.
Skúsil som prejsť cez most ponad potok za gazdinou. Kráča predo mnou a už vkročila na most. Vo svojich čižmách na vysokých opätkoch stúpila na most. Zadunel, ako delostreľba a rozkolísal sa. Je z akýchsi kovových plátov a vydáva rinčiaci, plechový zvuk. Nedokážem prekonať odpor k tomu mostu, nevkročím tam. Je november, na moste je námraza, gazdiná sa šmykla, drží sa zábradlia. Nie, tam ja nepôjdem, mám strach. Bystro zbehnem do potoka, skorej, ako mi gazdiná dá povel, lebo potom by som musel poslúchnuť a prejsť cez most.
Vykračujem si pri trávnatom brehu po ľadovej vode. Je to nezvyklý pocit, ale nie je zlý, užívam si to. Gazdiná prepochodovala celým mostom a ten most plačlivo škrípal, ako starý fúrik, ale oveľa hlasnejšie. Ráznym krokom ide po brehu na druhej strane potoka. Volá ma k sebe. Nechcem cez vodu prejsť naprieč potokom, ostanem na svojej strane, ale predbehnem ju k tým domom. Je to paráda, voda strieka na všetky strany, ako bežím. Počujem hukot, bežím, voda hučí hlasnejšie a hlasnejšie.
Ups! Šliapol som do prázdna, aúúúú, bum, spadol som do akéhosi prepadliska, na mňa padá voda, ako vo vodopáde, zakryla ma. Veľkou silou a s veľkým hukotom na mňa padá a bije ma po hlave. Dusím sa. Rýchle, rýchle, musím sa vrátiť tam hore, kde voda bola malá a tichá.
Štverám sa hore klzkou betónovou stenou. Nie je vysoká, keď sa postavím na zadné, vidím horný okraj a mám hlavu nad vodou, ale nedokážem sa vydriapať hore. Skúšam znova a znova, ale vždy spadnem na dno, voda ma bije po hlave a ohlušuje ma. Bojujem, ale je to neprirodzený postoj pre psa a sily mi rýchle ubúdajú.
Gazdiná niečo vykrikuje, ale je ďaleko odo mňa. Je ďaleko na celú šírku potoka a ja mám vodu v uchu, nerozumiem jej. Vidím, že šalie, hysterčí, neviem, čo kričí. Mám jej pomôcť, či čo chce? Veď hej, hneď jej pomôžem len sa vyštverám hore. Snažím sa, pracujem na tom, zo všetkých síl, ale nejde to. Obzriem sa, ona niečo kríčí cez potok, asi tade niekto ide.
Kríčí na niekoho, že prosím vás, vy tam na druhom brehu, choďte k môjmu psovi a zavolajte na neho. Zakričte, že k nohe! On je na ten povel cvičený, poslúchne, dostane sa spod padajúcej vody. Prosím pomôžte mi, ja som od neho ďaleko, nepočuje ma, je ohlušený.
Niečo takého kričí neviem komu. Zišla dole po trávnatom brehu, stojí pri vode, ale mala by vojsť do vody a pomôcť mi, nadvihnuť ma, aby som dočiahol na ten horný okraj. Ja som veľký pes, boxer, mám dlhé nohy. Zadné nohy mám riadne svalnaté, ale tu na klzkom podklade, nemám sa od čoho odraziť. Veľmi sa snažím, už dlho sa snažím, bojujem a nevládzem. Sily mi ubúdajú, minuli sa. Trošku si ľahnem do vody. Hlavu mám ubitú tou ťažkou, hlučnou vodou, ľahnem si. Nevládzem. Mútnymi očami pozerám k brehu, na mojej strane prichádza niekto. Hádam, gazda. To je dobre, on vojde po mňa do vody, nenechá ma tu ležať. Niečo kričí, ale nepočujem a nechápem.
Prosím vás, musíte zakričať veľmi nahlas, panovačne. K nohe je povel, musí sa na to spamätať! Je to cvičený pes. Kričte ešte silnejšie!
Pozriem na gazdinú, už ide do vody, ide po mňa, ale je ďaleko a voda je prudká, stojí vo vode, ale váha vojsť. Bojí sa, že spadne, ale ak sa nepohne hneď, ja tu zdochnem. Na mojej strane potoka sa blíži gazda. Nie, nie je to gazda, je po nádeji. Ja tu dušu vypustím, už len pod vodou som, držim sa, aby ma voda neunášlal. Ktovie kam by ma odniesla.
Ten, ktorý nie je môj gazda, niečo kričí.
“K nohe!” skríkne mocným hlasom, ako môj gazda to robieva. Ale ja nevládzem, nemám síl, čo to nevidí? Nevládzem, vzdávam to, dusím sa, topím sa.
“K nohe!“ zrúkol tentoraz hromovým hlasom. Toto musím poslúchnuť!
“Veď už idem,” vravím mu, ale on mi nerozumie, lebo to nie je môj gazda. Vykročím k nemu vrávoravo, ale on kričí, tak sa pustím do behu, hore trávnatým brehom.
Striekam vodu a bežím rovno k nemu. Zavelil k nohe, ja musím k jeho nohe dobehnúť, obehnúť ho tesne za chrbtom a sadnúť si k jeho ľavej nohe. Ale čo robí? Ustupuje, teraz k akej nohe si sadnem, keď sa prudko hýbe. On sa ma bojí.
Gazdiná kričí, aby sa nebál, že som cvičený pes. To teda som, gazda chodil so mnou na cvičisko k trénerovi. Ten ma veru chválil a aj gazdovi prikazoval chváliť.
Už sedím pri nohe, lebo konečne zastal. A pochvala? Splnil som povel a nechváli ma. Musím pretrepať uši, lebo mám vodu všade. Riadne zatrasiem hlavou. No trošku som zamokril toho cudzieho pána, ale ostal stáť, neodchádza, bojí sa ma stále a niekam sa díva.
Aha, gazdiná k nám beží. Ďakuje mu a mňa chváli, vraví že som fešák, dobrý psík, Finko, miláčik. Povel som splnil, ale nemôžem odísť, kým sa neukončí ďalším povelom.
“Voľno!” povie gazdiná a ja sa postavím.
Objíma ma okolo krku a už je aj ona mokrá. Musím sa ešte raz otrepať, aj gazdiná by sa mala. Vidím, aj čižmy má mokré, vošla kvôli mne do vody. Ani som si to nezaslúžil. Chcela ma zachrániť, som jej poklad. Tretí raz sa otrepem a môžeme ísť domov. Bola to dobrá vychádzka.
Tu sa horor skončil, zobúdzam sa, toto sa mi sníva často. Toto sa nám stalo, keď bol Finko mladý psík a ja som sa cítila vinná, že kvôli mne sa takmer utopil. Bol veľmi húževnatý. Keby sa nebránil a nechal, aby ho voda unášala, bol by sa dostal spod vody, lebo potok nie je hlboký, iba akurát na tom jednom mieste, ktoré vyrovnáva výškový rozdiel v toku.
A ja mám z toho nočné mory.
Náš milovaný psík Finko, je už dva roky pochovaný pod čerešňou. Prežil svoj pekný psí život, ktorý bol na psa dosť dlhý. Psi nežijú toľko, ako my ľudia. Odišiel do psieho neba, lebo to bol dobrý pes a robil nám radosť, ukazoval svoju lásku každému z rodiny. Až do staroby bol veselý a akčný, ako bývajú šteniatka. S nadšením nás vítal, keď sme prichádzala domov z práce, mal nás rád. Nad jeho hrobom visí na čerešni miniatúrna vtáčia búdka so zvončekmi, ktoré rozhojdá vánok. Jemný kovový zvuk nad ním celé dni zvoní.
Pokojné odpočinutie, psíček náš!
