Na konci 2. svetovej vojny boli vítaní, ako osloboditelia, vetvičkami orgovánu. Nepriatelia, okupanti boli Nemci, ktorých Rusi hnali až do Nemecka.
21. augusta v r. 1968 Rusi obsadili Československo ako agresori, okupanti. A to je veľký rozpor. Spočiatku ľudia nemohli uveriť a potom nastalo obrovské sklamanie. Všetci, ktorí vtedy žili, na to rýchlo prišli a pochopili. Aj deti, nebolo najmenších pochýb. Chlapčiská stáli pri ceste a hádzali na tanky kamene z cesty. Neboli veľké, neurobili veľkú škodu, nepreliačili ani tank, ani obrenený transportér. Ale strely, ktoré následne prileteli zabíjali.
V tom čase sme boli na návšteve v nemocnici, lebo môj ocko bol chorý. Na veľajšej posteli pri ňom ležal mladí chlapec, ktorého postrelil Rus z tanku, možno z obrneného transportéru. Obyčajní ľudia to veľmi nerozlišovali. Ale či prežil a odišiel z nemocnice neviem. Ocko tam už nebol a nemali sme dôvod viackrát tam ísť.
Sú pamätné tabule na rôznych námestiach, najčastejšie umreli takouto smrťou mladí ľudia. Mladí, nerozvážni, naivní a odvážni.
Aj vo Zvolene je tabuľa. Jozef Levák si ľahol pred tank. Chcel zastaviť tanky. Veď sú ľudia, zastavia. Zastavili? Kdeže! Tank ho prešiel. Aj druhý. Až keď dobehol regulovčík, odklonil dopravu a tanky pokračovali v ceste okolo toho, čo ostalo z človeka. Nebolo toho veľa.
Vtedy skoro všetci boli takýto naivní. Pristavovali sa pri tankoch a vysvetľovali mladým vojakom, že nemali prísť. Hovorili s nimi po rusky, že musia sa vrátiť domov, lebo sme Slovania, aj oni, aj my. Sme bratia, nesmieme stáť proti sebe. Zdá sa, že to bol čas veľkého nadšenia.
Teraz už vieme, že tanky mohlo zastaviť len najvyššie velenie (sovietu). Ostali dvadsaťdva rokov.