Zomrela moja mamička. Nečakane a bezdôvodne, len tak ráno. Nebola chorá a nemala vek na umretie, ale jasné, mladá už nebola. Veľmi ma to zasiahlo. Pohreb vybavoval môj manžel. Ja som bola všade ako štatista, bez slova, so skleným pohľadom a bez toho, aby skutočnosť okolo mňa prenikla do môjho vedomia.
Boli sme v krematóriu dojednať termín, kvety, skladby, ktoré odznejú, ale všetky veci išli mimo mňa. Chodila som popri ňom ako bábka. Manžel povedal, že na obrade budeme, ako herci na javisku a ešte k tomu v hlavnej úlohe. Všetci z práce tam budú do nohy. Ľudia radi kritizujú a ženy najviac oblečenie. Musíme sa slušne obliecť.
Veď my sa obliekame slušne, pomyslela som si, ale poslušne som išla s ním. Vošli sme do obchodného domu, okolo ktorého sme prechádzali.
Ja mám všetko, povedala som, lebo naozaj som mala plné skrine. Vtedy som bola pani z butiku. Manžel nerád nakupoval oblečenie, ktoré sa musí skúšaťl, ale odvážne vošiel a ujala sa ho, veľmi matersky, pani predavačka. Vyskúšal sako od čierneho obleku. Bol by zobral prvý a zaplatil, ale predavačka nebola spokojná. Podávala mu na vyskúšanie ďalšie saká od čiernych oblekov.
Ja som sa nezainteresovane opierala o veľkú konštrukciu mohutnej pokladne. Nesledovala som dianie. Nevedela som, čo sa deje, nevedela som, ako dlho sme už v predajni, nič som nevnímala. Trvalo to asi dlho a netuším, čo si môj muž vybral, ale videla som, že je v dobrých rukách a pani predavačka robí to, čo ja som v tej chvíli nedokázala. Nakoniec padlo rozhodnutie.
,,Platím a pribaľte kostým, ktorý visí na pokladni, pre moju ženu!” povedal rozhodne, ako bol zvyknutý vždy konať.
Automaticky som zdvihla zrak a prebudila sa vo mne pani z butiku.
,,Nie je to moja veľkosť!” povedala som nevýrazným hlasom, lebo na normálny protest som nemala dosť síl. On to asi nezaregistroval. Predavačka mi potichu povedala, že mám brať, keď je partner ochotný platiť. Kostým je veľmi drahý, môžem sa vrátiť a vymení mi ho za väčší. Teda som to nechala tak.
Keď som si lepšie otvorila oči a myseľ, videla som, že kostýmček je krásny, elegantný, dvojradový. Princesový, vyštíhlený strih, s minisukničkou. Očividne drahý, z dobrého, čierneho, ľahkého žoržetu, fazónka z hrubej čiernej krajky. Bolo leto, bol to letný kostým s krátkym rukávom. Chyba bola iba tá, že by mi bol dobrý za slobodna a pred dvomi pôrodmi.
Nemala som silu vysvetľovať, sadli sme s nákupom do auta. Doma som videla, aký je kostým maličký. Prečo to on, veľmi praktický človek, nevidel? Ach, snáď ma stále vidí takú, ako keď sme sa spoznali? To je milé! Dotklo sa to môjho srdca.
Na druhý deň som sa cítila silnejšia a keďže záležitosti okolo pohrebu už boli vybavené, tak som preskúmala kostým. Na visačke bol názov firmy a videla som, že výrobcom je suseda, súkromná podnikateľka. Išla som k nim do dielne. Jasné, že nemala iný. Bol vyrobený iba ten jeden kus, ale ostala im látka. Urobili určité úpravy na kostýme, kabátik som obliekla. Aj minisukničku mierne upravili na prijateľnú dĺžku. Doteraz kostým nosím, pri príležitostiach, ktoré vyžadujú eleganciu. Je nadčasový.
A smrť mamičky? To som doteraz nespracovala. Myslím na ňu často. Myšlienka už nebolí, ale hreje, že bola. Že som ju mohla poznať, žiť s ňou, zdediť jej dobré vlastnosti a posunúť ich môjmu potomstvu. Veľmi ma teší, že bola práve moja mama.
Sladké sny, mamička!