driemali sme, hlavy sklonené, len mamina kamoška sa postavila. Držala krabicu s koláčmi a ponúkala. Zobrali sme si a ona vykročila uličkou medzi sedadlami. Ľudia spali, driemali a nič nechceli, iba kamarátky, susedy, ktoré ju nechceli uraziť si vzali a predsedníčka klubu invalidov si zobrala, lebo ona nespala sledovala trasu, aby všetko mala pod kontrolou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ženy, ktoré si vzali koláč, pomaly odhrýzli, žuli, prežúvali, prevaľovali v ústach a mlčali. Pravdaže, veď mali plné ústa. Už nespali, tvár sa im jasnila, kútiky úst sa dvíhali a niektoré vyčarili úsmev a chválili.

,,Dobrý koláč si upiekla, Stázka! Ochutnajte, ľudia!”

,,Tak mi daj, taký menší!” ozývali sa rozospaté hlasy, dokonca muži, ktorí nie sú na sladké, prijali menší kúsok.

,,Môžem poprosiť dupľu?”

Pravdaže môžeš, odpovedala Stázka a bola šťastná, že koláč, ktorý upiekla má úspech.

,,Len si poďte vziať, upiekla som za dva bľachy!”

,,Starká, správne sa povie plechy!”

,,Dobre Raduško, vezmi krabicu a ponúkaj! Raduško mi pomáhal posypať bylinkami.” 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rado sa postavil a nie veľmi ochotne chodil po autobuse s krabicou. Chápete, mal pätnásť rokov. Potom s druhou krabicou nemusel chodiť, lebo výletníci sami prišli pýtať a starká bola na vrchole blaha.

,,Zaspievajme si!” navrhla.

,,Už? Takto zhurta, hneď zrána?” vykrikovali, ale neboli proti. Nálada sa ako zázrakom zdvihla.

Spievali, smiali sa, pýtali od Stázky recept. Dohodli sa, že recept doma dá predsedníčke a ona ho nechá rozmnožiť na obecnom úrade. Kto bude chcieť recept, vezme si ho.

Nálada bola skvelá, chlapi hovorili vtipy, za ktoré si vyslúžili salvy smiechu a novú pesničku. Zabávali sa, ako keď je u nás jarmok, alebo ešte lepšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

,,A ja som, beťár som, štyri lády čokolády zjedol som,” znela autobusom pesnička niekoľkokrát, lebo bola zábavná a o jedle. Niektorí upozorňovali, že to je inakšie, vraj štyri dievky, dve nevesty... toto som, ale tu ho zastavili, že v autobuse je nedospelý chlapec a neslušné, sprostonárodné nesmú spievať. 

,,Stázka, čo si dala do tých koláčov?” vykrikovali ženy. ,,Tento tvarožník aj ja pečiem, a nikdy nie je takýto dobrý!”

Stázka vážne vysvetľovala, že Radko jej pomáhal, cesto posypal oreganom a potom ešte na tvaroch nasypal. Ona si najprv myslela, že dal veľa tej bylinky a koláč bude príliš voňavý, ale nakoniec ho dala do rúry, tak ako bol posypaný.

,,Rado, aké oregáno to bolo?” pýtali sa vykrikovali so smiechom.

Rado sa priznal, že kamoš mu dal. Naliehali, že odkiaľ to mal ten kamoš?

,,Neviem.”

,,Čo nevieš?” opýtala sa predsedníčka, lebo ona mala vždy všetko pod kontrolou.

,,Ja nič,” váhavo povedal chlapec.

,,Ty nič, ty muziknat? A to oregano nebolo od marišky?”

Starká sa ozvala, že Raduško nemá kamarátku Marišku.

,,On nemá, ale ten jeho kamarát musí mať, lebo toto oregano je mariška!”

Aká, Mariška, smiali sa výletníci, až híkali smiechom a predsedníčka tiež so smiechom vysvetľovala, že raz na vysokej škole to skúsila.

,,Vy neviete čo je mariška? To je tráva, marihuana, to zakázané oné, viete!”

Ale nie! Zhíkli ľudia a ešte viac sa smiali. A Radka sa pýtali, kde ten kamoš býva, v ktorej záhrade pestuje trávu, že by si prišli jednu byľ odtrhnúť. Ale iní protestovali, že nie, nechoďte, nehľadajte, netrhajte, veď je to návykové!

,,Ľudia, viete že je to nezdravé? Mne už koláč nedávajte!”

Nedali, nemali čo. Všetky koláče boli pojedené.

A možno v nich nebola žiadna tráva, ani oregano, iba na výletníkov zapôsobila spoločná dobrá nálada, ktorá sa uvoľňuje na výletoch v uzavretom prostredí autobusu. Taká nálada býva chytľavá a prenáša sa z človeka na človeka ako vírus. Aj predsedníčka navrhla, aby o tej nepotvrdenej domnienke a žiadnej mariške nikomu nehovorili.

Ani vy nepovedzte, ostane to ako tajomstvo na blogu! 

Eva Gallova

Eva Gallova

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  456
  •  | 
  • Páči sa:  934x

Píšem o živote a plnokrvných ľuďoch. Postavy skladám z uveriteľných čriepkov, aby vyzerali ako živé. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu