Bol to naozaj pekný a veľmi moderný hlboký kočík, ku ktorému bola aj autosedačka s fusakom, plus montovateľný golfový podvozok. Na prvý pohľad pôsobil luxusným dojmom.
„Najdrahší v obchode,“ pomyslela si Marta.
„Ja takýto hlboký kočík nepotrebujem,“ povedala Karla. Iba autosedačku s golfovým podvozkom. Ja určite nebudem chodiť kočíkovať. Petra držala kočík, ako keby už chcela vykročiť na vysnenú prechádzku a stála paralyzovaná, smutná, sklamaná.
„Karla, my vám budeme chodiť kočíkovať. Raz ja, raz Petra. Alebo aj obidve naraz. Je to náš sen. A vy si ho budete voziť v aute. Dobre?“
Karla nechápavo pozerala. Prečo chcú voziť cudzie dieťa, keď ona nechce ani svoje vlastné voziť. To je taká hrozná strata času, to kočíkovanie. Ona nemá na také veci čas, robí si atestáciu a rýchlo sa vráti do pracovného procesu. Kým jej držia mesto a kým nezabudne všetko, čo sa doteraz naučila.
Petra sklamaná pustila kočík. Ale len stáli, nešli ďalej. Karla si odsudzujúco myslela, že to decko si chce kúpiť hračku. Rozmaznaná dcéra pravdepodobne nejakého bohatého tatka, ktorý jej dáva peniaze namiesto seba. Žije si ako v bavlnke. Bude chodiť kočíkovať, kým ju to neomrzí a potom sa už vykašle. Ale spomenula si, ako jej slzy tiekli, keď uvidela malého. A povedala, že ona nikdy nebude mať dieťa.
„Petra, ak ty budeš kočíkovať, tak toto je vhodný kočík. Len pozrime si aj ceny, mne sa zdá drahý na to, že sa párkrát použije.“
Marta, ju opravila, že nie párkrát. Oni dve so zárukou budú chodiť pravidelne, ak ona súhlasí. Dieťa potrebuje čerstvý vzduch denne, nestačí v aute voziť. Karle došlo, že ani Marta nemá deti a už nebude mať, nemá na to vek. Nesúhlasne privrela oči, že sa dala vmanévrovať, do niečoho takéhoto. Ale ak chce, tak nech kúpi. Mala by zakrývať svoj nesúhlas. Dostane drahý dar a ešte je aj nasrdená. Teda, čo sa deje? Čo má proti nej?
„Skúsme, ako sa malý pomestí,“ navrhla Marta, aby zmiernila napätú situáciu. Nechápala, čo Karle sadlo na nos. A nechápala ani Petru, ktorá žije svoj život s kamenným ksichtom a teraz prejavuje toľko zbytočného nadšenia, ktoré podráždilo Karlu. Niečo prebehlo a my sme nepostrehli čo nás rozhodilo.
Marta, vybrala z kočíka všetko a Karla vložila dieťa do prázdneho kočíka. Nebude sa mu to páčiť a rozreve sa nahlas. Deti to robia v cudzom prostredí. Ale nie, malý sa usmieval ako malý anjelik, ako Jezuliatko v jasličkách na slame.
„No toto?“ naklonili sa všetky tri nad neho. Zasmiali sa a Marta povedala:
„Sme ako tri sudičky. Ja mu prajem, aby bol bohatý a šťastný.“
„Ja, aby bol zdravý,“ povedala doktorka.
„Ja, aby stretol dobrých ľudí a veľkú lásku,“ povedal tínedžerka. Ostali zohnuté nad kočíkom a cítili, že teraz sa stalo niečo veľké.
„Toto je neskutočné. Dievčence, keby mi to niekto rozprával, by som povedala, že nevymýšľaj si, ale mi sme to zažili a vlastne vyprodukovali. Tri bláznivé sudičky,“ smiala sa Marta.
„Splní sa to! Isto-iste!“ Kto to povedal, no kto iný ako nezrelá hlava. Práve preto sa musí proroctvo vyplniť, mysleli si všetky tri. Iba dotknutý maličký tvor na všetko kašľal, ležal si v kočíku a nebesky sa usmieval.
„Tento postoj si zachovaj, miláčik, na celý život,“ povedala jeho matka. „Obidve sudičky ti dali dve želania, tak aj ja pripájam svoje druhé želanie, ktoré je po zdraví najdôležitejšie, pokoj v duši.“
Prišla predavačka, že ako im pomôže a Petra sa opýtali Karly, či to môže zaplatiť, či kočík berú. Predavačka povedala cenu, a Marta si pomyslela, že viac, ako jej mesačná mzda. Oveľa viac. Ale pán architekt, môže tie peniaze oželieť, dlhuje ich svojej Petre. Petru takúto šťastnú ešte nevidela.
Predavačka šikovne ponúkla mäkké perinky a podhlavník a bielu deku do kočíka. Petra prirodzene a rozhodne povedala, že dajte nám to do kočíka, zaplatím kartou. Na mäkké perinky Karla položila dieťa aj s novým fusakom, ktorý patril k autosedačke. Bolo načase, dieťa zaspávalo. Vykročili k pokladni a keď Petra platila, Marta si pomyslela, že teraz to je už dvakrát jej mesačný plat.
Nevadí, stálo to za to. Bolo to odškodné za všetko, čo Petra prežila.
„Môžem tlačiť kočík?“ opýtala sa Karly.
„Nech sa páči, som rada, keď to nemusím robiť ja,“ povedala, čo ich dosť prekvapilo. „Som unavená, poďme si sadnúť tu niekde,“ vylepšovala svoj výrok. Petra si nič nevšímala, ani nepočúvala. S blaženým úsmevom kráčala na čele malej skupinky.
