reklama

Za vysokým múrom dievča žilo 36. kapitola Ako ten vlčiak

Bojoval za ňu, presviedčal ju, aby sa nevzdávala. Jej vôľa je najdôležitejšia, ale ona púšťala slová popri uchu. Stratila chuť žiť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 36. kapitola

 Ako ten vlčiak

Bojoval za ňu ako ten vlčiak. Presviedčal ju, že vyzdravie, presviedčal ju, že nemá rakovinu. Zaprisahával ju, aby za seba bojovala, aby sa nevzdávala. Ak sa nevzdá všetko bude dobre. Vtedy vyhrá nad chorobou. Spolu vyhrajú. Ale ak sa ona vzdá, tak vtedy to nebude dobre, vtedy on nič nemôže urobiť, ani lekári, ani nikto. Ona musí chcieť. Jej vôľa je najdôležitejšia. Lekári za ňu nemôžu chcieť, je to na nej.

Petra zatvorila oči a nechala ho hovoriť. Púšťala slová popri uchu a nevnímala ich. Bola smutná, stratila vôľu žiť. Ocíkovi na nej nezáleží. Už je pre neho cudzia. Od nej sú dôležitejšie veci okolo neho, má iné priority, iné ciele si vytýčil, ktoré musí splniť, méty na ktoré chce siahnuť. V prvom rade je cieľ úspech v práci, mimoriadna stavba, mrakodrap, ktorý ešte nie je postavený a už je slávny.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tieto ciele sú dosť ťažko dosiahnuteľné. Mrakodrap treba dokončiť tak, aby bol naozaj unikátny. Všade sa hovorí, že stavba v Dubaji posunula možnosti architektúry. Bol pri tom, bol spolutvorca. On je taký. Nevie či vždy bol taký, alebo niečo bolo katalyzátorom. Možno ten zvláštny vzťah so Šťandou. Ale Petra si bola istá, že ocík do Paríža ušiel pred tým mladým dievčaťom, ktorá mu ničila život. To, čo žili nebol život, to bola katastrofa. Posledné mesiace neboli triezvy ani chvíľu, ocík už nepracoval a ona dávno nechala školu plávať. Žili hrozne, hádam ju aj bil, ale ona sa ho držala ako kliešť. Marta povedala, že túži po jeho majetku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Podľa Petry sa blížili k šialenstvu, zrelí na blázinec. Celé to muselo zle dopadnúť, nevidela riešenie pre otca. Nemohla ním zatriasť, aby otvoril oči, bola iba decko, ktoré nikto nepočúva, nemala ani šestnásť rokov. Odchod do Paríža bola šanca, ktorej sa ocík chopil.

Vlastne, dobre je to takto, mal šťastie, že sa mu priateľ ozval v správnej chvíli. Nie, nie to bolo šťastie. To že sa ozval bola náhoda, ale že ocík pochopil, že musí odísť, to bolo šťastie. Sú ľudia, ktorí svoju šancu nezbadajú, ani keď ho udrie do čela. On je iný, táto jeho schopnosť ho odlišuje od ostatných. Preto v živote veľa dokázal, lebo sa vedel chopiť šance.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Možno niečo z toho mám aj ja v sebe. Len to nebudem mať kedy rozvinúť, choroba mi nedovolí.“

„Petra, na čím rozmýšľaš, prečo si tak zosmutnela?“ pýtal sa Peter.

„Rozmýšľam nad otcom.“

„Je skvelý, však, láska. A poviem ti niečo, aj ty si presne ako on. Mimoriadna osoba. Rozmýšľaj aj nad sebou.“

„Tvoj otec je aký?“

Nemôže jej zatiaľ povedať, že veď ho pozná. Zatiaľ to musí ostať tajomstvom.

„Petra, bol ťa tu pozrieť. Veľmi sa mu páčiš.“

„Peter, naozaj?“ Potešila sa. Trošku sa potešila.

„Naozaj. Povedal, že čo si ty prežila nedokázalo by iné mladé dievča prežiť. Možno ani hociktorý muž by neobstál tam vo vile pri prepade. Povedal, že si veľká bojovníčka a prekonáš všetko, aj chorobu, aj rekonvalescenciu.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„To povedal?“

„Veru!“

„Ako vyzerá?“

„Je to starý fešák.“

„Pekný ako ty?“

„Petruška, prestaň! Včera som bol psia hlava a dnes som pekný?“ škeril sa pochabý doktor. Aj Petra sa usmiala. Našpúlila pery a Peter sa s úškrnom opýtal, či si idú bacily vymieňať a ona sa zasmiala. Celkom vážne, ona sa zasmiala.

Noc bola pokojná, obaja boli ráno šťastní. Peter vykonával svoju prácu, ktorej bolo vždy najviac ráno. Po vizite mal trošku času zastaviť sa pri nej. Sadol si na kraj postele a s láskou sa na ňu pozeral. Už je dobre, všetko prešlo.

Zazvonil jej mobil. Pozrela kto volá a záhradník.

„Pán Ondrejka, prekvapená som, že mi voláte,“ ozvala sa Petra.

„Som u vás vo vile. Pán architekt ma zamestnal, akože správca domu budem. Dozriem ako pracujú a budem posielať sms pánovi architektovi. Na konci prevezmem prácu. Teraz idem zazimovať záhradu, vyzerá to tu hrozne. Volám ti, či mám vypíliť tie dve slivky. Stále z nich padajú slivky, hnijú pod stromom.

„Pán Ondrejka, ani za svet. Slivky ma zachránili pred hladom. Celú jeseň som žila na slivkách.“

„Ako na slivkách?“ pýtal sa zhrozený.

„To bola moja strava.

„Petra, ty si nemala elektrinu, ale jedlo si mala, nie?“ Neodpovedala. „Prečo si mi nezavolala, že máš problém?“ Na druhej strane ticho. „Aha, ty si mi volala a ja som nič nechápal, iba že nemáš elektrinu a neprišiel som ti pomôcť. Prepáč mi, nevedel som, že..., že...“

„Už je dobre, pán Ondrejka. Netrápte sa. Ocík je tam?“

„Taxíkom išiel do Viedne, že sa nejaká letenka hádam pre neho nájde. Ty si kde?“

„Ja som v nemocnici.“

„Ach, nie! Prepáč, ja som taký ťažko chápavý. Bola si zranená. Hovorili, že veľmi a ja ťa otravujem banalitami.“

„Už sa to lepší.“

„Kedy ťa pustia? Ozaj, a kde budeš bývať?“ Ticho. „Ty nevieš, však? Marta ti pomôže?“

„Pomôže, ale ja tu budem dlhšie, som po operácii.“

„Dobre, Petruška, už musím ísť,“ povedal. Trápilo ho, že nevie pomôcť.

Petrovi povedala, že to bol záhradník.

Ocík ho vymenoval za svojho zástupcu a má na starosti vilu. Dobre to vymyslel, aby ho niekto zastupoval, aby mohol rýchlo odísť. Bola z toho smutná. Peter videl ako zase zosmutnela. Uvedomil si, že jej nespravilo dobre, že otec odišiel. Odišiel skôr, ako je vila obývateľná. Keď ju pustia z nemocnice nemá kam ísť. Stislo mu srdce. Pozeral na jej smutnú tvár.

 „Rýchlo sa vylieč, pôjdeš bývať k nám na vianočné sviatky.“

„Peter, mne sa zazdalo, že lekári si nie sú istí, či odtiaľto odídem, alebo ma vynesú.“

„Ako vynesú?“ pýtal sa so zlou predtuchou nad jej chmúrnymi myšlienkami.

„Ty vieš, ako ma vynesú. V rakve.“ Peter si zaboril tvár do jej vankúša.

„Nemáš ma rada, keď ma takto trápiš! Z nemocnice odídeš na vlastných nohách a aj ty sa musíš o to snažiť. Závisí od teba, ak budeš chcieť, vyliečiš sa. Závisí od teba.“ Teraz on vyzeral ako chorý, fialové tiene pod očami.

„Keby si ma mala rada, chcela by si sa vyliečiť!“ Ostali ticho, zatvorili oči.

„Ani keby som bol pes, by som ťa nedokázal ochrániť, lebo ty nechceš,“ povedal smutne so zatvorenými očami. Ona ho nepoopravila, že nie je to tak. Boli ticho.

Toto je koniec, zdalo sa mu. Bol unavený, mlel z posledného.

Pribehla sestra, že pána doktora volá pán primár. Peter sa s problémom zviechal z Petrinej postele a smutne vykročil k primárovi. Ten ho už čakal. Povedal mu, že práve volal vyšetrovateľ a pýta sa, kedy bude môcť vypočuť prepadnutú pacientku.

„Povedal som, že zajtra. Dobre?“

„Dobre,“ povedal Peter, ale bolo mu to jedno. Bol rozrušený a rozľútostený. Mal by sa pobrať domov, aký význam toto má? Dievča o neho nestojí, čo sa bude vnucovať.

„Peter budeš pri výsluchu pri nej.“

„Dobre, pán primár,“ povedal smutne.

„Čo je, čo sa deje?“

„Vzala si do hlavy, že všetci si myslia, že ona odtiaľto neodíde, ale ju vynesú. Je na dne.“

koláž  E.G.
koláž E.G. 
Eva Gallova

Eva Gallova

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  456
  •  | 
  • Páči sa:  934x

Píšem o živote a plnokrvných ľuďoch. Postavy skladám z uveriteľných čriepkov, aby vyzerali ako živé. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu