Boli sme u nich a oni boli u nás. Pri rozhovoroch sme zistili, že poznajú pár slovenských slov a dokonca krátke, nárečové vety. Doobeda, keď sme my, ženy varili, pán Demkó, muž z rodiny, ktorá bola u nás na návšteve, chytil slovensko-maďarský slovník, ktorý sa nám povaľoval na stole a začítal sa do neho. Dostal sa k slovu samec.
“Šamec, poď sem!” volal syna.
Bol to trinásťročný chalan, normálne sa volal Alexander, alebo po maďarsky Šándor, ale volali ho Šamec. Otec mu ukázal v slovníku slovo samec a význam slova po maďarsky. Videla som pobavené úsmevy aj u otca, aj u syna. Na vysvetlenie. Naše “s” sa po maďarsky číta “š”.
“Takže vieš čo si!”
“A čo?” uškrnul sa chalan. Nezdalo sa mu, žeby niečo nebolo v poriadku s významom jeho prezývky.
Dobre sme s hosťami vychádzali a dohodli sme sa, že nechajú decká u nás a potom vezmú naše k nim ešte toto leto.
My sme mali už vymyslených pár dní na samote v bývalej horárni v Ľuboriečke. Zostava bude pestrá. Ja s deťmi, moja mama a jej kamarátka s vnučkami, ktorá bola príbuzná majiteľa horárne. Ešte k tomu dve deti z Maďarska.
Nádherný kraj, krásna príroda, samota a ráno sa z hory dvíha masívna hmla. Bude to vyzerať neuveriteľne. Kukuričné polia, pokosené lúky, spev vtákov. Ticho a pokoj. Paráda.
Mužov necháme doma, ženy a dievčatá sa budeme kúpať v malom rybníku. Chlapci budú chytať ryby na háčik na špagátiku a dievčatá budú prebaľovať dieťa, lebo aj také sme mali so sebou. Jedno dieťa s plienkami a dve baby trochu väčsie a dievčatko z Maďarska, ktoré sa už celkom chytalo na slovenské vety. Vášnivo rady sa hrali na mamičky.
Chápem, že tento program veľmi nenadchol trinásťročného Šamca. Trval na tom, že on ide domov. Otec chcel počuť dôvod, tak ho chlapec vysypal. Má dohodnutú brigádu na celé leto. Spozorneli sme. Jeho otec zdúpnel. Čo môže trinásťročné decko robiť, akú brigádu?
“Budem čašník na terase.”
“Netrep, ty nemôžeš pracovať s peniazmi!”
“Môžem, peniaze viem porátať! Brigádu som si sám našiel, nevzám sa jej.”
“Povedal si im, že máš trinásť rokov?”
“Nepýtali sa.”
“S kým tam budeš robiť?”
“S majiteľovou dcérou.”
“Tiež má trinásť rokov?”
“Ja som sa jej nepýtal moľko má.”
“Tak odhadom, povedz!”
“Oco, ja neviem, je vysokoškoláčka.”
Koniec debaty.
Ten pán bol maďarský poľnohospodársky inžinier v živočíšnej výrobe, prichádzal do styku s dobytkom. Dobre vedel, čo je samec, ale že jeho syn tak rýchle začína so známosťami, tak to ho odrovnalo. Pravda je, že syn vyzeral ako mladý, pekný muž, s opálenou počernou pokožkou, dosť svalnatý. Mal čierne vlasy a mierne zarastenú tvár. Tých jeho trinásť rokov na ňom nebolo vidieť.
Radšej mu otec nestál v ceste, keď povedal, že sa jej nevzdá. Rýchlo sme premýšľali, či myslel brigádu, či vysokoškoláčku.
My sme si leto užili, ostala u nás ich dcérka, mala osem rokov. Kúpali sme sa, opaľovali, chodili sme na huby, do krčmy sme pešovali do najbližšej dediny, lebo mojej mame sa minuli cigarety. Prebaľovali sme, prali, plákali, deti kúpali. Voda bola v studni a ručne sme ju vyťahovali za pomoci kolesa, ktoré išlo ťažko. Škrípalo, vydávalo plačlivé zvuky, protestovalo, že je dávno nepoužívané, čo mi chceme!
Nepopustila som, vodu som mala na starosti ja. Sparťanská výchova, všetko v studenej vode. Ani jedno decko neplakalo a raz sme zjedli aj rybu, čo decko chytilo na háčik. Nejedli sme ju surovú, veď nie! Ani v Sparte nejedli surové ryby. Vypražila som ju, ale bola maličká. Každý sme z nej dostali jeden raz do úst. Z takého malého kúsku hádam neumrieme.
Bolo nám dobre. Keby nás neprepadol roj sršňov a neurobil si hniezdo nad dverami, pod strechou, ešte teraz by sme tam mohli byť. Boli sme nútení zdrhnúť, hoci ten kraj je pozemský raj.