Vybrali ju, lebo bola pracovitá. Polosirota, ktorej otec, mladý Vincze, zomrel na tuberkulózu a zanechal štyri malé deti. Mladej vdove so štyrmi deťmi nemal kto pomôcť, jej rodina žila vo vzdialenej dedinke a boli chudobní. Manželovi rodičia ju nikdy neprijali, lebo do manželstva nepriniesla veno.
Pomáhala jej iba dcérka, deväťročná Juliana, ktorá ju zastúpila v kuchyni pri sporáku, navarila obed, ako dokázala a doniesla jedlo na vzdialené pole, kde mama okopávala za peniaze. Aj o menšie deti sa postarala. Bola ochotná, dobrá dcéra a milujúca sestra malých súrodencov.
Toto každý videl a uznával. Poznali jej dobrú povahu, pracovité ruky a peknú tvár. Aj to, že do kostola niektorí mládenci chodili preto, aby ju počuli spievať. Žatevná skupina, do ktorej ju vybrali boli piati muži, ktorí šikovne narábali s kosou a počas žatvy prešli kilometre, od gazdu ku gazdovi s ktorým sa zjednali už vlani. Prešli veľký kus dolnej zeme Rakúsko-Uhorska, kde boli veľké úrodné lány.
Takto chodili rok čo rok. Ku každému koscovi najali dievča, ktoré malo šikovné ruky a zožaté obilie dokázalo rýchlo viazať do snopov. Nemohli to byť vlastné ženy, tie doma vychovávali deti. Museli to byť mladé dievčatá, ktoré ešte nevyzerali žensky a nevzbudzovali v mužoch túžbu.
Viete, mohli aj vzbudzovať, ale chlapi vedeli, čo to znamená, keď je dievča pod zákonom. Takej sa nesmie dotknúť, ani na ňu pozerať a nedajbože v noci o nej snívať. To je zakázané zákonom, aj Bohom. Preto si každý rok brali so sebou pätnásťročné.
Poviete si, že niektoré pätnásťročné sú riadne baby, majú všetko, čo žena má mať. Vtedy? Kdeže! Bol nedostatok jedla, ľudia boli chudobní, malí, chudí a zrobení. A báli sa robiť zakázané veci. Vyberali pracovité dievčatá, ale nechceli dievča, ktoré už malo frajera, za ktorým by vyplakávalo a nemohlo sa sústrediť na ťažkú prácu. Nakoniec dodržiavanie dobrých mravov bolo dobre zabezpečené. Vždy brali so sebou jednu vdovu, ktorá vládala robiť a v noci dozrela, aby dievčatá spali vedľa nej.
Kde spali? V humne, prípadne pod holým nebom, lebo v tých rokoch, za Rakúsko-Uhorska na dolnej zemi, kde začala žatva o celé týždne skôr ako u nás, bývali veľké horúčavy.
Pracovalo sa veľmi rýchlo, lebo za leto chceli zožať pole mnohým gazdom, s ktorými boli dohodnutí. Únava bola obrovská, hoci, títo ľudia boli zvyknutí ťažko robiť na poli. Ale teraz sa pracovalo raz tak rýchlo ako doma. Naháňali čas.
Keď boli gazdové polia zožaté, uvili žatevný veniec a dievčence si obliekli kostolné šaty, ktoré od prvého dňa viseli v humne, aby neboli pokrkvané. Nenosili kroj, Juliana vždy ochotne rozprávala o tom, že mala svetlé, holubičie sivé, dievčenské šaty, veľmi pekné, ale bola bosá. So spevom kráčali cez celú dedinu ku gazdovi. Ten ich vítal pred domom, aby dobrú chvíľu si s ním mohla užiť celá dedina. Prevzal veniec, povedal ďakovnú reč a vyplatil vedúceho žencov.
Dedina sa celý rok tešila na spievajúce dievčence a pohľad na šikovných cudzích ľudí, ktorí raz do roka k nim doniesli zážitok. Gazda mal objednanú cigánsku muziku a dožinková zábava sa mohla začať. Každý sa s nimi chcel zabávať, boli slávni ako teraz býva rocková kapela so spevákmi a speváčkami na koncertnej šnúre. Tancovali, kým vládali a potom vykročili k dohodnutému gazdovi, ktorý bol na rade.
Juliana bola moja stará mama a celkom vážne mi rozprávala, ako išli celú noc. V chôdzi driemali a nezastavovali. Ku gazdovi dorazili zase so spevom a dedina sa zbehla.
Prezliekli sa a rovno sa vrhli do práce. Obilie čaká, je zrelé na pokosenie, poviazanie a následné úkony už budú robiť domáci. Možno neuveríte, ale veľmi veľkí zemepáni mali už vtedy stroj, zvaný mláťačka. O pár dní už vili nový veniec a tancovali s nedočkavými mládencami. Aj koscovia boli obletovaní, hoci ženy vedeli, že chlap, ktorý vyzerá takto dobre, musí byť ženatý.
U koľkých gazdov zožali polia? To neviem. Bola som maličká a počúvala som tieto príbehy ako rozprávku. Skvelé dobrodružné leto som prežívala v myšlienkach a žatva mi vôbec nepripadala ako drina. Túžila som byť tam, niesť veniec, pekným krokom kráčať dedinou, pred očami obdivovateľov. Spievať na plné hrdlo a rezko tancovať, spolu s dievčatami.
Žatva nemohla byť drina, keď o tom Juliana Vinczeová vedela tak pekne a s nadšením rozprávať, že sa to uložilo medzi moje najkrajšie zážitky.
Boli to najkrajšie zážitky aj pre žencov zo skupiny, lebo vtedy sa vo svete stalo niečo hrozné a museli sa urýchlene vrátiť domov. Na konci júla a na začiatku augusta, štáty, ktorých sa to týkalo, jeden za druhým, vyhlasovali mobilizáciu. V našich končinách mobilizáciu vyhlásili dňa 28. júla 1914, bola to čiastočná mobilizácia.
Žatevná skupina dorazila domov a museli sa rozlúčiť so ženou, s deťmi, s celou rodinou, a ísť do vojny. Kto sa vráti, kto prežije vojnu, to nevedeli. Nebolo veľa takých, ktorí sa v poriadku vrátili.
Spomienka na život v mieri, hoci bol plný ťažkej práce, im pomáhal prežiť hrozné vojnové besnenie. Pre chlapov, ktorí sa vrátili bez ruky, bez nohy, už krajšej spomienky nebolo.