reklama

Nebol dobrý nápad v noci na strechu liezť

Bývali sme v paneláku na prízemí, oproti pod oknami bol rad garáží. Z okna sme videli do jednej  garáže.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V tej nemali auto, lebo otec rodiny sa odsťahoval aj s autom. Tam si chalani založili garážovú kapelu.

Garážová kapela je dobrá, ak je to partia chlapcov v správnom veku, ktorí inklinujú k hudbe. Chalanov som poznala, mali umelecké nadanie na všetko, predtým, keď boli šiestaci, chodili ku mne na výtvarnú do Zušky. Dobre som s nimi vychádzala, externe som študovala pedagogiku, ešte som nemala deti, venovala som sa týmto deckám. Chodili sme maľovať, robili sme výstavy, roky to boli moje deti, moji prví žiaci.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dvaja z nich, bratia Čado a Ado boli z nášho paneláku. Hlavne Čado bol veľmi tvorivý. Vlastne nielen výtvarne, ale stále si spieval a decká vraveli, že tie pesničky si vymýšľa. Keď ich otec nechal, zmenil sa, ostal tichý, nezhovorčivý. Aj do výtvarnej prestal chodiť, aj on, aj jeho brat. Asi nemali peniaze. Niektorí vydržali ešte rok, ale potom som si všimla, že v prázdnej garáži hrávajú štyria z nich rockovú hudbu. Všetkých som poznala, boli to chalani z výtvarnej. Vždy mali dvere na garáži dokorán, bolo leto. Po lete sa z nich stali ôsmaci.

 Páčilo sa mi, že hrajú, ale nie až tak, to čo hrali. Jednoznačne vlastná tvorba. Nie vždy som si nechala otvorené okno. Ja nemusím byť ich fanúšik, ale vždy keď sme sa stretli vo vchode, prehodili sme slovo. Čado sa pochválil, že si vyrobil elektrickú gitaru.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ich veľký fanúšik bolo jedno malé dievča. Poznala som ju z videnia, bola to malá sestra, jedného z výtvarky, ale on s nimi nehral. Bývali vo vedľajšom paneláku. Ona ich hudbu počúvala neochvejne, sedela zvonka pri garážových dverách.

Keď chalani prestali hrať, vždy prvý vybehol Bolo. Mne sa videlo, že sa pohádal s nimi. Aj na výtvarnej bol taký a nakoniec prestal chodiť. Nie kvôli mne, ale kvôli chlapcom. Volal sa Boleslav a oni ho volali Bolehlav. Na oplátku, on všetkých volal Izidor. 

Potom odchádzali dvaja spolu, Ado a Peter. Ado si niesol gitaru, klávesák Peter si nič nebral. Posledný vždy išiel Čado. Videla som, že upratoval a potom si zobral gitaru. Klávesy a bubny tam ostávali zakryté. Malé dievča sa postavilo, zrovnalo s ním krok a kráčalo popri ňom. On si ju nevšímal, až raz som ho počula.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

“Čo je, chodíme spolu?”

“Nie, ale môj brat je...”

“Viem!”

Asi chcela povedať, že jej brat je ich spolužiak a on to jasné, že vedel.

Takto sa to dialo denne. Hudba sa stala počúvanejšou, ale nie oveľa. Napriek tomu, že Čado vtedy ukázal nesúhlas, ona popri ňom išla. Neviem, či sa lúčili pri vchode paneláku, ktorý bol z druhej strany, ale odhadujem, že nie a určite sa na ňu ani nepozrel.

Veľa sa zmenilo, Čado narástol, bol z nich najvyšší a celkom pekný chalan, to dievča pri ňom vytrvalo chodilo. Končili základnú školu. Bola som svedkom ďalšieho rozhovoru.

“Že ťa prijali na Murgašku,” počula som dievčenský hlások. Bežala som k oknu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

“No,” odvetil nevzrušene.

“Brat...”

“Viem!”

Zdvihla hlavu, pozrela do výšky na neho a zatvárila sa, že ten vie všetko, čo s ním. Chcela povedať, že brata prijali na stavebnú. Jasné, že Čado to vedel.

Nič sa nezmenilo, aj keď chalani boli stredoškoláci, hrali každý deň. Garáž bola dokorán, bola som svedkom ich dozrievania, hlavne toho muzikantského. Čadovi dievča už dávno neprekážalo. Kráčal popri malej obdivovateľke uvoľnene, skoro vždy si potichu spieval. Robil to aj vo výtvarnej, celé vyučovanie si potichu spieval. Ani mi na um neprišlo, aby som mu vtedy spev zakazovala.

Nebol dobrý nápad v noci na strechu liezť...”, spieval si a dievča sa opýtalo, že prečo. Bezstarostne odvetil, že nevie, ešte to ďalej nezložil. Ona sa s posvätnou úctou opýtala, či on skladá. Povedal, že áno, on skladá pre kapelu všetko.

“Oni nechcú?” Iba mykol plecom. “Asi by nevedeli,” pozrela na neho s obdivom.

Pesnička vznikala aj cestou, alebo ktovie kedy ešte a už ju spieval celú, hoci ju ešte nehrali. Započúvala som sa a bol to text premýšľavého človeka o tom, ako vyliezol na strechu a odtiaľ pozoroval nočný život rôznych týpkov a bol hlboko sklamaný z toho, na čo prišiel. Čado bol asi sklamaný z mnohých vecí, vyzeral tak a správal sa tak. S jeho mamou sme sa zdravili, ale takmer som ju nevidela, zdá sa, že si našla dve zamestnania. Bola tiež smutná a sklamaná, len Ado bol pohoďák.

Pesničku už hrávali a nebola zlá, až na ten smutný text. Potom som počula ako vznikala druhá časť, kde celkom humorne prespieval príbeh. “Nebol dobrý nápad na mokrú strechu liezť...” Prečo? Lebo sa pošmykol a zletel zo strechy. Nezabil sa, iba sa zľakol, doudieral a potom sa zasmial. Tento text bol zábavný, čo som považovala za pozitívny vývoj. Spieval aj iné texty, z ktorých som počula vždy len pár slov. V zime hrali za zatvorenými dverami a ja, kronikárka ich dozrievania, som bola z toho vylúčená.

Skokom bolo leto, jar sme preskočili. Garáž dokorán, ako aj moje okná. Povieval svieži vetrík, voňavý, skvelý. Videla som ako ľudia chodili a mali príjemnú náladu. Čado išiel do garáže, niesol si gitaru. Dievča čupelo pred zatvorenou plechovou bránou. Odomkol a iba tak, malým gestom jej ukázal, že môže vojsť. Vošla a on sa ďalej nestaral. Učupila sa nenápadne pri stene, aby ju nebolo príliš vidieť. Nejaké haraburgy ju zakrývali. Aj tak to bol veľký pokrok v ich vzťahu. Moja mama sa tiež práve pozrela z okna a poznamenala, že všetky kapely mávali fanynky, aj táto malá od Tichých je z toho cesta.

Hrali a keď dali priestor bubeníkovi Bolovi, on zo skladby okamžite vyrobil divokú verziu. Začalo to mať rockový šmrnc. Smiali sa, zatlieskali si, tľapkali sa po pleciach, búchali do chrbta. Aj on sa postavil spoza bubnov a divoko vyskakoval, potom už skákali všetci okrem vážneho Čada.

Vtom Bolehlav zbadal dievča. Rozbehol sa k nej. Ona bola v strehu, poznala ho, chcela ujsť, ale už nestihla. Zhodil ju z nôh, zrazil na zem a vrhol sa na ňu. V tej chvíli na ňom pristal Čado a kričal nechaj ju, Bolehlav, zabijem ťa, ak sa jej dotkneš!

“Izidor, hádam nemáš takúto malú frajerku? Neváľaj sa po mne!” 

“Čo s ňou chceš?” kričal na neho Čado a zhodil ho z malej. Kľakol si na neho, bil ho päsťami. Brat priskočil ma pomoc. “Utekaj, malá!” skríkol na ňu. Ona vydesená, doudieraná sa nevládala postaviť a snažila sa dostať k otvoreným dverám po kolenách. Na drsnom betóne ostávala krvavá stopa.

“Čo s ňou chcem? Nevieš Izidor?” kričal nahnevaný Bolo, “Pretiahnuť ju chcem! Zadarmo nehráme!” hystericky vykrikoval, ale dievča už bolo vonku. Zhrozená ho počula.

Vtedy sa zapojil aj Peter, hoci jeho nikdy nezaujímali spory medzi chalanmi, iba mu vadilo, že Bolo vyvolával neznášanlivosť. Keď sa rozfofrovali emócie, tak aj on sa pridal na stranu Čada, lebo bitka je bitka. Ado postojačky vystretou rukou rozdával údery, hoci inakšie bol ten najväčší salámista. Keď sa chcel Bolo postaviť, zrazil ho päsťou. Bolehlav pochopil, že na jeho stranu sa nepridal nikto a keď leží, Jeho kopnutia nemajú silu, tak sa dal na ústup. Kričal, že tu ma už neuvidíte, debili, Izidorovia, ale v podstate vedel, že od nich neodíde navždy, sú to jediní ľudia, ktorí ho znesú.

Chalani odchádzali špinaví, dováľaní, kolená na franforce, sem-tam monokel, ale žiadne zuby vybité, hlavy rozbité, ani ruky zlomené neboli. Nemyslím si, že Bolo chcel malej ublížiť, vedel, že je to spolužiakova sestra, ale ktovie, on bol srdnatý zlostník.

Na druhý deň všetci naklusali do garáže a Čado mal novú slohu k starej pesničke:

Nebol dobrý nápad medzi zlých chlapcov liezť...” Tu, pekne podrobne vyspieval, čo sa takému dievčaťu stane. Malá s hrôzou počúvala zase len zvonka za bránou, ale hrialo ju, že pre ňu napísal pesničku.

Na konci leta sa snažila Čadovi povedať niečo, ale hneď po úvodnom ja budem tiež..., on ju zarazil, že vie. Čo s ním, keď všetko vie. Chcela mu povedať, že ju prijali na stavebnú, ako aj brat chodí a bude... No nič, aj tak chodila sedieť pred garáž.

Začal zasa nový školský rok, potom prešlo dosť času a ja som písala diplomovku. Konečne budem kvalifikovaná učiteľka. Chalani budú maturovať v máji, tiež končia školu. Zatiaľ bol iba január. Na schodoch som stretla vyobliekaného Ada.

“Ado, tak ako? Kde ideš taký vyfešákovaný?”

“Brat má stužkovú, budeme hrať.”

“Normálne do tanca?”

“Nie, iba v programe.” Chápem, oni tanečné nehrajú, ale bude to ich prvé vystúpenie.

Ja som mala rande, ale iba sme chodili po meste, lebo všetky podniky mali uzavretú spoločnosť, všade boli stužkové. Bolo dosť chladno, pred ústami sme mali obláčiky dychu, preto sme sa rozhodli, že ma odprevadí domov. Bývala som stále u rodičov.

Išli sme popred Lux, že posledný pokus, ale zďaleka sme videli, že pred budovu sa vyhrnula mládež asi zo všetkých salónikov naraz. Niektorí fajčili, niektorí vyfukovali mrznúci dych. Predierali sme sa medzi nimi a videla som tú malú s bratom. Vyobliekaná nevyzerala na malú, bola pekná stredoškoláčka. Mala pätnásť, snáď šestnásť rokov, ani neviem.

Videla som aj Čada, s chalanmi išiel z budovy dole schodmi. Ona vykročila k nemu. Chytila ho za ruku a postavila sa na špičky. Čo, snáď ho chce pobozkať? Áno, dvíhala sa na špičky, ale nedočiahla na ústa. Stačilo by, keby sa Čado len kúsok zohol. Nie, nespravil to a ona mu pobozkala bradu. “Si malá,” povedal Čado, alebo niečo také som začula.

“Ja stále rastiem,” povedalo dievča. Znelo to ako sľub. Pustila mu ruku a vrátila sa k bratovi. Striasla ju zima a išli dnu.

Po stužkovej som videla na dverách garáže plagátik vytlačený z počítača. Nedalo sa mi na diaľku prečítať, tak som zbehla dole. Oznamovali, že rocková kapela Izidor zahrá koncert v jednom malom klube. Videla som, ako nakladali hudobné nástroje z garáže na auto asi niektorého otca a tak som si povedala, že si ich idem vypočuť. Posmelil ich úspech z prvého vystúpenia na stužkovej? Nebolo to márne, nie celkom ako profesionáli, ale dalo sa. Aj malá fanynka tam bola s bratom. O mesiac tam bol znova plagát. Chodila som aj ja zakaždým, keď bol plagát. Ona už chodila bez brata, stala som si k nej a opýtala sa, prečo brat nechodí.

“Tento druh rocku, nemá veľmi rád.” Veď ani ja, hoci neviem aký druh to je, ale chalanov som chcela podporiť, boli to moje deti, moji prví žiaci. Zlepšovali sa, celkom to šlo. Potom už neboli plagáty, asi sa učili na maturitu a ja som sa učila na štátnice. V máji maturovali, ja som v júni mala promócie a svadbu. V paneláku mi vyzdobili vchod a veľa mojich detí prišlo potriasť mi ruku, aj chalani z kapely. O týždeň som si všimla plagát. Velikánsky nápis RODIZI a menším kedy bude koncert. Čo sa stalo? Rozpadli sa? Zbehla som dole. Nie, nerozpadli sa, je to tá istá skupina s novým menom. Ale prečo, veď to bolo vtipné, milé... aha, Rodizi je Izidor odzadu. Teda!

Bola som na koncerte s novomanželom, ale hoci sa výrazne zlepšili, od neho uznanie neprišlo, tak viac sme nešli. Už som ich tak veľmi nesledovala, ale hudbu som počula a okná som nezatvárala. Narodil sa mi synček, chodila som kočíkovať. Videla som fanynku, išla ku garáži, ale málokedy našla dvere otvorené. Chalani chodili do práce.

Raz som ich videla stáť vonku pred panelákom. Ona mu niečo hovorila a on nepovedal viem, ale niečo sa opýtal: “Pozývaš ma na stužkovú?”

“Nie, my si nepozývame, máme v triede veľa chalanov. Iba som ti chcela povedať.” Ja som sa vzdialila a ona odišla, už nešla do garáže počúvať. Už nie je fanynka? Alebo už nehrávajú? Fakt, už ich málo počuť. V júni som ich znova videla stáť pred garážou. Práve som stála pri okne a počula som, keď mu povedala, že ju prijali na vysokú školu. Spozornela som.

“Už sa asi nestretneme.”

“Ako nestretneme, prečo?” Ako keby ho tá informácia zaskočila.

“Ja budem v inom meste, môj život bude inde, naše cesty sa rozídu.”

Čado len stál, nedokázal povedať nič. Vyzeral prekvapený, otrasený. Nepokúsila sa ho pobozkať, hoci teraz by dočiahla. Otočila sa a išla. Bolo by stačilo slovo povedať a nebola by odišla, ale on to nedokázal. Obzrela sa. Ani vtedy nepovedal jediné slovo. Videla som, aké pekné dievča z nej vyrástlo. Čado to nevedel spracovať. Jej bolo neskonale ľúto. Nebol dobrý nápad do chalanských citov liezť...! Tá pesnička mohla byť inakšia. 

Eva Gallova

Eva Gallova

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  456
  •  | 
  • Páči sa:  934x

Píšem o živote a plnokrvných ľuďoch. Postavy skladám z uveriteľných čriepkov, aby vyzerali ako živé. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu