7. Tú sochu urobím, tým zmažem svoje viny

Autor: Eva Gallova | 9.4.2018 o 7:07 | Karma článku: 1,01 | Prečítané:  230x

Podľa skutočného príbehu. Socha ostala v Bratislave, na Šupke, urobí ju znova. Odvtedy prežil veľa zlého, väčšinu z toho, si vyrobil on sám.  Mal problémy, s ktorými nevedel žiť, aj mama mu dosť vecí vyčítala.

Americký postoj maminho manžela, že mu majú dať pokoj, Dodovi pomohol. Nemyslel už na to, čo všetko prežil, nad čím sa trápil. Nemyslel ani na ňu, ktorú už nemohol mať, ani na Michaela, ktorý pre neho plakal a neuveriteľne, ho to zasiahlo. Už nemusel mame nič vysvetľovať, ale nepáčilo sa jej, že odišiel zo strednej školy a nechce dokončiť študium. On si bol istý, že sa naučil všetko a bude z neho sochár. Ukázal mame na mobile sochu muža, polročnú prácu, ktorú mu oznámkovali jednotkou. 

„Dobrá,“ povedala mama uznanlivo. „Statný chlap, torzo horného tela, ruky založené za hlavu, hlava zvrátená. Dobre sa cíti vo svojej koži. Moderné spracovanie, veľké plochy, výrazná hra svetla a tieňa. Vyznieva emotívne.“

„Mama, to čo je, odborné hodnotenie renomovanej kusthistoričky?“ smial sa.

Socha ostala na  Šupke,  v Bratislave, musí ju urobiť znova, nech mu určí priestor. Ona sa rozhodla, že prenajmú ateliér s preskleným stropom v budove umeleckých dielni. Na prízemí bola veľká odlievacia dielňa, sádrovňa, v inej miestnosti odlievali do bronzu. Okrem majstra zamestnávali mladých umelcov. Odlievali pekné, moderné sochy a veľké umelecké artefakty. Dodo im často pomáhal, skamarátili sa.

Z dreva urobil podstavec pre sochu a vnútornú konštrukciu, aby stála pevne. Postavil ju na nízky stolík. Nahodil na to vlhkú hlinu, ktorú mu priviezli. Mala to byť veľká socha, horné      telo muža s rukami za hlavou. Hlina musí byť pevne natlačená, aby tam držala a vydržala                   celý čas, kým sochu bude modelovať. Zobral latu a udieral do hliny, aby sa vytvárali veľké             plochy na soche. Na mľaskavý zvuk mäkkej hliny, čo sa ozýval po prázdnej miestnosti    ateliéru a niesol sa chodbami, prišli dvaja najmladší chalani zo sádrovne. 

„Čo robíš? Biješ sa?“ rehotali sa a hádzali do neho malé kúsky vlhkej hliny.

On sa smial, kúsky hliny hádzal naspäť do chalanov. Potom už zápasili, váľali sa po zemi a mali na sebe nalepené kúsky hliny, boli ako šťastné šteniatka. Zadychčaní ostali ležať na dlážke, potom si sadli za nízky stolík, ktorý tam bol po predchádzajúcom prenajímateľovi.          Okolo stola boli nízke pníky, vyzeralo to prírodne a štýlovo. 

„Ponúkni nás niečím,“ hovorili chalani, ale on nič nemal. 

„On nie ma tu nic,“ povedal jeden po poľsky. Aj Dodo začal po poľsky hovoriť. Stali sa znich kamaráti. Jeden bol Lešek, druhý Južek. Hovorili o Varšave. Milovali Poľsko, hoci tam boli len raz. Poliaci v New Yorku držia spolu, hovoria po poľsky. Stali sa z nich nerozluční kamaráti.

Sochu robil dva mesiace, trieskal po nej latou, pridával mäkkú hlinu a zbil ju tak, že bola tvrdá.    Socha  už bola väčšia, ako tá ktorú robil v škole na polročné známkovanie.Odvtedy sa Dodo zmenil. Zmužnel a všetko, čo prežil sa v tej soche ukázalo. Bola menej pohodová, ako tá školská práca. Bola v nej radosť, aj utrpenie. Ako mohol dať do jedného celku radosť              s utrpením? Umelci to dokážu.

Chalanom sa zdala socha hotová, ale on stále pridával novú vrstvu hliny. Už dva mesiace ju modeloval a neznesiteľne mlátil. Konštrukcia v soche nevydrží, hovorili mu. Boli odborníci, vyznali sa. Ale Dodo nemohol prestať.

Chceli ho rozptýliť, sedeli na pníkoch, doniesli poľskú vodku, pili a pýtali sa ako žil vo Varšave. On povedal, že žil s dievčaťom a mal ju rád. Vtedy sa rozplakal, alkohol z neho vytiahol plač. Opustil ju, hoci ju mal rád. Chlapci boli pohnutí. V ich živote ešte taká nebola.

Na druhý deň sa Dodovi pracovalo fyzicky ťažšie, ale dušu mal ľahšiu a už jasnejšie videl, aká bude socha. Začal ju milovať, ako živého tvora, ktorého sám vytvoril, ako brata, ako seba samého. Už ho nebil, ani latou, ani päsťami. Tvaroval ho už len rukami, hladkal, potľapkával. Ešte sa mu nezdala  hotová, ani dosť veľká. Pridával hlinu a zväčšoval sochu. Bol vyšťavený. Chlapci sa báli           o neho a on naozaj odpadol, museli volať záchranku.

Chalani si povedali, že rýchle sochu odlejeme, kým sa nezrúti, nerozpadne. Nech tá obrovská práca nevyjde nezmar. Pracovali na tom do večera a vtedy poprosili majstra o pomoc. Skončili  niekedy nad ránom. Majster ich pochválil, za robotu. Vtedy priznali, že on im to nekázal, možno ani nezaplatí.

Majster sa zamyslel. Má bohatú mamu, objednala mu tento ateliér, čo nie je lacná záležitosť. Prišla sa sem osobne pozrieť, záleží jej na synovi. Vedel, že mama má galériu, poznal výstavy, ktoré tam robili. Umelecké diela, ktoré oni odliali, boli vystavené u nej, v galérii. Pôjde za ňou.

V galérii povedal, že je majster v umeleckej dielni a syna majiteľky tejto galérie odviezla záchranka. Missis Kristin Hudson bola vyľakaná, ale ju upkojil, že umelcom sa to stáva. Povedal,  že mu odliali sochu. Navrhol jej, že ho zamestná na čiastočný úväzok, lebo je šikovný. 

Jej sa ten nápad páči. Dodo bude mať vlastné peniaze. Nakoniec povedal, do ktorej nemocnice ho odviezli a že ho pozdravujú. Socha je odliata, je dobrá, nech sa missis Hudson príde pozrieť, ona sa v sochách vyzná.      

Stalo sa a Dodova mama prišla pozrieť sochu, doniesla pozdrav od Doda. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Smer sa nechal obkľúčiť ľuďmi, na ktorých už nemá vplyv (píše Michal Havran)

Nemusíte hľadať, máte ho tam, zachráňte nás pred prevratom a neistotou.

KOMENTÁRE

Fico sa vracia. Vyzerá ako Sulík

Keď príde na Maďarsko, Poľsko, mimovládky či Rusko, Sulík hovorí ako Fico.

ŠPORT

Sagan zarába na Saganovi. Stretnutie stojí 150 eur

Majster sveta spolupracuje s fanklubom, za ktorým stojí jeho brat.


Už ste čítali?