Za vysokým múrom dievča žilo 42. kapitola Bolo to rýchle

Autor: Eva Gallova | 2.8.2017 o 7:39 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  43x

Seriál na čítanie. Doktor Peter zaviedol Petru do bytu mladej ženy. Skočil po Martu, predstavil ich, potom sa rýchle vrátil do nemocnice, že dostal len pol dňa voľno.

 

„Ako vždy. Peter snáď nikdy nebude celkom dospelý.“

„Tak čo už, keď mu dali len pol dňa voľno,“ povedala Marta zmierlivo.

„V nemocnici pol dňa nedávajú nikomu. Pracovala som pol roka v starej nemocnici, kde teraz robí Peter. S tým rozdielom, že ja som pracovala na internom. Nedali mi žiadnu dovolenku. Teraz pracujem v ružinovskej nemocnici na chirurgii, ide mi to veľmi dobre, vážia si ma, ale pol dňa voľna by mi nedali nikdy. Peter musí mať za sebou niekoho vplyvného, niekto drží nad ním ochrannú ruku.“

„Myslíte?“

„Mám staré kamošky v tej nemocnice, všetky jednohlasne hovoria, že má prezývku pochabý doktor.“

„Vážne? Ja tak viem, že je veľmi schopný a spoľahlivý.“

„To neviem.“

„Karla, alebo vás mám volať pani doktorka?“

„Nie, iba Karla. Pani doktorka pre vás budem, ak vás bude treba rezať.“

„Pánboh zavaruj!“ spontánne, ale dosť komicky zdvihla ruky, akože odstrkuje nešťastie, operáciu a všetky problémy, ktoré by ju dobehli a obidve sa zasmiali. „Dobre, ja tak viem, že má okrem prezývky pochabý doktor aj úctu kolegov a sestier na oddelení, lebo je obetavý a trávi tam všetok čas.“

„To potvrdzujem. Odkedy skončil školu a zamestnal sa v nemocnici hádam ani domov nechodil. My sme sa v tomto byte poriadne ani nestretli. Raz on mal nočnú službu, raz ja. Nočnú službu mal v kuse.“

„Takže to znamená, že žerie svoju robotu.“

„Žerie, správne slovo.“

„Znamená to, že manželstvo sa rozpadá?“

„Už sa asi rozpadlo. Ani zázrak by nám nepomohol.“

„Karla, prečo?“

„Tých príčin je viacej, ale najhlavnejšia je, že Petra uchvátila práca. Zamiloval sa do nemocnice, do lekárskej praxe, že to naozaj a doslova žerie.“

„Vy ste začali pracovať ešte pred tým?“

„Som o rok staršia, začala som pracovať rok pred ním. Chodili sme spolu dva roky predtým, potom ešte skvelý, takmer celý rok sme prežili ako manželia, kým Peter nezačal pracovať.“

„Tvoríte pár tri roky. Pre mnohé páry tri roky spolužitia znamenajú vyvrcholenie vzťahu a ukončenie vzťahu. Predtým sa hovorilo, že siedmy rok je kritický, ale už to neplatí. Tri roky sa málo párom podarí.“

„Máte pravdu, Marta, ste bystrá, analytická. Aj ja so si to všimla, že na vysokej škole väčšina párov  nevydržali spolu ani jeden rok. Pripisovala som to tomu, že sú mladí a nezrelí.“

„Viete, ja som vydatá celý čas od mladosti za toho istého muža a mali sme aj zlé obdobia, ale nikdy sme sa nechceli rozísť. Vedeli sme, že chceme spolu vydržať, preto sme sa zobrali. Aj teraz máme zlé, kritické prežívanie. Môj manžel stratil zamestnanie a odvtedy je gembler. Zašikovala som ho na liečenie a teraz sa budem starať o Petru, kým sa nezotaví. Ale aj na muža dozriem a pomôžem mu dostať sa z toho.“

„To je pekné, vážim si vaše odhodlanie. Možno mne práve to chýbalo.“

Pozreli na seba so sympatiou v očiach. Obidve si pomysleli o tej druhej, že je správny človek, zaslúži si moju úctu. Sedeli bez slova, nebolo treba hovoriť. Práve sa zoznámili, ale mali pocit, že keby boli rovesníčky, spolužiačky, alebo spolupracovníčky hocikde, boli by priateľky. Nepociťovali generačný rozdiel, ani jasnú spoločenskú priepasť medzi čašníčkou a lekárkou. Pocítili k sebe sympatie a mierne priateľstvo.

Počuli pohyb v obývačke. Marta sa išla privítať s Petrou a pozrieť, či treba Petruške pomôcť. Karla sa išla pozrieť, či sa synček nezobudil.

„Petruška, ako sa cítiš miláčik?“ Iba sa usmiala . „Vedúci mi dal dovolenku. Budem tu s tebou.“

„Ďakujem ti.“

Z izby vyšla Karla s dieťatkom. Marta takmer z nôh spadla.

„To je čie, to krásne dieťa?“

 „Moje je, “ povedala Karla s úsmevom a v tej chvíli bola šťastná a hrdá na dieťa.

„Môžem zobrať na ruky?“ vystierala ruky prosebne.

„Pravdaže, nech sa páči. Ja som aj slečne ponúkala, ale nechcela.“

„Bála som sa dotknúť, že sa niečo stane,“ povedala zahanbená Petra.

„Petruška, veď sa neboj! Takto spolu podržíme, pohojdáme. Je krásne, roztomilé, však?“ Petra zadumane prikyvovala. Dieťa je krásne, teraz aj ona podložila svoje ruky, pod malé telíčko. S Martou sa odvážila. Srdce jej bilo ako zvon, ale neplakala. Nesmie plakať, kvapnú jej slzy na dieťatko.

„Dojčíte?“ opýtala sa Marta. Karla prisvedčila.

„Zajtra má dva mesiace, ale to sa neoslavuje,“ povedala Petra Marte. Karla sa usmiala.

„Ale ak chcete, môžeme oslavovať,“ povedala s úsmevom. Petra prikývla, potom sa spýtavo pozrela na Martu. Marta sa smiala a povedala, že tak prečo nie? A bolo. Petruška ju poprosila, aby tak ako predtým kým boli peniaze v banke, zase vybrala platobnú kartu a nakúpila.

„Čo budeme variť?“ opýtala sa Marta Karly.

„Ja mám veľmi obmedzený repertoár. Viem uvariť pár instantných sáčkových polievok.“

„Takže v kuchyni preberám velenie,“ smiala sa Marta. Petra povedala, že ide do kuchyne, primár jej kázal vstať a chodiť, lebo vtedy sa vylučujú do tela dobré, liečivé veci.

„To je pravda, ak to povedal primár Alexander. Je fešák, však?“

„Ja som ho nevidela,“ povedala Marta.

„Ale ja som ho videla,“ žmurkla Karla a smiala sa. Pozrela sa na Martu a potom povedala, že už dávno nemala takúto dobrú náladu.

„Dobrá nálada je Martina špecialita,“ povedala uznanlivo Petra.      

Marta povedala, že príde každý deň, bude variť, upratovať nakupovať, v kaviarni má dovolenku. Spať bude doma. Keď opravia vilu, odídu s Petrou tam. ,,Neprekážame?”

„Nie, naopak, teším sa. Samota mi lezie na mozog.“ Marta si obliekla kabát, že ide na nákup a navrhla Karle, aby išla aj ona, že sa zároveň prejdú. Karla nebola proti, ale poznamenala, že odkedy si kúpila auto, všade chodí autom. Už ani nepamätá, kedy bola vonku peši. Karla sa čudovala, veď bábätká treba kočíkovať.

„Kočík, som ešte nekúpila.“

Marta ani nedokázala zakryť prekvapenie. Kočíkovanie je zdraviu prospešné aj pre dieťa, aj pre matku. Ako môžu byť bez kočíka? Svet sa zastavil, aj ony stáli. Rozmýšľali, dívali sa na seba. Petra nenápadne povedala Marte, aby zistila, či je v banke dosť peňazí aj na kočík.

„Pôjdeme kúpiť kočík, Karla, ak súhlasíte.“

„Nechápem. Vy, Petra, chcete pre mňa kúpiť kočík?“

„Kočík pre malého. Súhlasíte?“ pozerala na ňu prosebne.

„Prečo?“

„Lebo ja nebudem mať nikdy dieťa, pre ktoré by som mohla kúpiť kočík,“ povedala a zase jej tiekli slzy. Karla sa tvárila divne a Marta sa tentoraz nesmiala, neodľahčila situáciu. Ani ju nezačala utešovať. Bola to krutá pravda, ktorá sa nedala odľahčiť.

„Vy máte rada bábätká, ste empatická, plná citu,“ povedala Karla potichu, ale Marta si pomyslela, že doteraz si to nikto nevšimol, alebo hádam ani nebola taká. Dozrela do toho, alebo ju niečo dotlačilo k dozretiu. Možno blízkosť smrti.

„Petruška, ak sú v banke peniaze, ja zistím, či sa dá toľko vybrať, alebo zaplatiť kartou.“

Povedala si, že trošku zmocnie a bude chodiť kočíkovať. To mladé dievčatá robia. To bude dobrá terapia pre ňu. Aj potom, keď bude mať opravenú vilu, príde k pani Karle a bude kočíkovať. Ale, vlastne ona bude chodiť do školy. Skutočne, mala by zavolať do školy. Alebo už sú prázdniny?  Vzala mobil a zavolala.

Zvonilo, zvonilo a nikto nedvíhal. Chcela položiť, keď zrazu...

„Škola umeleckého priemyslu, pri telefóne tajomníčka školy.“

„Pani sekretárka, ach, rada vás počujem. Tu je Petra Prepelková.“

„Aká Prepelková?“ pýtala sa s údivom.

„No, veď Petra Prepelková, vaša študentka.“

„Petra, všetci hovorili, že si zomrela. Riaditeľ dal povolenie, škola pôjde na pohreb. Kúpili veniec.“

„Ó, to ma dojíma, ďakujem všetkým. Ale ja som tú hrôzu prežila. Po vianočných prázdninách prídem do školy. Chcem byť klasifikovaná na polrok.“

„Len sa vylieč, máš čas. Doma si kresli! Donesieš a budeš klasifikovaná, nič sa neboj! Na štvrťročnej klasifikácii si bola  vyhodnotená ako druhá najlepšia študentka, napriek tomu, že pre zdravotné problémy si veľa chýbala a to sa vyslovene zdôraznilo.“

„Ďakujem pekne, pozdravujem všetkých. Povedzte im že žijem, zotavujem sa. Dovidenia.“

Karla ju počula a so záujmom sa vypytovala, na akú školu chodí a aj ona si myslela, že je to vychytená stredná škola pre prominentné deti. Len tak úchytkom sa jej opýtala. „Vedela by si aj malého nakresliť?“

„Áno,“ povedala Petra veľmi emotívne cez dych so slzami. Karla si pomyslela, že čo tá zase plače.

Keď prišla Marta s dobrou správou, že môžu kúpiť kočík a zaplatiť kartou, Petra spala. Marta v kuchyni sa pustila variť obed z nakúpených potravín a kým sa zobudila Petra jednoduchý obed bol hotový. Karla sedela pri Marte, ale nepomáhala. Vravela, že by pokazila aj to, čo je dobre uvarené. Priznala sa, že nemá chuť variť a ani to nevie. Petra sa zobudila a počula ju, tak povedala, že ona sa snaží naučiť čo to uvariť, lebo sa jej to zdá dôležité.

„Môj otec sa rozišiel s mnohými ženami a vždy im vykričal, že nevedia variť.“

„Preto sa rozišiel?“

„A vždy jej povedal naostatok, že okrem toho je tučná.“

„Hrozné. Takže so mnou by sa rozišiel nabetón. Teraz po pôrode som tučná a neviem variť.“

„So mnou sa nemohol rozísť,“ smiala sa Marta.

„Lebo viete variť a ste štíhla.“

„Nie preto! Ja som štíhla nebývala, len teraz, keď sa s mužom trápim. Je to inakšie. Preto sa so mnou nemohol rozísť, lebo so mnou nechodil, ja som bola platená pomocníčka.“

„To je ešte lepšie,“ smiala sa Karla.

Marta sa snažila presvedčiť Petru, že dnes si má ešte poležať a zajtra pôjdu kúpiť kočík, ale ona sa nemohla dočkať. Ani by do rána nezaspala, myslí na to, že pôjdu malého kočíkovať. Je pekne slnečno. 

„Prosím, teraz poďme, urobte mi radosť,“ prosila Petra a obidve videli, že ju vidina nákupu kočíka vzala. Čo mohli iné urobiť ako súhlasiť. Išli sa obliecť, ale Petra ostala zarazená stáť.

„Ja nemám na seba..., prišla som sanitkou.”

Petra s Martou stáli a nevedeli čo ďalej. Keď Karla vyšla zo spálne oblečená aj s malým, zastala a pozerala na Martu v kabáte a Petru v košeli.

„Veď ty si nemáš čo obliecť, teba zobrala sanitka, všetko stvrdlo od krvi.“

Pozerala na dievča a pochybovala, že na vysokú a chudú niečo má.

„Niečo ti nájdem v Petrovej skrini,“ povedala a vrátila sa do spálne.

„Peter tu má skriňu?“ pozerala sa spýtavo na Martu. Ona len zdanlivo ľahostajne mykla plecom, aby si Petra myslela, že to je jedno. Ale nebolo to jedno, lebo Petre teraz svitlo. Peter mal kľúč, on tu býva. Čím mu je ona? Nevie posúdiť. Peter takmer každú noc už dva mesiace pri nej ležal alebo na nemocničnej posteli, alebo u nej vo vile. Takže, táto pani môže byť iba bývalá, to je isté, ale bývalá čo, to nevie.

Doniesla Petrove džínsy, pulóvrik a bundu. Petra si všetko obliekla bez bielizne a nič nepovedala. Naopak, Marta povedala s nadšením.

„Aký pekný chalan je z teba. Ako Petrov brat. Ešte ponožky potrebuješ.“ Iba sa uškrnuli. Pomyslela si, že ona sama seba videla v zrkadle, že vyzerá ako ocík v mladosti na fotkách z lyžovačky. Vlamač ju považoval za mŕtveho muža a teraz je Petrov brat. Natiahla si ponožky, obula jeho topánky, ktoré boli v predsieni. Už jej bolo jasné, že Peter tu býval s Karlou.

„Teda, poďme!“  

Išli do auta a Karla si to namierila do najväčšieho nákupného centra. Viezli sa hore schodmi a videli tam kočíky. Je ich tu veľa a sú rôznorodé. Petra si pomyslela, že nechá vybrať Karlu. Aj keď to bude platiť ona, kočík je pre Karlino dieťa, ona sa má rozhodnúť, aký kočík sa jej páči. Ale keď uvidela jeden kočík so širokými bielymi a čiernymi pruhmi, vystrela ruku a rozbehla sa ako námesačná s vystretými rukami.

„Parížsky kočík, pozrite, aký je krásny!“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prehrali a odišli k medveďom. Danko nie je prvý, kto sa po porážke stratil

Za medveďmi pravidelne chodil Vladimír Mečiar, po neúspešných voľbách sa trikrát vytratil aj Robert Fico.

KOMENTÁRE

Bojkot zasadania vlády vracia Dankovi v hre vážnosť

Tromfom Danka je teraz jeho nevypočítateľnosť, náladovosť.

PRIMÁR

Strachu sa bude dať zbaviť. Vedci ho zničia pomocou svetla

Objav pomôže obetiam traumatizujúcich zážitkov.


Už ste čítali?