Počuli výkrik.
„Prepe, drahá!“
Rozhliadali sa odkiaľ ide zvuk. Oproti nim kráčali dvaja krásavci v elegantnom, vysoko módnom autfite. Jeden bláznivo roztiahol ruku a chcel bežať, druhý ho zadržal. Niečo mu povedal a ten už nechcel bežať a aj ruky pripažil.
„Moja krásna manželka! Aj dieťatko už máme?“
Prepe sa dala objať, vybozkávať, Brando aj do kočíka nazrel. Alexis sa dožadoval objatí tiež.
„Brando, môžem postískať tvoju ženu?“
„Stískaj jemne, a slušne, pozri, všetci nás fotia.“
„Dobre, tak len ty ju objím, lebo zase bude plný bulvár.“
„Zoznám nás drahá!“ povedal Brando, elegantne podával ruky dámam, vravel komplimenty a videl, že tie dve ženy sú z neho hotové, vidia a oceňujú jeho vysokú postavu, peknú mužnú tvár. To isté vidia na Alexisovi. Aj on oceňoval pekný, estetický zjav obidvoch žien.
Keď sa zoznámili, Brando ich pozval na kávu, čaj, alebo drink, sem do reštaurácie na tomto poschodí. Posadali si, debatovali. Alexis hovoril, že robia posledné nákupy, potrebujú isté doplnky pre módne dni vo Vysokých Tatrách.
„Zajtra sústredíme všetky modely v agentúre, prídu modelky skúšať. Pozajtra odchádzame do Tatier. Prepe, škoda, že nie si dosť zdravá na predvádzanie. Vieš, aspoň v svadobných šatách by si mohla na záver ísť s nami po móle. Aby sa tradícia zachovala, že my traja na móle ukončíme módne dni. Ale je to ďaleko. Nemáš sa ako dostať tam. Ja by som po teba prišiel, ale časovo mi to nevychádza. Alexis by tam bezo mňa šalel.“
„Ja ju doveziem, mám auto. Vlastne mi všetky musíme ísť spolu, aj s dieťatkom,“ ponúkla sa ochotne Karla.
„Perfektné. Ďakujem vám. Spravíme špeciálnu choreografiu, Božie narodenie. Po móle pôjdete v skupine, ale nie chudobný Betlehem so slamou, ale v drahých kožuchoch, svätá rodina s dieťatkom zabalenom v kožúšku. Alexis, čo povieš?“
„Nápad za milión. Dotvoríme, dotiahneme do dokonalosti.“
„Máme bombu. Nehovorme pred nikým, aby nám ten nápad s dieťatkom nevyfúkli.“
„Prídete naozaj? Módne dni budú trvať štyri dni, začiatok na Štedrý večer. V Tatrách bude veľa Rusov a takých, pre ktorých to nebude cirkevný sviatok a prídu, už teraz sú lístky predané skoro na všetky dni. Prídu aj vychytení návrhári. Príďte v nedeľu popoludní, po vystúpení tam ostanete spať, veľa hostí odlieta hneď po prehliadke, aby stihli ten ich štedrý večer v rodinnom prostredí. Zaistíme hotel, už budú voľné izby. Vianoce budeme mať v Tatrách. Petra, súhlas?“
„Áno drahý,“ automaticky použila oslovenie zo svadby.
„Mladá pani, zvládnete šoférovanie po zimných cestách?“ opýtal sa Karly.
„Samozrejme. Vy ste starostlivý. Možno si prizvem posilu, priateľa na väčšom aute. Neviem naisto, ale skúsim. Dúfam, že to vyjde.“
„Beriete aj doktora Petra?“
Všetci sa pozreli na Karlu, ale ona nevedela a všetci sa čudne tvárili. Nevedel, prečo meno Petra, ich rozhodilo.
Brando, aby napravil svoje faux pas rýchle odvrátil pozornosť na iné.
Ukazoval im časopisy, či ich videli. Nevideli, oni si ani jedna nekupujú také ženské časopisy, ktoré sa zaoberajú módou, celebritami a sú mierne bulvárne. Mali niekoľko rôznych titulov kúpených a na jednom bola ich fotka na titulke, v ostatných niekde v hĺbke časopisu, ale všade boli veľmi dobré zábery zo svadby.
Ako tak sedeli pri stolíku, každá dostala do ruky jeden časopis. Tam kde boli svadobné fotky boli záložky.
Marta vedela o svadbe, ale Karla nie. Šokovaná pozerala na svadobný pár na titulnej strane veľkého lesklého časopisu.
„To ste vy?“ pýtala sa Branda. „Nevesta pri vás je ako keby Petra.“
„Áno, mali sme svadbu v piatok.“
„Kedy?“ pýtala sa nechápavo.
„Teraz v piatok.“
„Skutočne?“ pozerala neveriac.
„Áno,“ povedal a naklonil sa k Petre a pobozkal ju, ako by to urobil každý novomanžel. S tým rozdielom, že ju pobozkal na líčko.
„Ste taký slávny, že vás dajú na titulnú stranu?“
„Teraz už áno.“ pozrel sa na Petru, ale ona nič. „Prepe, potrebujem tvoje svadobné šaty, budú zlatý klinec prehliadok.
„Sú u Petra v nemocnici. Zavolám mu, že teraz idete k nemu.“
Zobrala mobil a o chvíľu s ním hovorila. Postavila sa a odišla od stola, aby ju nepočuli. Ale nehovorila nič, čo nemali počuť, bola unavená, chcela ísť domov. Urobila to len zo zvyku, lebo vždy si do telefónu cmukali.
