Rada by s ním tu ostala... a žila s ním. Bolo medzi nimi porozumenie. Chcela vedieť, ako sa nešťastie stalo, ale Satjaván sa neodvážil dúfať, že ostane. Ja, ktorý utajujem svoje meno, aby nás nepriateľ nenašiel, mám cudziemu dievčaťu rozprávať náš príbeh? Prevalil sa do trávy a zalial ho smútok. Ona si ľahla k nemu. Napokon sa rozhovoril. Povedal jej o otcovom mladšom bratovi, ktorý závidel, že nie on je kráľ.
Hovoril vášnivo, rozhorel sa ako fakľa. Rozpovedal udalosť, keď brat nahuckal na brata žobrákov a jeden ho zaklial, aby oslepol od lesku peňazí, ktoré vonku rozdával ľuďom. Kráľ rozdal peniaze, vrátil sa do paláca a oslepol. Chránili ho, vždy boli pri ňom. Kráľovná mu pošepkala, kto prišiel, syn ho zaviedol vítať hosťa. Raz prišiel otcov brat, objal ho, falošne sa zaliečal a viedol ho tak, aby vrazil do stĺpa. Ešte dnes počujem, ako otec buchol čelom o stĺp, povedal syn.
Je slepý! Váš kráľ je úbohý slepec! Zabite ho!
Najatí zabijaci vyzývali na kráľovraždu, ale nikto sa nepohol. Kráľ vykročil, ako keby videl a odišiel zo sály, manželka a syn za ním. Išli, išli a zastavili sa len po niekoľkých dňoch pri tomto strome, lebo im zahatal cestu. Príbeh bol skončený. Ďakujem ti Satjaván, že mi dôveruješ. Chcem ti pomáhať, povedala a postavili sa.
Si hrdý, Satjaván ako tie stromy, vzpriamené a krásne! Poď prejdeme sa, zaženieme smútok. Pozri sa mojimi očami na krásu, ktorá vás obklopuje. Princ to urobil a pochopil, ako to Narjani myslí. Uvidel, že banyan je ako vzdušný palác, okolie má nevídanú krásu. Chodili medzi voňavými stromami a držali sa v objatí. Si krásna a dobrá, a ja ťa milujem, vyznával jej lásku.
Ostanem s tebou, budeme dvaja na život, budeme si pomáhať. Princ sa jemne dotkol zapýrej tváre a pobozkal ju. Prečo chceš ostať? Prisnil si sa mi a ja ťa milujem!
Dievčina sa zaľúbila... našla svojho princa. Nad kopcami sa vynoril obrovský, žiariaci Káma, boh lásky. Svietil a oslňoval v celej svojej kráse.
Klaňajte sa stromy, rozvoniavajte kríky, spievaj potôčik! Pokloňte sa láske!
Všetci ho počuli, okrem zamilovaných. Zem vzdychla a zachvela sa, chvenie prešlo na mladých. Veľký boh lásky rozozvučal svoju strunu. Ten zvuk skoro zabil Narjani, nemohla sa nadýchnuť. Všetko okolo velebilo lásku, iba ona mala pocit, že je to silnejšie než ona a nedá sa to prežiť.
Milujem ťa, povedal Satjaván, ale ona sa opýtala ako. Vidíš tie dva oblaky pri sebe? Sú dva, ale dotkli sa a pomaly z nich bude jeden. Takto to cítim, Narjani moja!
Vernú lásku pocítila... a išli ku kráľovi. Pýtal sa, či sa prišla rozlúčiť, ale ona povedala, že chce ostať, aby ju prijal do svojho kráľovstva. Kráľ sa opýtal, či by vedela v lese žiť. Narjani zapýrená povedala, že všade môže žiť, kde žije jeho syn Satjaván. Bohyňa Párvati nariadila, že dievčatá majú opustiť svojho otca a nasledujú manžela. Poď ku mne dcéra, postavil sa kráľ a objal ju. Aj kráľovná sa postavila a pobozkala ju na jemné líčko.
Manželstvo mu prisľúbila... objala Satjavána a povedala, že pôjde oznámiť otcovi, že našla manžela, ako si otec želal. Všetci sa zľakli. Nechoď, hovorili jej, druhýkrát k nám netrafíš! Niečo sa stane, nebudeš môcť prísť.
Nič ma nezastaví!
Nechoď, nevrátiš sa!
Ja sa nevrátim? To sa nestane! Dali si pomaľovať ruky mĺkvej kráľovnej, na znak toho, že sa spoja do spoločnej budúcnosti. Zapriahla koníky a Satjavánovi stislo srdce.
