Raz, dávnejšie som ten film videla, ale pozrela som si ho znova. Fascinoval ma. Uchvátil.
Bol strhujúci. Vlastne ani neviem, zdá sa mi, že bol za oných čias dosť kritizovaný, že sa
nezakladá na pravde, ale mňa strhol. Tá nadľudská námaha horolezcov. Messnerovo
nadšenie, ktorým pritiahol ostatných a najviac mladšieho brata.
Prešli roky. Už je starý muž. On je hádam jediný veľký horolezec, ktorý prežil, hoci
zdolal všetky osemtisícovky. Horolezci umierajú, niekto pri výstupe, niekto pri zostupe.
Pokiaľ iní športovci súťažia so súperom, horolezci bojujú s počasím. Musí prekonať
neúprosné počasie, ale aj sám seba, siahnuť na dno svojich síl. Nepredstaviteľný boj, na
život a na smrť.
Toto vedia precítiť nielen priamo horolezci v zľadovatenej stene, ale aj fanúšikovia a aj
chlapci, ktorí sa hrajú na horolezcov. Môžem dosvedčiť, bola som pri tom.
Bývali sme v paneláku, ja som sa tam prisťahovala rovno z pôrodnice. Nikoho som tam
nepoznala a manžel bol stále v práci. Panelák stál na kopci a za ním bola strž, prudko
klesajúci kopec a celkom dole, potok Rudlovka. Bol to raj na zemi pre decká, ktoré sa tam
mohli hrať do vôle. Ja som ich celý čas počúvala, lebo istým spôsobom to bola pre mňa
príjemná zvuková kulisa. Deti mám rada.
Chlapci, mohli mať desať rokov a bez zábran sa ponorili do hry, bežali kričali, vášnivo
sa hádali, alebo sa aj bili, ale s mierou. Nikdy to nebolo neznesiteľné. Nepoznala som ich,
ale mala som rada ich hry. Vymýšľali s fantáziou. Aj vtedy som ich počúvala, ale nesnažila
som sa rozumieť. Musela som sa učiť, externe som študovala. Mimovoľne som počula
útržky, čriepky z ich hry. Až na jeden výrazný hlas, ktorý nariekal, prosil, nechcel a to
veľmi intenzívne.
Pozrela som sa z okna. Chlapec plakal ako o život a naozaj trpel. Bol malý, nechodil
ešte do školy. Všetkých presviedčal, že nechce zomrieť. Trepal sa, hádzal, padal, kotúľal sa.
,,Nechcem, zomrieť, nechcem. Nedajte mi zomrieť!” zavýjal silným hlasom, ústa
rozďavené. Vyklonila som sa, že či viem pomôcť, ale boli hlboko podo mnou a v zápale hry
si ma nevšímali. Môj synček spal v postieľke, zbehla som dole, zašla som za panelák.
Trošku som postávala, ale nevšímali si ma a nemala som pocit, že ich znepokojuje
zdravotný stav najmenšieho kamaráta. Hrali sa, bojovali neviem s čím, on kričal prosil,
orodoval.
Sadla som si blízko detí do trávy a ten malý sa tam zvalil a zmietal sa na zemi.
,,Na čo sa hráte?” pýtala som sa, v podstate nesmelo, lebo mi bolo trápne, ak oni nevidia
problém, tak prečo chcem pomôcť.
Malý neodpovedal, ale prestal revať, hoci ústa držal rozďavené, že bude pokračovať,
hneď ako okolnosti dovolia.
Jeden z väčších mi zakričal, že na mesnera. Nechápala som. Videl, že nechápem a
opýtal sa, či ho nepoznám. Zatvárila som sa, že nie, tak prišiel bližšie a začal vysvetľovať.
,,Viete, on je veľmi slávny. Každý ho pozná. Reinhold Messner.”
,,Kto to je?”
,,Je slávny. Legenda. Pochopíte to cez vtip, aj oco mi to tak vysvetlil.”
,,Dobre, tak mi ho povedz!” Už boli okolo nás všetky decká, ale ten malý mal ústa stále
dokorán, že chce pokračovať.
“Po Himalájach beži Yetti. Viete čo to je?”
Prikývla som.
“Kričí druhému Yettimu, že videl som Messnera, videl som Messnera!”
,,Messner naozaj existuje?” diví sa Yetti.
Chlapčiská sa smiali, aj ja som sa smiala. Dobré vysvetlenie. Hráte sa na horolezcov,
povedala som uznanlivo.
,,Malý je Messner?” pýtala som sa naivne.
,,Ale čoby! On je jeho mladší brat, ktorý tam zomrel.”
Chápem, povedala som, ale nechápala som, prečo chudáčik tak srdcervúco reve. Myslí
si, že zomrie skutočne? Hra sa mu mieša so skutočnosťou, lebo je malý. Ostala som sedieť a
premýšľala som. Malý neodchádzal, asi čakal, kým ja odídem. Nepáčilo sa mu, že sa
montujem do niečoho, o čom viditeľne nič neviem. Chlapci sa už hrali, ale on len sedel.
Teraz pre zmenu chalani vykrikovali s nadšením, že prišiel Karl Maria Hering Kofer a
bežali k jednému, ale chlapča sa nepridalo.
,,Ty tam neumrieš, iba sa tak hráte,” povedala som mu mierne a dívala som sa na neho.
Aj on sa díval, a nič nehovoril. Ticho sme sedeli. Napokon sa naklonil ku mne a potichu,
ako keby nejaké tajomstvo mi zdelil.
,,Keď treba, tak ja umriem,” povedalo vážne päťročné chlapča.
Nadčasová myšlienka, pomyslela som si. Už teraz vie, že ak sa raz v živote pre niečo
nadchne, položí za to aj život.