reklama

Sedeli na brehu

Prišiel na jazero, lebo vedel, že nebude ľudí. Bol hnusný čas, skoro, ako jeho nálada. S depkou bude ťažký deň.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Bolo včasné ráno, chalan sa vybral na jazero. Vykračoval si, nálada pod psa, v hlave čierne myšlienky, v duši bezútešno. Hladina jazera sa ligotala tmavo a nevábne. Bolo dosť chladno, počasie určite nebolo vhodné na kúpanie. Veď to tu aj podľa toho vyzerá. Prázdno a pusto. Aj popršané bolo. Sadol si na breh, nežiadalo sa mu kúpať. Ani keby bolo dobré počasie by sa nekúpal. Prišiel ráno, kým si bol istý, že tu nebude veľa ľudí. Na planéte je príliš veľa ľudí a neznášal, keď sa nahrnuli tam, kde bol on.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dal si lakte na kolená a podoprel si hlavu. Dumal, dumal. Všetko je nanič! Sedel, rozmýšľal. Ľahol si do trávy, len tak bez deky, bez uteráka. Rozmýšľal, až zaspal.

Zobudil sa na detský krik. Nejaké decko vrieska. Načo tie deti sem ťahajú, keď decká tu nechcú byť. Najprv sa chcel rozhliadnuť, že kde je to vrieskajúce decko, ale potom to nechal tak. Nech si ľudia robia čo chcú, jeho nič do nich nie je. Depka ho zaliala ako more. Snažil sa znova zaspať, ale spánok mu nešiel na oči.

Len tak ležal. Počasie sa máličko zlepšilo. Díval sa do neba. Vraví sa pánbožkovi do okien. To mu prišlo smiešne. Zaškľabil sa. Že do okien, haha. Pekné okná má, vyumývané. Usmial sa. Nálada sa mu zlepšila. Sadol si. Eh, chrbát má vlhký. Ležal na mokrej tráve. Čo tam po tom! Vstane, prejde sa, tričko na chrbte mu uschne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vykročil. Bolo zopár ľudí, ale nevytvorili letnú, kúpaliskovú náladu. Samé decká. Aj tam, sedí nejaké decko, očividne má zlú náladu. Držanie tela vyvolávalo pocit nešťastia. Pohol sa tým smerom, bol zvedavý, ale len tak pozvoľna kráčal, aby nevydesil decko.

Už bol dosť blízko a videl, že je to mladé dievča. Nie je decko. Ale je dosť čudná, tu zatiaľ nikto nie je v plavkách len ona. Odvážne plavky, ale jeho do toho nič nie je. Vyzerá veľmi nešťastná a je schúlená na uteráku do klbka. Niečo jej je, možno potrebuje pomoc.

“Ahoj!” pozdravil sa jej. Ona zdvihla hlavu z kolien a začudovane sa pozrela na neho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

“Ahoj, zamrmlala.

“Potrebuješ pomoc?”

Neodpovedala, dlho sa na neho dívala a potom veľmi ticho, zachrípnuto prehovorila. “Mne už nepomôžeš. Nikto mi nemôže pomôcť.” Prekvapený si sadol vedľa nej. Potom mu napadlo, že by sa mal opýtať.

“Neprekážam?”

Dlho neodpovedala, nakoniec takmer nečujne povedala, že nie. Tak dobre, ostane pri nej sedieť. Keby predsa len potrebovala pomoc.

“Si tu prvý raz?”

“Nie, chodili sme sem.”

“S kým?” Myslel si, že s frajerom a rozišli sa.

“S kamoškou.” Tak s kamoškou.

“Príde?”

“Nie,” povedala s obrovskou beznádejou.

“Si si istá?”

“Istá. Na sto percent.”

Kamoška nepríde a z toho je smutná. Čo môže byť na príčine, pohádali sa, alebo snáď nejaké nešťastie. Opýta sa? Radšej nie, dievča sa tvári pohrebne. Ale čo, tieto veľmi mladé sa vedia poharkať hrozne, navždy. Možno táto mala tú smolu, že navždy sa pohnevali. Určite boli najlepšie kamošky, dievčatá pestujú niekedy prehnane veľké priateľstvá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bude pri nej trošku sedieť, neodmieta ho, neposiela preč, hovorí s ním. Ak sa vyrozpráva, žiaľ sa zmenší.

“Máš, žiaľ?” Prikývla. “Povedz mi ho. Vtedy sa žiaľ zmenší.” Díval sa jej do tváre. Veľmi je smutná, ale má peknú tváričku.

“Môj sa už nezmenší.”

“Kde je kamoška?” Rozhodila ruky tragickým gestom, že ho zamrazilo.”Niečo sa jej stalo?” Zatvorila oči a hodila sa na trávu, až jej telo duto zadunelo. Musela si udrieť chrbát. “Je v nemocnici?” Pokrútila hlavou. “Nie?” Vzdychla.

“Niečo horšie?”

“Horšie.”

“Čo horšie, snáď nie...?” opýtal sa vyľakaný. “Najhoršie?”

“Najhoršie, nemôžem ani vysloviť.”

Zvraštil čelo.

“Naozaj? Povedz mi to!” Naklonil sa k nej, dotkol sa pleca. Oči mala zatvorené na tvári beznádej. Mlčali. Ľahol si vedľa nej. Dlho ležali, mlčali, nevedel či nezaspala. Keď sa pomechrila, tichým hlasom jej hovoril, aby mu to porozprávala. Najprv povedala, že nemôže, lebo ona je na vine, ale po dlhšom tichu mu začala rozprávať príbeh.

Kamarátkin otec má jachtu. Zakotvená je v Chorvátsku. Kamarátka ju vypýtala od rodičov, aby mohla u nich stráviť prázdniny na jachte. Rodičia ju pustili, mysleli si, že tam budú s kamoškinými rodičmi. Ale kamoška nechcela, povedala, že s rodičmi je nuda. Už sú dospelé, práve ich prijali na vysokú školu, budú na jachte samé, pod dozorom starého kapitána a starého plavčíka. Oni roky dávajú pozor na jachtu, sú Chorváti, otec im dôveruje.

Prázdniny na jachte boli skvelé, dobrodružné, plavili sa iba málo, lebo posádka nebola v správnom počte. Často zakotvili a len stáli na mieste. Mali okrem motora aj sťažeň s plachtou.

“Domáci chalani vás neobťažovali?”

“Kapitán si s nimi vedel urobiť poriadok. Má rešpekt, pracoval na veľkých lodiach. Aj tak sme radšej kotvili na mori a nie v prístave.”

Chalan rozmýšľal, že len tak kotviť v mori asi nebola veľká zábava, ale dievča mu rozprávalo, že sa výborne bavili, skákali z paluby do mora, plávali, smiali sa. Posádka chytala ryby a pripravovala im delikatesy. Niekedy pustili fantáziu z uzdy, hrali sa že plávajú na lodi Santa María a objavili Ameriku. Sedeli v strážnom koši celé dni a zhovárali sa. Strážny kôš je určený pre jedného muža, ale ony dve boli malé a šíhle a zmestili sa obe.

“Vidím zem! Zem na obzore!” kričali vo vytržení objímali sa od veľkej radosti, ale kapitán sa hneval, aby nekričali, on sa bojí, že sa im niečo stalo. Koľko razy im bežal na pomoc a zbytočne. Ak budú potrebovať naozaj pomoc, možno by nedobehol, lebo by si myslel, že sa hrajú a blbnú ako obyčajne.

Raz sedeli v koši a kamoška vymyslela, že skočí do mora hore z koša. Ona jej nechcela dovoliť, že sa jej môže dačo stať, ale kamoška povedala, že teda skočia spolu, budú sa držať, spolu sa im nič nestane.

“Ty si chcela skočiť?”

“Nie, kdeže, rovno som jej povedala, že ani za svet.”

“Ona bola taká odvážna?”

“Odvážna bola, fantastická bola.” Vidí, obdivovala ju. “Vyliezla na okraj koša, držala ma za ruku a ťahala ma, aby som sa aj ja postavila. Povedala som, že ja neskočím a ani ona nemá skákať. Neverila, povedala, že ju nenechám samú skočiť. Odrazila sa od koša a ja som skríkla nie! Vtedy sa ona obzrela a to zmenilo smer jej skoku. Dopadla na palubu, nie do mora.”

“Hrozné.”

Bolo to hrozné a dievča mu rozprávalo, že kamoška z tej výšky vyzerala ako pavúčik s polámanými nohami. Kričala, bežala dole zo stožiara po povrazovom rebríku, spadla, udrela sa, celé telo mala oškreté, ale bežala k nej. Snažila sa ju, prebrať, dvíhala, objímala ju, hystericky jačala, lebo posádka nereagovala. Plavčík bol prvý, potom dokrivkal kapitán a tíšili ju, že pomoc sa blíži, vysielačkou už zavolali záchranárov. Nepovedali jej, že kamoške už niet pomoci.

Záchranári si mysleli, že obidve skočili, lebo obidve boli celé od krvi, ale policajti ju zatkli, že ju sotila z koša. Mala veľa problémov. Chcela radšej tiež zomrieť. A stále chce.

“Ja som prečo prežila, prečo?” triasla hlavou, že slzy len tak fŕkali.

“Ty si prežila, aby si mne pomohla. Bol som ešte pred chvíľou taký nesťastný a pre nič. Teraz s hanbou vidím, že ľudia majú naozajstné problémy. Niekedy sú to veľké problémy.”

Prekvapená sa pozrela, prestala plakať a pýtala sa ho, či naozaj bol nešťastný. Priznal sa, že áno a príčina je úplne zahanbujúca ničotnosť, ani povedať sa neodváži.

“Prežila si, aby si mi pomáhala. Ja mám to isté poslanie, tebe pomôcť. Preto som ťa našiel.”

Zamyslená pozerala na neho. Áno, pomáhať si treba. Na nebo vyskočil slnečný kotúč spoza oblakov. Rozžiaril nebo, aj ľudí. Plocha jazera už nie je tmavá a nevábna. Práve naopak, krásne rožčerená vlnkami, jagá sa ako krištáľ a láka na kúpanie.

“Poďme do vody!” hovorí chalan, zhodil zo seba tričko, podal jej ruku a vykročil k jemne sa vlniacej vode, ktorá sľubuje osvieženie. Potom sa na ňu obzrel. Veľmi ustarostene sa opýtal:

“Ale však nebudeš skákať do vody?”

“Ja nie.”

“Dobre. Ani ja!”

Základný problém bol zažehnaný, ale pre istotu ruku držal a nepustil. Ani ju nepustí. Má poslanie, musí naprávať zlé veci sveta.

Kamošky na pláži
Kamošky na pláži (zdroj: koláž E.G.)
Eva Gallova

Eva Gallova

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  456
  •  | 
  • Páči sa:  934x

Píšem o živote a plnokrvných ľuďoch. Postavy skladám z uveriteľných čriepkov, aby vyzerali ako živé. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu