reklama

Azylantky vytláčajú domácich

Prijali sme do nášho domu azylantky v dobrej viere, že potrebujú malú pomoc. Usadili sa a postupne vytláčajú domácich z ich prioritných postavení.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Stalo sa to minulé leto, úplne nenápadne a neočakávane. Niekto nám k pletivovému plotu položil dve malé mačičky. Sused videl, že doviezlo ich auto a z auta niekto vyložil dve úbožiatka. Boli veľmi malé. Sedeli, tisli sa o seba a o pletivo plota.

Náš psík ich okamžite vycítil a z našej strany plota, z dvora na ne štekal veľmi agresívne, vysokým ostrým hlasom. Mačiatka sa triasli strachom, ale neochvejne sa tlačili k plotu. Na ohlušujúci štekot sme spozorneli. Postupne každý, kto bol doma zavelil psíkovi: Neštekaj, nechaj, ku mne, k nohe! Nepomohlo, vôbec nás nevnímal. Nakoniec, museli sme situáciu bližšie preskúmať a trošku nás zaskočila.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prišla otázka, čo teraz. Nasypeme im granule, dáme vodu? Ale boli v rodine aj pragmatici, ktorí posúdili, že potom sa už mačiek nezbavíme.

Tak sa aj stalo!

Dali sme im granule a vodu, ale pes neprestal štekať, darmo sme mu zakazovali. Mačičky neochutnali jedlo, nepili vodu a neodišli, hoci sa báli. Táto situácia tam prilákala iných psov, ktorí išli okolo na vôdzke so svojím pánom. Zapojili sa, pána prestali poslúchať, chceli mačičky ovoňať, alebo roztrhať a hlučný štekot bol neúnosný.

Nakoniec sme ich preniesli do altánku vo dvore aj s miskami. Poskytli sme im prútený košík, do neho sme vložili deku s bodkovaným vankúšikom z kočíka. Vyložili sme ich na vyvýšené miesto, kam psík nedoskočil. Dúfali sme, že to je dočasné riešenie. Ale vy už teraz istotne viete, že toto sa už ťažko dá zrušiť. Nevyhodíme ich zase na ulicu, lebo sa už votreli. Nielen do dvora, ale aj do našich duší.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naša Romanka im dalo meno Cyril a Metod, lebo že doniesli vieru, nádej a lásku. Prijali sme mená a neriešili. Meno bolo dočasné. No áno, meno bolo dočasné, ale azylantky ostávali. Bývali na dvore, bolo teplo, videli sme ako sa držia spolu. Tisli sa k sebe s veľkou súrodeneckou súdržnosťou. Bol to pekný pohľad, pripúšťam, niečo nám to dávalo, vieru a nádej, že nielen zvieratá sú súdržné...

Kým sme zistili, že sú samičky, prešlo pol roka. Dočasné meno sme zmenili, dočasný pobyt bol stále dočasný, lebo sme dúfali, že niekto sa po ne vráti, alebo ich podarujeme.

Ale nestalo sa!

Nielenže každý, komu sme sa snažili ponúknuť mačky, mal doma svoje, a tiež nám ich ponúkol, že by nám prepustil jednu - dve zo svojich mačiek, alebo neuvážene prijatého psíka. Lebo keď sme milovníci zvierat, mohli by sme si vziať ich zviera. Ohradili sme sa, že my máme svoje pôvodné zvieratá, okrem prijatých. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pochopili a prijali sme skutočnosť, že nám tieto malé ostanú navždy, obľúbili sme si ich. Je na ne príjemný pohľad a vyvolávajú dobrý pocit.

Zimu prežili spolu, vyrobili sme im teplý pelech v altánku. Problém bol ten, že dovnútra nešli ani za svet. Spávali v debničke pri dverách na terase, zamotané do deky a vankúšikov pozerali do izby cez sklo. Konkrétne aj ja som sa každú chvíľu pozrela, či sú tam, opreté o seba. Jedna bez druhej sa ani nepohli. Narástla im zimná srsť, vyzerali ako huňatí mackovia so žiarivými očami.

Na jar sa všetko zmenilo. Stali sa z nich individualistky, každá behala sama, bez sestry, po ulici a po cudzích dvoroch s kocúrikmi. Museli sme zaplatiť zverolekárovi za operáciu, aby sa nemohli ďalej množiť. Viete čo to stojí? Nie, ani my sme netušili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Napriek tomu sme mali plný dvor cudzích kocúrov. Jedna z mačičiek odchádzala často aj na noc a potom sa stratila načisto. Osamelú azylantku sme začali púšťať do domu. Nebolo to ľahké, lebo psík ju nechcel a štekal. Náš veľký, tučný kocúr mal tiež výhrady a zatajený sledoval mladú. Zdalo sa mi, že sa jej bojí a vyhýbal sa stretu.

 Malá mačička okamžite spustila hlasné mňaukanie, ak sa k nej iné domáce zviera priblížilo a pravdaže to bolo viackrát denne. Začali sme ju volať sťažovateľka. Dosiahla svoje a teraz, keď prišla ďalšia zima, ovládla dom, spí v ktorom pelechu ona chce a keď sa vlastník priblíži, hlasno protestuje. Predbehne kocúra, obsadí jeho výsadné miesto na gauči. Ak si chce kocúr skočiť na okno a odhodláva sa, predbehne ho, prvá skočí. Usadí sa na celé hodiny a pozerá z obľúbeného okna nášho kocúra. Dokonca pije z misky psíka, po čom nasleduje zúrivý štekot a naháňačka. Napokon sa usalaší v hociktorej nákupnej, alebo školskej taške a spokojná pozerá na svet z tašky. 

Dôrazne jej hovorievam, že nemá to robiť, lebo je azylantka, prijali sme ju len kým bola v núdzi. Má byť skromná a nebrať nám naše výsady. Pravdaže sa robí, že nerozumie a máme čo sme nechceli, nepredpokladali a nevieme z toho vykľučkovať. Ostáva nám jediné, denne sa prispôsobovať.

Už ju máme radi, chránime ju, nevyhodili by sme ju, len sa nám nepáči jej správanie. Nostop sa hlučne sťažuje, s ničím nie je spokojná, mení naše zvyky a prevrátila hore nohami život u nás doma. Ona sa neprispôsobuje, my sa musíme. Pristihla som ju, ako leží so psíkom. Získala si svojho najväčšieho nepriateľa. Psík si doteraz nedovolil vyskočiť na sedačku a teraz si tam spolu ležia, krížom cez seba. Aby som uviedla na správnu mieru, psík je sučka a nie je oveľa väčšia od mačky, aj farbu srsti majú podobnú, možno odteraz nahradí stratenú sestru.

Obrázok blogu
(zdroj: E.G.)

Táto domáca situácia s mačičkou vypadá ako metafora, ale nie je je. Nikdy som nevidela živých azylantov, okrem televízie. Toto bolo naozaj o mačičke. 

Eva Gallova

Eva Gallova

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  456
  •  | 
  • Páči sa:  934x

Píšem o živote a plnokrvných ľuďoch. Postavy skladám z uveriteľných čriepkov, aby vyzerali ako živé. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu