Rada čítam, rada píšem, na blogu môžem aj to, aj to. Mám veľa tém, o ktorých chcem písať. Čítanosť je slušná, ďakujem vám, milí čitatelia, vrúcna vďaka.
Spočiatku som sa bála, že známi mi budú vyčítať, že som napísala, ich príbeh. Príhodu, ktorá sa stala im. Prípadne utajenú epizódu z ich života som prezradila a pustila do sveta, hoci som ich až tak nepoznala, pričom ja som opisovala príbeh úplne iného človeka. Lebo sú veci, ktoré sa stali mnohým, nezávisle na sebe. Napočudovanie, nestáva sa mi to.
Stáva sa iné. Ľudia mi ponúknu, aby som opísať ich osud, životný príbeh, ktorý je zvláštny a niekedy až poučný. Ponúkajú mi stať sa kronikárkou života. Áno, aby sa ľudia zabavili, alebo aj poučili, aby si nemuseli všetko sami odskákať, ale vyvarovali sa toho, čo sa už inému stalo a zle dopadlo. Lebo história sa opakuje, životné príbehy sú si podobné, aj chyby sa robia podobné.
Ibaže, ja mám pocit, akoby si ľudia chceli všetko prežiť na vlastnej koži. Cudzie príbehy nedokážu precítiť a ani nezbadajú, ako opakujú cudzie chyby. O tom je život. Asi to má tak byť. Vraví sa, toto nevymyslíš, to je život!
Aby bolo jasné, ide o námety. Spracovať to musím po svojom. Nežijem s nimi v jednom dome. Neviem presné detaily, ako všetko prebiehalo, musím si domyslieť. Američania vravia, nie si v jeho topánkach. Nie, nie som. Tu už prichádza spájanie príbehov, ktoré poznám a ktoré môžem zapojiť tam kde je to akceptovateľné a je pravdepodobnosť, že sa to mohlo tak stať. A napokon musí nastúpiť fantázia.
Sama rada čítam príbehy, ktoré píšu iní blogeri. Ďakujem vám, ktorí píšete, že si môžem prečítať, čo píšete, to čo ma baví, rozosmeje, alebo hoci aj rozplače. To, čo je plné života. Splnil sa mi sen. Som rada, že ste mi prišli do cesty a ponúkate mi niečo. Vítam vás, zdravím vás, chvíľu sme na jednej lodi, na jednom blogu.
Želám pekný deň!