Chcela som sa stať kaderníčkou

Autor: Eva Gallova | 9.12.2019 o 7:42 | Karma článku: 1,80 | Prečítané:  657x

Napíšem príbeh, ale nepoviem vám, či som tento príbeh prežila ja, alebo iné dievča. Vy to rozhodnite!  

Chodila som s mamou do kaderníctva zakaždým, keď išla a chodila často. Rada som s ňou čakala, mala som rada to kaderníctvo, nevynechala by som žiadnu návštevu. So záujmom som pozorovala šikovné ruky pani kaderníčky a odpozorovala som, čo sa dalo.

Mama bola prevádzkarka jedinej kaviarne v našom meste, bola rada pekne oblečená a vlasy mala vždy upravené. Vysedávala som pri nej, bavilo ma pozorovať činnosti v elegantnom kaderníckom salóne. Myslela som si, že aj ja by som vedela robiť účesy, páčilo sa mi to. Fascinovalo ma aj to, že ženy sa so všetkým zdôverovali kaderníčke. Nie, nenačúvala som, oni stíšili hlas, ale vyzerali, ako keby sa spovedali farárovi. Rozmýšľala som, ako vysoko vážená je osoba kaderníčky a zdalo sa mi to fajn. Chcela som byť kaderníčka.

Občas prišiel syn pani kaderníčky a sadol si ku mne, boli sme kamoši, rovesníci. Málokedy sme sa zhovárali, lebo sušenie vlasov je hlasná a rušivá činnosť. Sedeli sme  ticho pri sebe a obidvaja sme sledovali šikovné ruky jeho mamy.

Mala pomocníčky, ktoré umyli vlasy, pozametali ostrihané, ale strihať nesmela ani jedna, okrem nej. Kaderníctvo bolo väčšinou plné. Vtedy mladým kaderníckym adeptkám dovolila natočiť vlasy, sušiť, fénovať, ale účes dokončovala vždy ona. S mojou mamou si vykali, popri tom viedli dôverné rozhovory.

Raz sa naše tiché sedenie zrazu zvrtlo inakšie.

,,Poď, ostrihám ti vlasy!” povedal syn pani kaderníčky.

Ja som prikývla. On sa opýtal mamy, či môže, jeho mama sa opýtala mojej mamy, či dovolí a mama prekvapená povedala dobre. Pani kaderníčka sa jej opýtala, aký účes by sa jej pre mňa páčil.

Mama sa nerozhodne pozrela nie na mňa, ale na ňu a ešte nerozhodnejšie nadvihla obidve ruky k vlasom a prstami akoby dvíhala pramene vlasov. Slovne to vyjadrila, že také nabúchané.

,,Nabúchať, to by vedel!” povedala jeho mama.

Neviem či v dospeláckom slangu to slovo niečo znamenalo, ale my dvaja sme sa pučili smiechom, boli sme žiaci základnej školy, tesne pred jej ukončením. Ja som si aj ústa prikryla, aby mama nezbadala, že sa smejem. Veď nezbadala, ale zbadala jeho mama. Pozrela na neho, na mňa, potom v zrkadle sa dvom mamám streli oči, ale chalan už vyskočil a ťahal ma za ruku.

,,Poď, ideme k otcovi, vedľa do holičstva, tam je viac prázdnych kresiel.”

Vyskočila som a išla s ním, ale jeho mama nás stopla. Kývla jednou rukou jednej pomocníčke, rýchle druhej a gestami ich nasmerovala tak, že okamžite bolo voľné kreslo.

,,Sadni si, slečna!”

Ukázala na kreslo a ja som si váhavo sadla do naozajstného kaderníckeho kresla. V miestnosti sa nestačili ani spamätať a ja som mala okolo krku a na pleciach pláštenku. A chalan mal v rukách nožnice. Ako kúzelník urobil šnit, šnit, šnit a moje vlásky na kolená padali. To je pesnička, ale ja som mala dlhé vlasy, takže padali všade okolo kresla a bolo ich veľa.

V kaderníckom salóne sa nikto ani nepohol, ústa pootvorené údivom nad tým, čo sa dialo. Mlčky pozorovali a nikto nepracoval.

Neviem presne čo robil a ako. Nestačila som sa spamätať a pár rýchlymi pohybmi tvoril účes, chytil fén a vyčaroval krútňavu na hlave. Nastriekal na moju hlavu vôňu, ktorá vždy zavanula pri poslednom úkone v kaderníctve a hotovo. Ja som voňala, kaderníctvo voňalo. Vlasy boli kratučké, naozaj zdvihnuté a ,,nabúchané”.

Spýtavo sa pozrel na mňa v zrkadle, zdvihol obočie, že čo vravím a ja som sa spokojne usmiala nad zvláštnym výtvorom na mojej hlave a uznanlivo prikývla. Páni, to je bomba, pomyslela som si. On si zjavne myslel to isté.

,,Môžeme ísť na súťaž!”

Veru áno, súhlasila som s ním. Bola som naklonená výstrednostiam a mala som pozitívny vzťah k zvláštnostiam umeleckej tvorby.

Mama zaplatila za obidva účesy, poďakovala aj mladému, slovom a gestom sme sa rozlúčili. Ja som sa neisto usmiala a skackala som dole schodmi, von na ulicu. Mala som mimoriadny pocit, že mám účes a nadnáša ma. Boli sme na Hlavnej ulici, kaderníctvo bolo oproti kaviarne.  

Moje nadšenie z účesu mama schladila, lebo povedala, že ide ešte do práce, ale aby som nešla s ňou, lebo sa jej budú pýtať, čo sa mi stalo. Mám ísť domov, bývali sme za rohom.

Nemohla som uveriť, že moja skvelá, pekná, moderná mama, môže mať  takýto staromódny názor a nechápe moje nadšenie pre moderný účes. Nevidí, že chalan vytvoril neobyčajné dielo a to konkrétne z mojich vlasov.

Celé leto, ktoré bolo pred nami, sme boli kamoši. V partii sme sa v stretávali v meste, na zmrzline, na kúpalisku a počúvali skladbu ,,You are my destiny". Bol to vychytený evergreen, ale na jeseň sme sa rozišli na rôzne stredné školy. Krátko na to, aj oni, aj my sme sa presťahovali a už sme sa nevídali, hoci mama mi občas o ňom referovala.

Mama zase pracovala v kaviarni, iba v lepšej, elegantnejšej, väčšej, lebo aj mesto bolo väčšie. Vravela, že aj ich rodina sa presťahovala sem, do okresného mesta, bývajú tu, pracujú tu, zdravia sa. On chodí do kaviarne, vyzerá ako dospelý a mladé čašníčky sa za ním bláznia. Je veľký fešák, obdivovaný a vychytený kaderník. Ja som mamu vtedy počúvala len jedným uchom. Bývala som na internáte, chodila som do školy, domov som chodila na krátke návštevy. Potom sa škola skončila, bola som zamilovaná, vydala som sa a nasťahovali sme sa s mladomanželom k mojej mame a k starej mame do paneláku.

Až raz. Videla som ho a takmer bez spoznania som prešla popri ňom. Zamilovane sa držal s nejakým dievčaťom. Mňa zaliala taká vlna nostalgie, že som sa nemohla nadýchnuť. Neviem, či takí mladí ľudia môžu cítiť nostalgiu, smútok za niečím, čo sa nevráti. Ja som niečo ako smútok pocítila, ale veď nebolo za čím, neboli sme frajeri, zamilovaní, alebo niečo také. Boli sme vtedy decká, kamaráti, smiali sme sa spolu a počúvali pesničku, že ty si osud môj, láska a ideál..., čo iba trošku bola pravda, ale nezachovalo sa nič, ani kamarátstvo.

Mnou to vtedy, v tom krátkom okamžiku, veľmi zatriaslo. Ale keď sa zamyslím, ostalo niečo. Ten detský obdiv k remeslu, ktoré môže byť umením.

 

 

      

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?