Muž, ktorý vedel rozprávať zážitky z bojov, ako keby ich sám zažil

Autor: Eva Gallova | 20.9.2019 o 10:36 | (upravené 20.9.2019 o 10:43) Karma článku: 1,94 | Prečítané:  722x

Vedel vierohodne prerozprávať a podať kruté boje z 1. svetovej vojny, ktorú prežil jeho dedko a aj vtipy, ktoré vznikli v povstaní.

Spomienky na vojny sú zapísané, spracované dokumentárne, alebo umelecky. Viac takých kníh som čítala. Spisovateľ Erich Maria Remarque písal knihy, ktoré vychádzali z vlastných bojových zážitkov, najslávnejšia je ,,Na západe nič nového”.

Ale osobné rozprávanie o zážitkoch v ťažkých bojoch je jedinečné a už sa nemôže stať. A predsa som počúvala také príhody, keď sme prišli na návštevu k známym.

Ten známy vedel dokonale napodobniť svojho dedka, ktorý ako mládenec bojoval v 1. svetovej vojne na Piave. V detstve ho počul veľa razy a vedel hovoriť jeho trasľavým stareckým hlasom. Pamätal si všetky príhody a vedel ich napínavo vyrozprávať. Boli to krvavé boje, v ktorých umierali spolubojovníci dedka, jeho kamaráti. Použil jeho zvláštne slovné zvraty, frázy, staré výrazy, slová, ktoré sa prestali používať a bolo to úplne autentické.

Bolo to magické rozprávanie, otvorila sa brána do starého sveta a my, mládež sme sedeli prilepení k stoličke, oči a uši dokorán. Celé hodiny sme vydržali počúvať toho známeho, ako keby sme počúvali jeho dedka. Dedko pochádzal od Sliača, Rybáre sa to vtedy volalo. V súčasnosti nie je samostatná obec, ale mestská časť Sliača.

Tento istý pán vedel rozprávať príhody aj z 2. svetovej vojny, konkrétne z Povstania. Nie, nemohol tam bojovať, narodil sa počas povstania. Príhody partizánov musel počuť osobne, ako chlapec, od starého partizána.

V Banskej Bystrici žili legendárni bratia Studení, partizáni. Jeden bol Karolko Studený, meno jeho  brata som si nezapamätala. Partizánske príbehy rozprával Karolko každému, kto mu objednal pivo. Neboli krvavé a mrazivé, tieto boli zábavné ako vtipy.

Napíšem pár?

Karolko hovoril o sebe, ako išiel na oslavy výročia SNP cez Bystricu, cez Hornú ulicu a videl sa vo výklade. Mal dostať metál, čiže medailu. Sám sebe sa páčil.

,,Košeľa biela, kravata červená, samopal naprieč a rázporok nezapnutý.”

Tak ešte jeden.

Šušľavo rozprával ako bojovali v blízkosti letiska Tri duby, čo je teraz  Letisko Sliač.

,,Ležíme, strieľame, nabíjame, strieľame. Potom sme nenabíjali, len strieľali a puk, trafili sme. Aeroplán padal, švišťal, zapikoval do zeme. Na krídlach vidíme, á,  červená hviezda.” Ach nie!

,,Bežíme, kričíme: Bratia Rusi, kde letíte?”

,,Teraz už do ..., keď ste nás zostrelili!”

 Posledný partizánsky.

,,Bojovali sme, strieľali, postupovali sme a vyhnali Nemcov z hory. Potom sa Nemci spamätali a strieľali, tlačili na nás a chceli obsadiť horu. Potom prišiel horár, zabohoval hromovým hlasom a všetkých vyhnal z hory.”

  Toto boli asi povstalecké vtipy, ktoré vznikali na mieste, lebo boli mladí, potrebovali vtipkovaním odľahčiť situáciu a nechceli si pripustiť, že by sa im mohlo niečo stať.

Hoci sa Karolko rád smial, aj on s plačom spomínal na kamarátov, ktorí nemali toľko šťastia ako on s bratom. Veľa kamarátov zomrelo, položili mladé životy v povstaní. Niektorých Nemci utýrali k smrti. Starí Bystričania, ktorí bývali v ulici pri Súdoch, rozprávali, že po celej ulici bolo počuť bolestný krik, rev, neľudské zavýjanie a plač, keď Nemci v budove súdu mučili partizánov.

Konkrétne toto hovorili o generálovi Golianovi a generálovi Viestovi. Potom Nemci povedali, že ich odviezli do koncentračného tábora do Nemecka, ale nikto im neveril, že také kruté mučenie niekto prežil. Ich hroby doteraz nikto nevidel, ktovie, kde ich zakopali.

 

 

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?