reklama

Zvláštna atmosféra v auguste v Československu

V polovici augusta bola zvláštna atmosféra. Socializmus s ľudskou tvárou. Dubček. Politikou sa zaoberali všetci. Atmosféra plná nádeje, očakávali sa zmeny.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

 Bol 21. august 1968, včasráno, iba slabo svitalo. Vo vzduchu sa nieslo veľa hrozivých zvukov, nemohlo to byť zo žiadnej mestskej dopravy. Ľudia citlivý na hluk sa zobudili. Braňo vyšiel na záhradu. Rád pozoroval svitanie, vzbudzovalo v ňom umelecké pocity.

 Bol jeden z najmladších filmový režisérov uznávanej novej vlny československého filmu. Istý čas pracoval v západnom Berlíne vo filmových ateliéroch ako kameraman. Veľa sa naučil, bol talentovaný a nadobudnuté vedomosti posúval do moderných vôd, preto si ho všimli, vytŕčal. Niektorí vraveli, že je drzí sopliak a iní, že je génius.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Berlín, v tom čase síce bol rozdelený, ale dalo sa prechádzať z východnej časti do západnej. Braňo tam žil u maminej sestry, boli zo Skalky pri Kremnici, okrem nemčiny hovorili po slovensky. Teta bola vydatá a bývala vo východnom Berlíne, on chodil pracovať do západného. Bol slobodný a mal prerušené štúdium na FAMU. Keď postavili berlínsky múr, neodhadol situáciu a neostal tam, hoci mohol. Vrátil sa do Prahy, ukončil štúdium, ale Berlín ho lákal.

Vo východnom Berlíne sa z neho stal režisér a stále spolupracoval s pražským Barandovom, kde pracovali dvaja jeho spolužiaci, tvorcovia novej vlny vo filmovom umení. Vo východnom bloku filmári mali veľa prekážok, politické zákazy a nemohli voľne tvoriť. Cez to sa stával známym a uznávaným a zo Západného Berlínu z filmových ateliérov, mu tajne odkazovali, že by bol u nich vítaný. Jeho umelecké meno Bran Meleck bolo aj u nich známe.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teraz dovolenkovali s manželkou v jej rodnom dome. Bola to krásna, stará vila Auxtovcov v Banskej Bystrici. Vo veľkej vile spala celá početná rodina Auxtovcov a Pittnerovcov. Áno, mali nemeckí pôvod, boli Karpatskí Nemci.

 Pustil si tichú hudbu a vychutnával. Zrazu sa prerušila hudba a odznelo vyhlásenie, že spojenecké vojská obsadili Československo. Umelec spozornel. Zvuky, ktoré ho na svitaní zobudili, boli hrozivé zvuky tankov a obrnených vozidiel. Potom v rozhlase vysielali ruchy, zmätky a zopakovali hlásenie. Tak je to pravda. Bude vojna!

Išiel zobudiť manželku. Ticho si šepkali. Objal ju. Jeho milovaná manželka plakala. Bude vojna, ktovie kto ju prežije. Koniec nádejam, teraz keď cez všetky prekážky si získal svoju vysnenú krásku, zobral si ju do Berlína a majú pekný život.Inšpiráciu pre svoje filmy nachádzal v nej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pár dní bola skleslá nálada a potom si Braňo uvedomil, že sa uvoľnili hranice na západ. Sadol na vlak a išiel do Viedne. Zatelefonoval Profesorovi, do východného Berlína, že je vo Viedni, prešiel hranice a v týchto dňoch by snáď mohli dostať do západného Nemecka. Vždy hovorili o tej možnosti, že by to bolo pre neho, ako režiséra ideálne. Profesor povedal, že v Berlíne hranicu uprostred mesta stráži vojsko, tam sa nedá, ale nech mu zavolá o hodinu, zistí vo filmových ateliéroch, čo sa dá robiť. O hodinu, keď Braňo volal, Profesor povedal, že je to vybavené, že po nich príde do Viedne šéf filmových ateliérov západného Berlína. Profesora si všade vážili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 „Koľko času potrebuješ Bran, aby si bol vo Viedni v Café Central aj s rodinou?“

„Tri dni. Profesor, ale musíte ísť so mnou. Sme team, ste môj odborný poradca, bez vás si to neviem predstaviť! Profesor, vypýtajte pre nás toľko peňazí, koľko dajú za posledný film.“ 

 „Súhlasím. Bran, keď tvoja žena nebude chcieť s tými malými deťmi ísť, čo urobíš?“

„Vtedy zomriem! Ale ona so mnou pôjde, vy viete, ako veľmi sa ľúbime!“

Vrátil sa domov. Vzal si taxík a uháňal do vily Auxtovcov.

