Za vysokým múrom dievča žilo 37. kapitola Bola na dne

Autor: Eva Gallova | 28.6.2017 o 6:26 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  79x

Cítila beznádej a ani on ju nedokázal priviesť na iné myšlienky. Čo sa musí stať, aby sa to zmenilo?  

 

           37. kapitola

            Bola na dne

Primár si pomyslel, že to je zle.

„Vážne? To je zle.“ Ak si pacient nahovára, že má smrteľnú chorobu, zvyčajne sa to zle skončí.

Skús jej to vyhovoriť!“

„Ja už nemôžem, sám sa cítim chorý. Nestojím jej za to, aby kvôli mne chcela žiť, vyzdravieť.“

„Peter, je to inakšie. Niekedy človek nevládze chcieť. Ak prežil niečo hrozné a zlomilo ho to.“

„Ako? Ju to nezlomilo. Ustála všetku tú hrôzu.“

„Vtedy to ustála a teraz to na ňu dodatočne doľahlo.“

„Neviem čo s tým. Ja už nevládzem.“

„Aj na teba je dodatočný dopad horší, ako bol ten priamy.“ Peter sám potrebuje pomoc, uvedomil si primár.

„Posledná kvapka bola, že otec odišiel,“ povedal Peter a primár sa zamyslel. Zohrávam aj ja, ako otec v tomto príbehu nejakú úlohu? Možno ja budem musieť prehovoriť k obom. K nej určite, mne uverí. Tak poďme na vec.

„Priveď ju, vyšetrím ju!“

„Nevládze chodiť.“

„Vládze, musí. Ak po operácii nebude chodiť, nastanú zrasty v pooperačných ranách, ty to vieš.“

„Viem.“

„Nechaj to na sestru, tie sú svojsky drzé, rázne, pacientku vždy postavia na nohy.“

Stalo sa. Petra prišla na vyšetrenie na svojich. Po vyšetrení jej primár s nadšením rozprával ako pekne sa pooperačná rana lieči.

„Je to naozaj dobré, skutočne vidím, ako zapracovala vaša mladosť, sila mladého organizmu. Ešte pár dní a budete úplne v poriadku. Som veľmi rád. Musíte, ale chodiť a nie ležať. Vtedy telo vylučuje látky, ktoré napomáhajú rýchlejšiemu liečeniu každej rany. Vianoce idú, to je krásne vyvrcholenie celého prežitého roka. Slečna, už len dobre bude, však?“ usmieval sa na ňu primár.

A stal sa zázrak. Sú úsmevy, ktoré sa nedajú nevrátiť. Petra sa usmiala, prekvapil ju jeho mužný šarm a dobrácky úsmev. Pomyslela si, že doteraz si nevšimla, aký je to pekný muž. A myslí si, že je všetko v poriadku. Je múdry, musí to vedieť. Jej rany sa liečia, vraví, mladý organizmus zapol na vysoké obrátky.

„Slečna, gratulujem vám, vaše telo sa rýchle uzdravuje. Videl som vás v televízii na módnej prehliadke, boli ste veľmi pôsobivá. Želám vám aby ste sa čím rýchlejšie prešli znova po móle. Spravilo to radosť mnohým ľuďom. Moja manželka tam chcela okamžite ísť.  Želám, aby sa vám darilo.“

„Ďakujem,“ usmiala sa.

 „Aj vyšetrovateľovi som prisľúbil, že si vás môže vypočuť, lebo už to zvládnete. Zajtra príde. Bude pri vás doktor Bulla, aby vás policajti príliš neunavili. Môže byť?“ opýtal sa jej so šarmom. Ochotne prisvedčila. Peter videl a žasol, čo primár dokázal. Prebral ju, naštartoval.

„Tak, choďte a pekný deň!“

Petra vykročila a už ani Peter nebol taký smutný. Vykročil za ňou. Ona si ľahla a on si išiel robiť svoju prácu. Práca, keď ju vykonával, mu vždy zlepšila náladu.     

 

Na oddelenie prišla polícia a to bolo niečo zvláštne, nezvyklé, všetci si to všimli, spozorneli. Dvaja páni bez uniformy vyvolali rozruch. Tajná správa sa niesla o nich už od vrátnice, kde sa legitimovali. Vrátnik zavolal pánovi primárovi a on vydal rozkazy, aby ich doviedli k nemu na lekársku izbu. Tam privítal vyšetrovateľa, s ktorým sa zoznámil vo vile u Prepelkov a jeho podriadeného. Dôstojne ich sprevádzal až na izbu, kde driemala Petra. Zdvorilo im dal prednosť, aby vošli do izby prvý.

Prebrala sa, uvidela cudzích mužov v izbe a preľakla sa. Nečakaní, cudzí, drsne vyzerajúci chlapi ju riadne vystrašili. Na čelo jej vystúpil pot a srdce prehnane bilo. Zbledla a nevládala sa posadiť v posteli. Primár k nej vystrel ruku, ale už tam bol Peter, lebo primár po neho poslal. Prešmykol sa popri primárovi, vrhol sa k pacientke, posadil ju a sám zbledol, že sa až primár zľakol. Čo títo mladí predvádzajú? Chcú zomrieť jeden pre druhého.

Aj policajti to videli a bolo im jasné, že pre dievča prežité hororové udalosti museli byť hrozné a že ten mladý sa o ňu bojí. Videli, ako ochranársky ju objal, oslovil a bol na pokraji kolapsu tak ako ona. Niečo skrývajú?

„Pán vyšetrovateľ, zdá sa, že dnes to nepôjde,“ povedal primár.

„Mala by sa k tomu vyjadriť pacientka. Vy si čo myslíte slečna?“

„Už som v pohode, nech sa páči, sadnite si a pýtajte sa,“ povedala slabým hlasom. Bola toho názoru, že ľahšie sa im bude vyšetrovať, keď im pomôže svojou výpoveďou. Chcela, aby chlap ktorý tam vykonal kopu zlých vecí  neušiel spravodlivosti.

 

Peter bežal pre dve stoličky, postavil ich k Petrinej posteli. Policajti si sadli, jeden si otvoril zápisník, druhý si dal notebook na kolená. Pýtal sa vyšetrovateľ, on mal iba zápisník a keď ona hovorila, tak sa jej díval do tváre. Písal málo a len svoje dojmy. Druhý zapisoval jej slová, nič nevynechal.

Pán primár si išiel po svojom, iba Peter sedel na jej posteli, držal za ruku a meral tep. Policajti odporúčali, že má hovoriť pokojne, celkom od začiatku a podľa možnosti nemá nič vynechať. Aj to má povedať, čo nepovažuje za dôležité. Oni sami posúdia detaily a dôležitosť udalostí.

Vedeli, že na kutáči sú iba jej odtlačky prstov. Považovali ho za smrtiaci nástroj, spolu s guľkami, ktoré zasiahli mŕtveho a nevedeli, kto strieľal, lebo zbraň sa nenašla. Ona sa robí, že je obeť, ale ktovie ako to bolo. Mohla ich využiť pre poistnú sumu, ktorú dostanú od poisťovne.  

 

Petra začala tým, že doobeda ju doviezla sanitka z nemocnice domov do vily. Bola po operácii nádoru v bruchu. Povedala to takto, aby nemusela vysloviť slovo maternica. Už sa pomaly zotavovala. Suseda jej rozpovedala, že ich dvakrát vykradli a ani tma ešte nebola. Požičala jej psa, aby nebola sama.

Pozamkýnala všade a zakúrila v kozube, lebo plynové kúrenie nefungovalo. Teplo sa obliekla, aby mohla v pohode zaspať a nemusela celú noc kúriť. Pred kozub dala kožušiny, vankúše, ľahla si a pri nej ležal  pes. Ešte nebola tma, ale ona bola unavená.

 Zadriemala, zaspal aj pes, oheň vyhasol. Nevie koľko spala, ale nemohlo to byť dlho. Netuší koľko mohlo byť hodín, keď počula, že niekto rozbíja hrubé vchodové dvere. Chytila do ruky kutáč, ktorý visel pri kozube, aby sa mohla brániť a prikryla seba aj psa kožušinou. Bála sa, bola absolútna tma.

Počula ich zhovárať sa, vošli do obývačky. Nevidela ich. Chcela zabrániť psovi, aby sa prezradil, ale neudržala ho. Zabrechal a vrhol sa na útočníkov. Nastal hrozný blázinec, oni bili psa nejakou železnou tyčou, ktorá sem tam zacvendžala, keď trafili tvrdý predmet. Pes skučal a bránil sa, asi ich hrýzol, lebo to hovorili jeden druhému. Oni kričali, pes brechal a zavýjal.

 Útočníci sa celý čas hádali, nadávali si, hovorili o tom, že dva týždne pozorovali vilu a záhradu. Boli presvedčení, že tu nik nebýva, že sa dostanú dnu bez problémov. Ona ostala pod kožušinou ležať, že ju nezbadajú. Vo vile nesvietilo svetlo, lebo nebol prúd. Ale jeden si začal svietiť maličkým bodovým lampášikom a začal hádzať do vreca veci, ktoré považoval za hodnotné. Nabádal aj druhého, aby sa nebil so psom, ale bral veci, veď preto prišli a aby rýchle vypadli. Stúpil na ňu náhodou, ona držala zatvorené oči, on sa zľakol, že tam leží mŕtvola a kričal, že musia vypadnúť, aby im neprišili vraždu.

Potom čo bolo ďalej presne nevie.

 Nastal blázinec, začalo sa to mlieť a udalosti sa vymkli spod kontroly. Chlap kričal zabi toho psa a potkol sa o ňu. Bála sa, čo urobí, vyšiel mesiac spoza mrakov a videla ho. Bol hrozivý, udrela ho kutáčom. Ale keď sa chcela postaviť, zamotali sa jej nohy do kožušín a spadla. Chlap kričal, že treba zabiť toho chlapa, ktorý ožil. Mala otcove lyžiarske oblečenie, mysleli, že je muž.

Druhý kričal, že najprv psa treba zabiť, potom ľahšie zabijú muža. Pes bol krvavý, lebo ho bili železnou tyčou, vôňu krvi bolo cítiť. Pes ju bránil, jeho krv bola asi všade, lebo chlap kričal, že sa šmýka, že všetko je šmykľavé od krvi, že spadol, psa treba zabiť, aby nebehal po izbe a neútočil raz na jedného, raz na druhého.

Chlap do nej kopal a pošmykol sa na krvi. Spadol vedľa nej, počula streľbu, okolo uší jej svišťali guľky, mali zbraň, strieľali. Nevie či jeden, alebo obidvaja. Nevedela posúdiť. Nevie, presne ako to bolo. Bola veľká tma, lebo mesiac zase zašiel za mraky a ona omdlievala od bolesti a úľaku. Bála sa, že ju zabijú, lebo to stále kričali a navzájom sa nabádali k tomu.  

Mesiac zašiel za mraky, nič nebolo vidieť a ona asi omdlela, lebo nevie čo bolo ďalej. Vie, že horelo, nevie čo, ale miestami sa prebrala párkrát. Nevedela kde je a čo sa stalo,  zrejme znova omdlela. Cítila, že leží v studenej vode, nevedela, odkiaľ vyteká, ale počula tiché čľapkanie. Teraz, ako vyvolala spomienku, ožila v nej celá tá hrôza, začala plakať.

Plakala, ale hovorila ďalej. Od rozbitých dverí ťahalo, cítila studený vzduch. Prikrýval ju pes. Bol ťažký a studený, ale chránil ju od mrazivého vzduchu, ktorý prenikal rozbitými dverami. Chránil ju aj po smrti, našťastie v noci nevedela, že pes je mŕtvy.

Petra zmĺkla, cítila sa vyčerpaná a ľahla si na podhlavník. Slova sa ujal vyšetrovateľ.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Superpočítač kúpili za milióny. Nevyužívali ho, o chvíľu zostarne

Slovenskí vedci vyčíslili škody za nepoužívanie počítača na viac ako milión. Dnes už funguje v poriadku, no čoskoro ho bude treba vymeniť.

KOMENTÁRE

Danko to možno myslel dobre. Nech vysvetlí, ako presne

Naozaj Dankovi nik iný ako Volodin číslo nedal?


Už ste čítali?