Ich pôvod a vlastne aj členovia rodiny, boli dosť zvláštni. Kamarátka povedala, že praded bol cársky dôstojník v Petrohrade a v roku 1917 slúžil priamo na cárskom dvore. Bol šikovný, slušný a pohľadný, na dvore mal budúcnosť. Oženil sa, vybral si nevestu primeranú k postaveniu cárskeho dôstojníka. Udalosti, ktoré sa stali ku koncu kalendárneho roka ho zaskočili.
Niečo sa stalo. My to poznáme ako Veľká októbrová socialistická revolúcia, VOSR, viedol ju Vladimír Iljič Lenin a jeho prívrženci, revolucionári začali prevrat výstrelom z krížnika Auróra 25. októbra 1917 o 21:40 hod. Vtedy mali iný kalendár a v súčasnosti je to o trinásť dni neskôr 7. novembra.
Krížnik, bojová loď, ktorá bojovala vo viacerých vojnách, aj v tej, v ktorej sa svet práve nachádzal. Bola v doku, lebo ju reparovali po viacerých zásahoch. Kotvila na rieke Neve, pri pobreží Petrohradu. Delá mierili na Zimný palác, kde býval cár Nikolaj II. s rodinou, s cárskym dvorom, divadlom, baletom, armádou služobníctva, s vojenskou armádou, jazdectvom a všetkým, čo k takému dvoru patrilo.
Že sa strieľa na panovníka zaskočilo nielen mladého dôstojníka, ale každého. Neslýchaná vec. Cár, pred ktorým kľačali nielen poddaní mužíci, ale aj vysoká šľachta, bojari, sa stal terčom. V Zimnom paláci sa bojovalo na chodbách, schodištiach a komnatách, muž proti mužovi. Neviem, či to bola pravda, ale videla som taký obraz, ktorý bol namaľovaný dodatočne, v štýle socialistického realizmu.
Pradedo, ktorý mal vtedy asi dvadsať - dvadsaťtri rokov, si povedal, že tu neostane, vezme manželku a pôjdu do rakúsko-uhorskej monarchie, lebo on je Čech a tam je pokoj. Ľudia sú úctiví, uznávajú spoločenské postavenie a vážia si dobrý pôvod, s dobrou povesťou. Majetok si zatiaľ nenadobudol, ľahko opustí Petrohrad, aj Rusko.
Manželka súhlasila, mala len jednu podmienku, aby zobrali so sebou aj jej slobodnú sestru, ktorá bola mladá baletka v cárskom dvornom balete.
Zbalili oblečenie z drahých materiálov, kožuchy a kazetu so zlatým príborom. Nasadli na vlak a išlo sa. Podrobnosti neviem, my dve s kamarátkou sme ani netušili, čo sa môže skrývať za takým dobrodružným cestovaním.
Jediné, čo viem je, že vlak prekonal vždy všetky prekážky a vytrvalo sa blížili k cieľu. Až keď sa dostali na trasu košicko-bohumínskej železnice, vlak zastal vo Vrútkach.
Museli vystúpiť aj s batožinou a čakať. Kedy pôjde ďalší vlak? To nikto nevedel, bola vojna. Vtedy ju ešte nevolali I. svetová vojna, ale Veľká vojna, lebo zasiahla veľa krajín, vtedy známeho sveta.
Čo bolo ďalej? Nič nebolo. Čakali tri dni a vlak nešiel. Prenajali si izbu na prespanie a pomaly zistili, že ani inde nebude lepšie, ako v tomto pokojnom, neveľkom meste, kde sú k nim ľudia prívetiví, chápaví a pomáhajú udomácniť sa. Ostanú tu.
Už neboli pri cárskom dvore, ale nemali zlý život. On bol šikovný, hovoril po česky a našiel si zamestnanie na dráhe, ako vtedy volali železnicu. Uživil rodinu, dámy nepracovali. Svoje privezené vzácnosti predali, alebo vymenili za využiteľné veci. Nehladovali, vždy mali čo nadrobiť do mlieka. Narodili sa deti, vnúčatá a keď sa vydávala moja kamarátka, prstene dali vyrobiť z rúčky nožíka od zlatého príboru.
Zapadli medzi domácich Vrútočanov, boli to veľmi slušní a zdvorilí ľudia. Dôstojník a jeho rodina patrili stále k honorácii, len baletka, aj keď zostarla, na svojom výzore nechcela nič meniť. Obliekala sa ako v Petrohrade, aj tvár si stále rovnako maľovala.
Až raz, keď si vo vysokom veku zlomila nohu a volali jej záchranku, požiadala neter, aby jej rýchle odmaľovala oči, ktoré vyzerali dobre na javisku, ale zblízka vyvolávali u mužov zdesenie. Ona to vedela, ale nedokázala zmeniť svoje zvyky, preto sa pre ňu nenašiel ženích.
