reklama

Za vysokým múrom dievča žilo 41. kapitola Ráno po svadobnej noci

Seriál na čítanie. Boli sme na svadbe, bola dobrá, hoci to nebola naozajstná svadba. Nevesta bola krásna, ale chorá.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V sobotu ráno bolo tak ako v iné soboty. Víkendové, odpočinkové, ale v nemocnici sa museli o pacientky predsa len postarať. Peter mal veľa práce a sestry tiež. O inom sa nehovorilo, že pochabý doktor sa oženil, každému ukázali jej svadobné šaty zavesené na stene, lebo do skrine, kde viseli doktorské plášte sa nezmestili kvôli dĺžke.

Hovorili o tom, ale keď mu chceli blahoželať povedal, že on bol svedok. Či ona bola nevesta a za koho sa vydala, nekomentoval a prešiel mlčaním, darmo sa ho pýtali. Potom už len sedel pri Petre.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď začali chodiť návštevy pribehla Marta, ako veľká voda, že nemá mobil, jej muž ho predal. Už vybavila liečenie manželovi, včera ho odviezla, zaplatila na tri týždne, ale bude tam možno dlhšie.

Petra, jej tichým hlasom porozprávala, že mala svadbu a že to bola fingovaná svadba, s kamošom, módnym návrhárom. Rozpovedala priebeh vypočúvania a celú udalosť s policajtom, aj radu právnika.

„Petra a prečo si za kamoša vydala, prečo nie za doktora Petra?“

„Nepýtaj sa, ja to neviem. On sa nevyjadril.“

„Nechápem. Má ťa rád, aj slepý to vidí.“

Pozerali sa do okna, sledovali, ako pomaly padajú snehové vločky ľahké ako vzdych a rozmýšľali. Hlavne, že je už všetko v poriadku. Aj Petrov postoj sa raz vysvetlí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Petruška, som taká šťastná, že si živá. Ja som ťa videl na JIS-ke cez sklo a neverila som, že prežiješ. Teraz ti môžem už povedať, koľko som sa vyplakala. Ukáž nech ťa objímem. Prežila si!“ plakala.

„Pôjdem do kostola, pomodlím sa aj za teba, aj za muža.

„Čo hovoria doktori, vylieči sa?“

„Hovoria, že niektorým sa to podarí.“

„Niektorým. Tak, musíš veriť, že to bude on, komu sa to podarí!“ Marta len smutne pozerala. Prežila s ním posledný polrok priveľa zlého.

„Ak ťa pustia z nemocnice, budem sa o teba starať, si moja náhradná dcéra.“

Petra nevedela, ako to bude ďalej, vila nie je hotová, v nemocnici ju nemôžu držať a idú Vianoce. O šesť dní je štedrý večer. Peter pri nej leží každý večer a zamilovane na ňu pozerá. Zdá sa, že sa rozhoduje, ale nevie sa odhodlať. Nechce sa ho pýtať, nechce mu zväčšovať stres z rozhodovania. Aj ona potláča stres.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Prežijem všetko, som taká,“ povedala. Marta len pochybovačne na ňu pozrela, ale uznala, že je taká.

„Pomôžem ti ako sa bude dať, môžeš u mňa bývať. Ale mám len jednu izbu a kuchynku ako dlaň.“

Petra jej ďakovala a nechcela rozmýšľať ako to bude, lebo ju to uvrhne do depresie.

Marta pôjde do práce a kúpi nový mobil, v predvianočnej ponuke sú zľavy. Počkala, kým prišiel Peter, povedala mu o manželovom liečení. Videla, aký je smutný a nevedela pre čo. Rozlúčila sa a išla.

 Peter nemal službu, mohol pri Petre ležať, držať za zápästie, prst na tepe. Naozaj meral? Nie, nemeral. Naozaj držal a naozaj ľúbil. A naozaj mal veľkú dilemu. Či ako? Nie, on vedel čo chce, len sa mu nezdalo etické teraz opustiť Karlu. Chce to urobiť, už sa nemilujú, ale práve teraz sa to nehodí. Ako to má urobiť, aby neublížil ani jednej. V tejto chvíli jeho podporu potrebujú obe a on nevie kam z konopí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zase bolo ráno, bol normálny pracovný pondelok, až na to, že do Vianoc boli iba štyri dni. Z nemocnice prepúšťali všetkých pacientov, ktorí sa vedeli postaviť na nohy. Primár vyšetril Petru a pochválil, že pooperačné rany sa pekne hoja. Nezaznamenal zápal, bude užívať lieky, odpočívať.

„Petra, tak ako som ti povedal, musíš aj chodiť. Keď chodíš, hormóny vylučujú to, čo lieči telo. Toto dodržiavaj. Musím ti tykať, keď som bol tvoj svadobný otec, súhlasíš?“

„Pravdaže a ďakujem vám.“

„Si spokojná s priebehom svadby?“

„Určite, ja som nadmieru spokojná.“

Aj keď to bola fingovaná svadba, bola krásna a bude na ňu spomínať možno aj celý život. Ona už inú nebude mať. Brando je ženatý s dievčaťom, tak ako chcel a ona je vydatá a chránená manželom, od ktorého musia pýtať povolenie na všetky právnické a policajné úkony. On je rozvážny dospelý muž.

 Každá dotknutá strana je vyriešená k spokojnosti. A Peter? Nevie a zdá sa že on nie je v pohode. Miluje ju, aj to hovorí, ukazuje to, aj ona to vidí, cíti a verí svojmu pocitu. Napriek tomu jej neponúkol...

„Si v dobrom stave, prepúšťam ťa do domáceho liečenia, naše oddelenie sa zatvorí.“

Primár vedel, že vila nie je dokončená, ale nemohol si dovoliť do toho zastarieť. Zavolá si Petra.

„Prepúšťam Petru, pôjde k príbuzným?“

„Nemá nijakých a nevedel by som bez nej ani jeden deň byť.“

„Takže?“

„Beriem ju k sebe.“

„K sebe znamená k mame?“

„Nie. Ku Karle. Veci som si ešte od nej neodsťahoval, je to moje trvalé bydlisko.“

„Peter prečo?“

„Poviem ti, keď tam budeme a uvidím, ako sa to vyvinie.“

Primár ho nechápal a nemyslel si, že Peter vie čo robí. Je hrozne emotívny a vyzerá ako vyšinutý, ale nikdy nedovolil nikomu, ani otcovi, aby sa mu montoval do života a hovoril mu, čo má robiť. On to rešpektuje. Je dospelý, v zamestnaní si vie výborne poradiť, tak mu dá priestor, aby si svoj život riadil.

„Keby prišli zo sociálneho odboru, alebo z polície, ukážem doklad, že je prepustená. Nemocnica nemá právo starať sa, kde sa zdržiava.“

„Dobre, ďakujem ti. Dnes mi dovoľ, aby som si zobral pol dňa dovolenky. Pôjdem s ňou so sanitkou.“

 Sanitkou sa doviezli do dvojizbového bytu v bytovom dome neďaleko nemocnice. Žiadny výťah, ide sa peši. Vybral kľúče a otvoril si. On sa prezul, Petra bola v nočnej košeli a v doktorskom bielom plášti.

V predizbe polo prítmie, Peter nevysvetľoval, bol v strese. Ona sa nepýtala, očakávala nepríjemnosti. Vošli do kuchyne zaliatej ranným slnkom z okna, ktoré pozeralo na východ. V kuchyni bola mladá žena.

„Karla, toto je Petra. Petra, toto je Karla.“ Podali si ruky, nikto nič nechápal, ani jedna sa nič nepýtala. Iba stáli, dívali sa na seba. Petra v doktorskom plášti nevyzerala ako doktorka, ani Karla v domácom oblečení nevyzerala ako doktorka, hoci bola.

„Petra, uložím ťa, bolo toho na teba veľa, ľahneš si v obývačke,“ povedal Peter slabým hlasom a odviedol ju. Ona si vyzliekla doktorský plášť ľahla si, on ju prikryl paplónom, ktorý doniesol zo spálne. Ešte sa jej opýtal, kde pracuje Marta, v ktorej reštaurácii. Pôjde za ňou a poprosí ju, aby chodila pomáhať Petre. 

„Budeš mať z čoho platiť, sú peniaze v banke?“

„Pán Ondrejka povedal, že sú. Vo vile bude vyplácať robotníkov on, ocík ho ustanovil za správcu. Aj pre Martu sú tam peniaze, ktoré si bude sama vyberať.“

„Idem jej to povedať. Zatiaľ si oddýchni!“ Nedoložil ani miláčik, ani láska, neodvážil sa, aby ho nepočula Karla, ale jemne a veľmi krátko sa dotkol jej ruky.

Petra bola rada, že tu s ňou bude Marta a nebude sama v byte s cudzou ženou. Ticho ležala, zdanlivo pokojná. V kuchyni sa motala tá pani, ktorej meno nedopočula, lebo bola v strese. Keď Peter odišiel, prešla cez izbu, v ktorej ležala Petra. Prešla do spálne. Petre sa zdalo, že pozerá telku, lebo chvíľočku bolo počuť detský plač. Plač ustal a bolo počuť mľaskanie. Dvere sa otvorili.

Vošla pani a na rukách niesla bábätko. Išla do kuchyne, ale Petra sa zodvihla a oči jej žiarili.

„Ó, aké je krásne!“ povedala, posadila sa a dieťa vyčarilo na jej tvári výraz nadpozemského šťastia. Pani prišla k nej a sadla si k nej na gauč aj s dieťatkom. Petra očarená pozerala.

„Je to chlapček? Má modré dupačky.“

„Áno, je chlapček,“ povedala pani s úsmevom.

„Je to váš synček?“ opýtala sa Petra. Pani prikývla. Ponúkla jej dieťa podržať, ale Petra sa bála.

„Nikdy som takéto malé dieťa nedržala. Bojím sa, že mi vypadne z rúk."

„Neboj sa, som pri tebe.“ Ale Petra stiahla ruky a nechcela.

„Idem z nemocnice, nemám čisté ruky,“ povedala a tiekli jej slzy.

„Tak sa len dívaj a neplač. Neplač, nič sa nestalo!“ Petra plakala bez vzlyku, bez slova jej tiekli slzy.

„Prečo plačeš?“

„Mne vyoperovali maternicu, ja nikdy nebudem mať dieťa.“ K tomu nebolo čo dodať. Bola lekárka, operovala denne. Neplakala, ani keď mala trápenie. Toto dievča prelieva slzy nad jej synčekom.

„Je krásny. Taký je krásny,“ šepla Petra.

Pani dojatá vstala a odišla s dieťaťom do kuchyne. Kým si malý odgrgol chodila s ním po kuchyni, pozerala z okna na ranné decembrové slnko a takmer jarné počasie, hoci ešte zimné nebolo. Aj tá troška snehu, ktorá v nedeľu padala sa do rána roztopila. Prešla do spálne uložiť dieťa.

„Je maličký, musí veľa spať. Zajtra má dva mesiace.“

„Oslavuje sa, keď má dieťa dva mesiace?“

„Nie, to sa neoslavuje,“ usmiala sa pani. Keď uspala bábätko uvarila dva čaje a sadla si k nej.

„Nechcem byť nezdvorilá, ale ty si Petrovi čo?“

„Ja som jeho pacientka.“

„Počkaj, nie si jeho sestra?“

„Nepoznám jeho sestru.“

„Kedy ťa operovali?

„Šiesteho decembra a predtým šestnásteho novembra.“

„Prečo dvakrát?“

„Najprv vyoperovali myóm, potom mi vybrali maternicu.“

„Niečo sa pri prvej operácii nepodarilo?“

„Podarilo, ale potom ma prepadli vo vile.“

„Prepadli? To som videla v televíznych novinách. To bolo hrozné. Povedali, že nikto neprežil. Bola to hrozná reportáž. V izbe všetko rozbité, na dlážke čierna voda a krv. Všade krv. Ale to nebolo najhoršie.“

Petra otrasená počúvala.

 „Hrozný bol záber. Mŕtvi, krvaví, aj pes bol zabitý. Ukázali jeho doráňané telo z blízka. To ma vzalo najviac. Ľudí neukázali do detailu, ale aj z diaľky to vyzeralo hororovo. Bol to zničujúci zážitok. Ukázali primára Alexandra, ako tam otrasený stál spolu s Petrom. Prečo tam boli? Oni nechodia k úrazom.“

„Pán primár ma operoval.“

„Ste rodina?“

„Pozná sa s mojim otcom,“ povedala Petra a zdalo sa jej, že ako vysvetlenie to stačí. Bola unavená a doktorka ju nechala. Aj ona si ľahla v spálni k synčekovi. Riadne sa nevyspala už dva mesiace.

Keď prišiel Peter s Martou, všetci spali. Sadli si v kuchyni, Peter uvaril kávu. Vedel kde čo majú, očividne tu býval. Cestou z reštaurácie jej stihol povedať, že idú ku Karle, s ktorou už nežije, ale nemá povedať Petruške, že to jej jeho žena. Marta súhlasila, hoci skepticky si myslela, že to sa ako dá zatajiť? 

„Čí je to byt?“

Peter vysvetľoval, že to je jej byt, vlani v lete sa zobrali, hneď ako spromovala. On bol ešte študent. Dala si žiadosť o pridelenie bytu na mestský úrad a sľúbili jej ho. Mali prenajatú maličkú garsónku. Nastúpila ako lekárka do nemocnice v Starom meste, teraz tam pracuje Peter.

Potom ju volali pracovať do Ružinova, voľné miesto bolo na chirurgii. To sa jej páčilo, odjakživa chcela byť chirurgom. Potom zrazu bol byt, ale v Starom meste. Do bytu sa nasťahovali, ale ostala pracovať v Ružinove. Teraz má on blízko do práce.

 Marta so záujmom počúvala a celé vysvetľovanie jej nedávalo zmysel. Rozpráva, ako keby ju ani neľúbil, iba sa zobrali, aby dostali byt. Nemôže to byť pravda. Ona jasne vidí, že je zamilovaný typ. Musel ju milovať, možno tak veľmi, ako teraz Petru. Človek sa tak rýchle nezmení.

 Možno ani láska k Petre mu dlho nevydrží. Ale ona by to nahlas nepovedala. Čo je lepšie, zamilovať sa, prežiť veľkú lásku a časom ochladnúť a rozísť sa, alebo prežiť opatrný život bez lásky?

Prišli, sedia pijú kávu. Na dverách nebolo meno. Nepochybovala, že tu žil mladý doktor s partnerkou. Byt mladých ľudí. Necítili potrebu predvádzať sa. Minimalisticky zariadený byt, kde sa môžu vyspať, najesť, milovať sa. Budujú si kariéru, majú víziu svojej budúcnosti. Vyštudovali náročné vysoké školy a prejdú plynule zo školy do praxe. Marta nemala vzdelanie, ale mala rozum a cit, toto chápala.

Peter prežil niečo veľké, čo sa skončilo a stretol Petru. Bola v núdzi a on musel pomôcť. A pri tom pomáhaní sa zamiloval, lebo mal k tomu sklony. Mohlo tam byť aj niečo navyše, čo na neho osudovo zapôsobilo. Jej vôňa, jej mladosť, nevinný vzhľad, pokojné správanie a odolnosť, voči ťažkostiam života, za čo ju mohol obdivovať. Niečo, nevedno čo. V podstate hocičo. 

 Sedeli v kuchyni a Marta počula tiché kroky. Blížili sa ku kuchyni a už niekto otváral dvere. Pekná mladá žena v domácom oblečení, evidentne manželka. Veľmi pekná, veľmi ženská. Peter nervôzne vyskočil.

„Dovoľte, aby som vás zoznámil.“ Predstavil návštevu domácej panej.

„To je Marta, opatrovateľka Petry. Stará sa o ňu, Petra vyrástla bez mamy a otec bol pracovne veľmi vyťažený. To je Karla,“ povedal bez ďalšieho vysvetľovania. Ženy si podali ruky a povedali, že ich to teší. Peter povedal, že už musí ísť do nemocnice, má len pol dňa náhradného voľna. Buchli dvere a už ho nebolo.

„Tak, toto bolo rýchle,“ povedala Marta.

koláž  E.G.
koláž E.G. 
Eva Gallova

Eva Gallova

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  456
  •  | 
  • Páči sa:  934x

Píšem o živote a plnokrvných ľuďoch. Postavy skladám z uveriteľných čriepkov, aby vyzerali ako živé. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu