Keď ju vedúci chytil za ruku, priviedol ku kubánskej kapele, vložil jej ruku do kapelníkovej ruky a predstavil ju, zaznel potlesk, ako keby už bola známa speváčka. Jej zjav, mladosť, jej bledá krása mesiaca, jej jemná rúčka v jeho ruke ranila láskou srdce toho mladého muža.
Začali hrať a ona s nimi spievala bez problémov, hoci po španielsky sa učila tri mesiace, vtedy jeho srdce bolo ranené druhýkrát jej zamatovým hlasom. Spievala s nimi celé kolo. Na konci skladby, keď dospievala ju kapelník chytil za ruku, vyšli pred kapelu a tancovali krásne, pomaly, ako v najkrajšom sne.
Po tanci jej pobozkal ruku. Strhol sa taký potlesk, že hneď vedela celá kapela, že tento tanec sa musí predviesť každý večer. O tomto pôjde chýr a priláka aj domácich, aj turistov. Vtedy jej priateľ, ktorý sedel v sále a tvorila s ním pár, pochopil, že on už šancu nemá. Nebude súťažiť o ňu s krásnym, mladým latino-milovníkom, lebo takého krásavca, ani vo filme nevidel a ten na ňu zamilovane pozerá.
Spievala s nimi celý večer, hoci nerozumela ani slovo. Prespievali celý repertoár, vedeli, že sú pre seba stvorení ona a kapela, ona a kapelník. Porozumela iba to, že sa volá Jeremías a aj ona sa zamilovala. Nebola typ, ktorý sa zvykne zamilovať, bola skorej tá, ktorá sa smiala zo zamilovaných, ale toto bolo iné. Nerozmýšľala nad tým, iba bola šťastná.
Dívala sa na priateľa, ktorý sedel v sále, že čo si o tom myslí a prečo necháva všetkých v domnienke, že je jeho dcéra, keď nie je. Išli domov a mesiac svietil.
„Priniesol mi šťastie,“ pomyslela si. Toto boli spomienky.
Prešlo veľa rokov. Ona požiadala bývalého priateľa o radu. Čakala u neho v štúdiu, plná myšlienok na minulosť. Vošiel a musela zostúpiť na zem, povedať prečo prišla. Zamilovala sa, potrebuje radu. Ona lieta v oblakoch, on ju musí udržať na zemi.
„Čo je moja?“
Zrazu nevedela, ako mu to povedať, ani čo chce povedať. Schúlila sa na stoličke.
„Vraj si zamilovaná, píšeš mi to, že chceš poradiť. Myslel som, že si šťastná, že lietaš v oblakoch a mňa potrebuješ, aby som ťa stiahol za nohu. A ty sedíš ako kura na daždi.“
„Pôvodne to bolo tak. Lietala som. Potom som sa zrazu videla, ako mi vedúci elegantnej reštiky vkladá ruku do Jeremíasovej ruky. Videla som, aká som bola šťastná, lietala som v oblakoch.“
„A čo?“
„No, vieš.“
„Nie, dievčatko moje, neviem. Ty si lietala v oblakoch štrnásť rokov. Je to málo?”
Ostala na stoličke schúlená, krehká, zraniteľná a zranená a on ju zo srdca ľutoval. Uvedomil si, že nie je mu ľahostajná ani teraz, keď boli štrnásť rokov od seba tisíce kilometrov. Vtedy ju stratil, ale zranená a opustená sa vrátila k nemu. K nemu a k jeho žene. Vedel, že zase raz odíde, ale teraz sa s ním radí.
Ten moment vkladania ruky si jasne pamätal. Na ten moment iba on doplatil. Aj v tej chvíli vedel, dopredu vedel, že bude jediný, kto doplatí. Ona nemala prečo smútiť.
„Nemáš prečo smútiť. Ten nový ti evokuje Jeremíasa?“
„Tak nejako.“
„Veď to je skvelé. Bol skvelý. Bol svetový, milónový, nemal chybu.“
„Myslíš?“
„Láska, ty si s ním žila, ty musíš vedieť. Ak nebol taký, potom si ma prečo tak ľahko opustila.“
„Ľahko som ťa opustila?“
„Veru ľahko. S nadprirodzeným, zamilovaným úsmevom.“
„Bola som zamilovaná.“
„Ja viem. Ja ti to nevyčítam. Bolo to normálne, bola si veľmi mladá. Iba ti pripomínam, ak si zabudla aké pekné to bolo. Láska je krásna.“
„Ja viem.“
„Tak keď to vieš, kde je chyba? Preplakané noci máš zrazu radšej ako premilované?“ Uškrnula sa.
„Odkiaľ vieš, aká bola noc?“
„Lebo ja ťa poznám. Žili sme spolu. Spomínaš si?”
„Prestaň, drahý! Stačilo, že sme raz ublížili tvojej žene.“
„Hm.“ Nechcel o tom hovoriť. Ona ani nevie, ako jej veľmi ublížili. Ale podvedenej manželke dopriala, aby vychovávala jej synčeka, kým študovala. Pre bezdetnú ženu, už nie dosť mladú na materstvo to bolo najväčšie šťastie. Na chvíľu sa z nich stala rodina, hoci poskladaná netradične. Kým ju nevydal.
Ona sa na neho pozrela a prevalcovala ju spomienka, ako na sebe lipli. Ich krátky, hriešny vzťah, bol korunovaný krásnym dieťatkom, čo nie každý dostane od osudu. Stálo to za to. Sú znova spolu, ale už nechce tvoriť zvláštne poskladanú rodinu a byť pokušením.
Aj jemu krúžili hlavou podobné myšlienky. Teraz, keby bol mladší, by jej povedal, nechaj všetko tak, vráť sa ku mne, ja som ťa neprestal milovať. Ale ona sa na neho obracia ako na otca. Je zamilovaná a chce len povzbudiť.
„Povedz mi o svojom novom objave!“
Iba to, že je nový v kapele a neplánovane sa do seba zamilovali. Ale ona sa bojí. Jej lásky neskončili dobre.
Vlastne starého priateľa opustila ona. Ale nie je to úplná pravda, on jej vyšliapal cestičku, postrčil ju k tomu, on začal s tým, že dcéra. Bolo mu ľúto, že o ňu príde, ale bol ženatý. Nevedel, že bude za ňou štrnásť rokov žialiť. Boli kilometre od seba, ale vrátila sa, lebo on s manželkou a synčekom bol pre ňu prístav.
To je dobre, ale po toľkých rokoch je všetko inakšie a ona musí nabrať odvahu na vlastný život, ktorý práve v tejto chvíli ide k nej v ústrety.
Nebude nad tým dumať. Nie teraz a tu, na vystúpení.
Pozrela na gitaristu vedľa seba a srdce mala plné citu. Toto musí risknúť. Ak to nevyjde, tak bude trpieť, ale ak to neskúsi, vtedy to nemôže vyjsť. Na lásku budú dvaja. Ona chce dať citu šancu, u nej sa cit už začal. U neho? Aj u neho, on to nezakrýva. Ona tlmí svoj cit, bojí sa. Bojí sa, že bude zranená. On sa nebojí, dôveruje sebe, citu a verí v lásku. Iba ona má obavy.
Bojí sa, že bude trpieť.
Tak nech! Túto lásku chce prežiť. Tu na ňu čakala, ona len išla okolo a zdvihla ju zo zeme. Náhodou. Už ju zodvihla a teraz nevie čo s ňou. Ona nevie čo s láskou? Ona, čo je pre lásku zrodená. Chce ju zahodiť. Nenápadne vrátiť na zem a vytratiť sa. Zbabelo sa odplaziť, radšej neprežiť roky šťastia a radosti, lebo by mohli vyústiť do bolesti. Tak nech!
Láska, ak je veľká, chodí spolu s bolesťou. Ale vždy je láska väčšia než bolesť. Poďme do toho, s odvahou do toho! Som ako torero, ktorý vchádza do arény. Očakáva všetko. Rozkoš z prežitého, víťazstvo, krásne, dlho trvajúce momenty, napokon pripúšťa aj bolesť, alebo aj smrť. Musí sa rátať so všetkým. Nech!
Pozrela sa na neho a v jeho očiach videla všetko.
„Láska,“ jemne sa dotkol jej ruky a večnosť sa začala.
