Tie dva roky sa nám niekde stratili. Aj som zisťovala, ktoré roky to boli, ale nenašla som na googli. Museli to byť vojnové roky, ale nedokázala som zistiť, ktoré dva roky to boli. Chýrny Radvanský jarmok bol v roku 2011 zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Samospráva mesta Banská Bystrica spolu s Univerzitou Mateja Bela a Akadémiou umení predstaví v rámci tradičného jarmočného otváracieho ceremoniálu na Námestí SNP v piatok 8. septembra 2017 remeslá a všetko to krásne, čo patrí do zoznamu Unesco o kultúre a nehmotnom dedičstve.
Stánkov bude veľa, hlavne tradičných remesiel, je to remeselnícky jarmok. Symbolom tohto jarmoku je vareška. Môžete si ju kúpiť, ale aj vylátať po zadku hocikoho, je to tradícia. Okrem toho bude veľa módneho tovaru, spotrebného tovaru a najviac jedla a pitia. Bude z čoho vyberať, s radosťou sa predierať medzi stánky a dopriať si to, po čom túžite, na čo sa zbierajú slinky.
Iná tradícia je, že kto sa chce iba najesť a ochutnať burčiak, sa zastaví na námestí už vo štvrtok večer pred otvorením jarmoku. Schádzajú sa priatelia, ktorí nemajú radi davy. Aj my sme sa tam raz prechádzali, vyberali, ovoniavali a nadšený výkrik, že zase po štyroch na jarmoku, ma prinútil obrátiť sa, pátrať po známom hlase.
“Ale, chlapec môj, po akých štyroch?”
“Po štyroch rokoch!”
Ešteže tak! Zase prešli štyri roky, musím tam ísť. Niektorí prídu, ale sú aj takí, ktorí sa ponáhľali a predbiehali sa na druhý svet mimo poradia, hoci boli mladí. Chceme si zaspomínať, aj zabaviť sa na ich počesť.
Mám peknú spomienku, na udalosť, ktorú poznám z rozprávania mojej starej mamy. Uhádli ste, zase hovorím o Juliane Vinczeovej. O tej, ktorá pätnásťročná prežila dobrodružné leto, plné ťažkej práce na žatve a predsa nezabudnuteľné putovaním a tancovaním na dožinkoch po gazdovstvách vtedajšieho Rakúsko-Uhorska.
Prešlo päť rokov a mladá Juliana Vinczeová už bola vdova. Vydala, ale v prvej svetovej vojne rýchle prišla o milovaného muža. Zomrel hneď v prvom roku ich manželstva. Nielen jeho smrť jej prevrátila život. Aj iné udalosti vniesli veľké zmeny do vtedajšieho života ľudí. Vojna sa skončila a život sa predsa nevrátil do normálnych koľají. Monarchia sa rozpadla.
Ešte pred oficiálnym rozpadom Rakúsko-Uhorska, 28. októbra 1918 vznikla Československá republika. Stali sme sa jej súčasťou. Bolo treba si zvykať na nové hranice. Púte a jarmoky, na ktoré chodili, ostali za hranicami. Treba si nájsť nové a preskúmať ich. V nastávajúcom 1919 roku prišiel čas na skúmanie.
Slávna mariánska púť na Staré Hory a v tom istom čase sa konajúci Radvanský jarmok, cez ktorý pútnici prechádzali, stál za pokus. Dve mladé vdovy, Juliana a jej známa sa rozhodli, že tam pôjdu. Zaobstarali si malú čriedu drobných prasiatok, ktoré im zverili rôzni príbuzní a známi. Predajú, utŕžené peniaze podelia medzi majiteľov prasiatok a niečo si nechajú za štrapáciu.
Vykročili peši a bosé. Topánky a slušné šaty v batôžku. Mali aj pár krajcov chleba. Za koľko dní prešli 80 kilometrov? Odhadujem, že za tri dni, lebo prasiatka mali krátke nožičky a nemohli ísť rýchlo.
Popri nich sa previezlo nie málo povozov, všetky ponúkali, že dve pekné, mladé ženy odvezú. Lenže čo s prasiatkami? Za ponuky ďakovali s úsmevom, na žartovanie odpovedali smiechom. V takej dobrej nálade sa dobre kráčalo.
Keď sa zvečerilo prespali u hociktorého gazdu v humne, vtedy boli ľudia dobrosrdeční a žičliví. Ponúkli im k chlebu mlieko, alebo čerstvo uvarenú kašu, ak trošku pomôžu na gazdovstve. Pomohli, prečo nie? Že boli unavené, to nikdy neukazovali, ani by sa neponížili, takým priznaním.
Na jarmoku sa beztak každá únava stratila. Tam to žilo, kypelo životom. Veď aj teraz je to tak, na jarmoku je živo, mali by ste to vyskúšať.
Niečo si kúpili? Pravdaže! Látku na svadobné šaty, lebo boli mladé, bezdetné a pekné, navždy neostanú vdovy. Juliana Vinczeová sa vydala za desiateho pytača. Svadobné šaty mala ako žiadna iná, lebo si ich sama ušila. Brat jej kúpil šijací stroj, že keď je vdova, bude si šitím zarábať. Chcel sa jej odvďačiť, že sa o neho starala, keď im zomrel otec.
Rada sa pekne obliekala aj v mladosti, aj keď už bola stará mama, chcela mať úroveň.
My sme to po nej zdedili a nielen to! Aj vinicu a dom, aj nehmotné dedičstvo, ako dobré zdravie, sklony k spevu a tancu, aj radosť zo života. A to, že v každej situácii sa vieme vynájsť, tak ako ona.
PS: Verím, že aj mladý Viktor Vincze je takýto, ale nie sme rodina. Toto priznanie som musela napísať.
V piatok ráno, v prvý deň jarmoku, som sa aj ja dostala na jarmok a nafotila som pár obrázkov, kým nie je tlačenica.
Prežili sme tu pekný piatkový deň s rodinou, plný zážitkov. Bolo pekne slnečno, jarmok mal atmosféru, z roka na rok je väčší, už sme nevládali chodiť. Sadli sme na terasu reštiky na chodníku, dali sme si ovocie nakrájané do vody a pozerali sme na valiaci sa dav. Keby neboli sem-tam v slovenských krojoch, by sme si mysleli, že sme niekde vo svete, lebo bolo počuť rôzne jazyky. Všimla som si z Maďarska autobusové zájazdy a z pravdaže aj z Nemecka, lebo banské mestá založili Nemci a stále si to pamätajú.
Začali sme pod vežou, prešli sme k Barbakanu, odtiaľ ku kostolom, cez tržnicu nazad k ostatnému jarmoku, ktoré je rozťahané celým námestím, až na Hušták na Dolnej ulici. Že prečo jarmok nie je v Radvani? Tam by sa nezmestilo toľkoto ľudí, jarmok za 360 rokov sa tak rozrástol. Teraz je to mestká štvť, nie veľmi veľká, ale husto zastavaná.
Chodili sme, viac sme nezvládli, preto zajtra pokračujeme, lebo povestný burčiak sme nepili, po zadku nás netľapli varechou a to musí byť. Ktovie či nám z jarmočných pôžitkov nezvýši niečo aj na nedeľu, napríklad taká voňavá klobáska, alebo restovaná kačacia pečeň, a jasné, cigánska pečienka. Čo ešte? Všetkého bolo veľa.
Aby som nezabudla, zvykom je kúpiť si ,,jarmočnuo", to je darček, či pamiatka.
Dobrú noc želám!