„Drahá, Profesor vybavil, že odchádzame cez Viedeň do západného Berlína. Donesie aj peniaze. Pôjdeme, však, láska?“

„Braňo, čo hovoríš? Kedy?“

„Pozajtra!“

„Drahý, všetko hodíme za hlavu a ideme?“

„Láska, to je šanca, ktorá sa nezopakuje.“

„Chápem!"

Ľahli si a ležali v objatí. Bola to ťažká chvíľa. Braňo zaspal, ona rozmýšľala. Má odísť navždy a svojich už neuvidieť? Alebo zahatá manželovi cestu za jeho vysnívaným filmovým svetom? Alebo... Srdce jej stislo. Alebo nechá ho odísť bez nej a synov? Nie, veľmi ho ľúbi a on miluje ju aj deti. Prebehla ňou boľavá vlna zlých pocitov.

Čakala kým sa niekto z rodiny zobudí. Vždy prvá vstávala Aurélia. Počula jej kroky a išla za ňou do kuchyne. Stará mama Aurélia varila voňavú kávu. Ponúkla aj vnučku, ale ona odmietla, nebolo jej dobre. Sedela ako kôpka nešťastia. 

„Omika, máme možnosť odísť do západného Berlína,“ povedala

„Navždy?“ Prikývla. 

„Choď, žena musí ísť so svojím mužom!“

 Vzdychla, nebolo jej dobre. Aurélia sa jej opýtala, či nie je tehotná a ona prikývla. „Omi, som tehotná! Čo teraz?“

„Nedovolila by som si radiť ti, vnučka moja,“ povedala tichým hlasom. Nemusela radiť. Vnučka vedela, že nemôže odísť do neistoty a do neznáma, s dvomi malými deťmi a s tretím v bruchu. Cestovať po nociach skrývať sa na hraniciach a ktovie čo ešte. Neotvorili sa hranice na celom svete, iba medzi Rakúskom a Bratislavou a ani to nie navždy. Možno zajtra už neprejdú a budú na nich strieľať. Nemôže ohroziť život svojho nenarodeného dieťaťa.

Braňo vošiel do kuchyne. Videl manželku, veľmi nešťastnú, sedieť za stolom.

„Drahá, čo je?“

Povedala mu, objala ho a plakala. On povedal, že nech neplače, nepôjdu nikde. Ale manželka povedala, že drahý, ty pôjdeš! My sa tam raz dostaneme, prídeme za tebou. Ty nemôžeš premeškať túto šancu! Keď sa tam usadí, ona si kúpi zájazd s deťmi do Viedne a ostane tam. Prihlási sa ako politický utečenec a Umelec príde po svoju rodinu.

Tak dobre! Prišla chvíľa rozlúčky.

„Nezabudni na mňa!“ Nie, ako by mohla.

 Umelec si vravel, že toto nemôže byť rozlúčka, ale niekde vzadu, za mozgom, sedelo poznanie, že s touto svojou osudovou láskou sa už nikdy milovať nebude. Aj tak odišiel? Umieral z toho vedomia, ale odišiel. Vtedy veľa občanov Československa odišlo navždy.

„Umelec, nelúč sa so mnou, odíď nebadane, nech ťa nevidím odchádzať. Zabilo by ma to. Odomkni bránu, prejdi a nechaj odomknutú! To bude symbolické, aby si sa raz vrátil.“

Umelec nepovedal nič, len prikývol. Odišiel, akoby sa nechumelilo. Ale chumelilo sa. Boli to hrozné turbulencie. Len to nesmel nikto vidieť, aby mohli veriť, že sa onedlho znova spojí rodina.

Ale viete čo? Nepodarilo sa! Dvadsaťjeden rokov o ňom nepočuli. Na správy o utečencoch bolo uvalené embargo. Nevedeli či žije, pritom jeho sláva v západnom svete bola neskutočná, ale Československo žilo za železnou oponou, kam správy nesmeli preniknúť.

Eva Gallova

Eva Gallova

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  456
  •  | 
  • Páči sa:  934x

Píšem o živote a plnokrvných ľuďoch. Postavy skladám z uveriteľných čriepkov, aby vyzerali ako živé. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu