Ocino nie je špión, učil Arabov na tankoch chodiť

Autor: Eva Gallova | 11.1.2019 o 8:20 | (upravené 11.1.2019 o 8:30) Karma článku: 2,51 | Prečítané:  964x

Trávila som prázdniny u starkej na dedine. V susedstve bola tiež vnučka a ja som sa jej opýtala, naivne a nevhodne, či jej ocino je špión.

Po maturite trávila Mily leto u Hollých. Už žila iba starká.Tam sa dosť klebetilo, že jej ocino, ktorý pochádza z ich dediny sa veľmi vysoko vypracoval v armáde a roky trávil v zahraničí. Mal so sebou aj ženu s dcérkou, ale teraz už štyri roky je niekde sám a do vlasti, sa akosi už nevracia a mamu nenavštevuje. Iba vnučka Mily a synova manželka k starkej chodia.

Starká sa necítila dobre. Celé prázdniny u nej bývala vnučka Mily a starala sa o ňu. V dedine si dievča vážia a hovoria, že celý otec. Ale aj to hovoria, že on je špión. Preto som sa jej opýtala.

,,Ocino nie je špión,” povedala a ja som bola taká sklamaná. Upierala som na ňu oči, plné očakávania a chcela som počuť niečo vzrušujúce. Preto mi povedala, že jej otec učil Arabov na tankoch chodiť.

Vtedy starká často ležala a Mily varila, upratala, aj na záhrade porobila. Bola som jej poruke a pomáhala som, lenže ja som ešte do školy nechodila a ona práve zmaturovala. Neboli sme si rovné, ale zniesla ma pri sebe a popri práci mi rozprávala, ako žili v paláci šejka, pre ktorého jej ocino pracoval. Trvalo to celé leto. 

Podvečer sa stretávala s mládežou, v strede dediny. Smiali sa, žartovali, ja som sa dívala cez okno. Stáli ďaleko, slová neboli zrozumiteľné, ale vo mne vyvolávali dobrý pocit. Mala som ich rada. Potom ma starká uložila spať, aby som na druhý deň zase dychtivo počúvala, aký vzrušujúci život mala Mily v rozprávkovom paláci. Obdivovala som ju. Sprostredkovala mi exotiku a vzrušujúci svet. Sedeli sme pri starkej a Mily rozprávala o arabských zážitkoch. Deň prešiel, ani sme sa nenazdali.

Raz sa blížilo poludnie. Varili sme obed, dovolila mi miešať, stála som na stoličke. Pred domom zastalo veľké, parádne auto. Vybehla som pred dom, že keby sa chceli na cestu opýtať, aby som im poradila. Ale nebol to cudzí pocestný. Mily bežala za mnou, bol to jej otec, na nevídanom aute. Nebol v uniforme, mal svetlé letné nohavice a pólo košeľu. Ja som si ho nepamätala. On sa usmial na dcéru. Bol opálený, mal slnečné okuliare a čierne vlnisté vlasy. Vyzeral dobre. Mladý fešák.Obidve sme to podvedome zaregistrovali a Mily sa mu vrhla do náručia.

„Mily, ty si tu?“ povedal v rozpakoch. „Prišiel som pozrieť mamu.“

„Ocino, kedy si prišiel? Mamina ti nepovedala, že som tu?“

„Nebol som doma. Idem rovno z Prahy.“ Prišiel z Prahy a nestavil sa doma, hoci tade prešiel? Tu niečo nie je v poriadku.

„Skutočne?" nechápala Mily. „Starká leží. Bolia ju nohy.“

Vošli do domu, Mily volala radostne na starkú, ale mňa volala cez plot moja starká obedovať, budem musieť ísť.

„Syn môj! Že ťa zase vidím! Najedz sa s nami! Mily moja, naber nám! To varila Mily. Vieš aká je šikovná? A robotná! Všetko spraví. Dobrá vnučka to je. Celé leto je tu so mnou. Mily, daj ten biely obrus, ten sviatočný!“

Sadli si k stolu, aj starká dokrivkala. Bola šťastná a ja som s otáľaním pomaly išla domov.

Opýtala sa ho, či bude u nej spať, ale vysvetľoval, že musím ísť na vojenskú správu, preto sa pohol nad ránom, aby to stihol. Trochu si ľahol pod orech, do tieňa na deku. Toto som videla cez pletivový plot. Mily bežala do obchodu kúpiť mlieko a rožky, ocino ich má rád na olovrant.

Kade išla, každý sa pýtal, čo za parádne auto stojí pred ich domom. Oco prišiel, hovorila hrdo, nechoďte k nám chvíľu, nech si pospí.

Keď prišla domov otec spal. Zobudil sa, umyl sa, napil sa mlieka a povedal, že musí ísť. Objal starkú a bral sa k autu. Mily išla s ním.

„Mily ja sa už nevrátim, budem bývať v Prahe.“

„Ako? Budem? Bez nás?“

„Podal som si o rozvod.“ Mily to vyrazilo dych. Stále nič nechápala.

„To nemôžeš, ocino,“ šepkala.

„Mily, nechcel som to takto, neplánoval som, ale zamiloval som sa.“

„Tak zato si nechcel, aby sme išli s tebou!“

„Nie, nie, vtedy ešte nie. Ty si musela ísť do gymnázia. Musíš mať vzdelanie.“

„Mama, mohla ísť s tebou, ja by som bola u starkej.“

„Mama ťa má veľmi rada.“

„Ja som myslela, že ty ma máš veľmi rád. Myslela som, že sme parťáci...“ Ďalej nehovorila, premáhal ju plač. Čas na rozhovor sa skončil. Všetko, čo by si odteraz povedali, by ich zraňovalo. Naštartoval, auto ticho priadlo.

„Oco, prijali ma na vysokú.“

„Viem.“

Pochopila, že spravodajská služba funguje. Otec zatvoril dvere. Uteká z boja, pomyslela si. Auto sa pohlo a Mily bežala za autom cez celú dedinu, až kým otec na konci dediny nepridal plyn.

Ešte chviľu bežala za vzďaľujúcim sa autom. Potom zišla z cesty a zvalila sa do trávy, za kríkmi. Ležala a nariekala. Kto by počul, puklo by mu srdce. Ale kto mal počuť, nepočul. Nikoho iného sa to netýkalo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Tóth vo výpovedi tvrdil, že sledoval ďalších novinárov aj Sulíka

Sledovanie novinárov si objednal Kočner.

Dobré ráno

Dobré ráno: Zabije trikrát viac Slovákov ako autonehody

Ako funguje očkovanie a prečo sú antivakcinačné hnutia.

Komentár Zuzany Kepplovej

Prečo si Tóth myslí, že nepochybil

Podľa Kočnerovho informátora žiadny verejný záujem neexistuje.


Už ste čítali?