Za vysokým múrom dievča žilo 33. kapitola Operácia trvala šesť hodín

Autor: Eva Gallova | 2.6.2017 o 7:32 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  66x

Seriál na čítanie. Petru, zranenú pri prepade vily sa rozhodli operovať. Peter sa o ňu bál, príliš to prežíval.

                                                                                   33.kapitola

                                            Operácia trvala šesť hodín

Doviezli pacientku na mobilnej posteli, viezli cez dlhú chodbu, vošli do výťahu. Vezú ju na izbu a preložia na normálnu nemocničnú posteľ. Bežal tam. Naklonil sa nad ňu, sanitári odišli, nikto pri nej nebol. Neotvárala oči, nepreberala sa, to je zle, to je veľmi zle, to sa nedá, toto neprežije. Kde je nejaká sestra?

Sestra nikde, ale prišiel primár.

„Peter, čo robíš? Nenakláňaj sa nad ňu.“

„Nepreberá sa, ja už nemôžem, toto je príliš!“

Primár ho držal od nej a karhal ho, že vyvádza. Príde sestra, presne na toto určená zo sály a preberie ju. Treba počkať, Peter nesmie vyvádzať, musí sa odstúpiť.  Bez nadšenia sa odstúpil, poslúchol. Prišla sestra a použila zaužívaný postup.

„Preberte sa, slečna Prepelková, preberte sa! Počujete ma? Odpovedzte mi!“

„Počujem,“ povedala Petra slabým hlasom.

„Ako sa voláte? Odpovedzte, ako sa voláte!“

„Som Petra Prepelková,“ povedala unavene.

„Ste po operácii, všetko je v poriadku. Prišli vás pozrieť pán primár a pán doktor. Spoznávate ich?“

„Spoznávam,“ povedala a nepozrela sa na nich.

„Petruška,“ pristúpil k posteli Peter. „Moja drahá!“

 Niečo išla povedať. Zohol sa k nej. Otvorila oči, zdvihla zrak až na neho. Peter tam stál, čakal. Otvorila ústa. Zohol sa až k jej ústam, hovorila potichu, slabým hlasom. Napínal uši, aby počul, aby rozumel čo mu hovorí.

„Otvorila som oči a videla som psa. Psiu hlavu. Pozrel sa na mňa.“

 Zmĺkla, potom doložila. „Mal krásne oči, psí pohľad.“

Peter nechápal. Čo hovorí? Prečo mu to hovorí? Hovorí, že keď otvorila oči, uvidela psa. Ale nemohla vidieť psa. Ako to myslí? Tu nie je pes. Blúzni, ach nie, ona blúzni.

Sestra povedala, že mali by odísť. Pacientka sa nesmie vysiliť. Primár položil ruku mladému doktorovi na plece a ukázal očami, že idú preč. Peter sa pohol za ním, ale nerobil to rád. Naopak, chcel ostať, veľmi rád by ostal, bol by vďačný, keby všetci odišli a nechali ich samých. Nevadilo by mu, aj keby rozprávala o psovi.

Išiel bezútešne, ťažkými krokmi za primárom. Išiel všade za ním a zastali v jeho lekárskej izbe.

„Ona blúzni, pán primár ona blúzni.“

„Čo ti povedala?“

„Že otvorila oči a videla psa. Mal krásne psie oči. Ona blúzni.“

„Peter, nerozumiem, čo presne povedala?“

„Neviem to presne zreprodukovať, ale že keď otvorila oči videla psa, psie oči. Ako mohla, nebol tam pes.“ Primárovi bolo ľúto, lebo to značilo, že niečo nie je v poriadku a problémy sa neodstránili. Treba sa pripraviť na nové problémy. Petra chcel upokojiť a povedal, že to po operácii býva, že pacientky hovoria z cesty. Býva to, ale predznačuje to nejaký problém.  Zamyslel sa.

„Peter, ten psí pohľad, to neboli tvoje oči?“

„Ale, otec, ty sa mi vysmievaš.“

„Nie, synu, prepáč, nemyslel som to tak. Ale ty na ňu robíš naozaj psí pohľad,“ hovoril vážne, ale potom mu to prišlo smiešne a bezúspešne potláčal smiech.

„Pán primár, vysmievate sa mi,“ povedal sklamaný, s horkosťou v hlase.

„Prepáč, ja som to tak nemyslel.“ A ako to mohol myslieť, úplne jasne chcel uraziť a urazil. Peter bol taký sklamaný, že stál pred kolapsom.

 „Peter, to je pekné, že si zamilovaný,“ povedal mu, ale on nereagoval.

„Musím zavolať Prepelkovi, že sa prebrala,“ povedal primár.

  

Onedlho tam bol privolaný Prepelka a išiel priamo na oddelenie, kde predpokladal, že sa bude preberať z narkózy jeho dcéra. Sestry sa trošku hádali, že nemôže za ňou ísť na izbu, ale potom sa jedna išla opýtať ich primára a on bez problémov nariadil, aby ho tam zaviedli.

Petra driemala, ale jej otca zasiahla jej vychudnutá, utrápená tvárička, stále plná modrín. Bol v rozpakoch, či má takúto utrápenú chorú dievčinku zobudiť. Skúšal osloviť ju tichým hlasom a ona bleskove otvorila oči. Vždy bola taká, budila sa na prvé slovo.

„Petruška,“ oslovil ju. Pozrela sa a vystrela k nemu ruku. On ju chytil ako keby mu ona bola oporou a nie naopak.

„Ocík.“ Držali sa a pozerali sa do očí. „Prišiel si.“

„Petruška, dcérka.“

 Neodvážil sa jej opýtať, že ako sa cíti, bál sa, že ho obviní z toho, že má sa zle kvôli nemu. Opustil ju, a preto ju prepadli, preto sa jej stali takéto zlé veci. Ale ona mu nechcela nič vyčítať, tešila sa, že prišiel. Držala ho za ruku, bola šťastná z jeho prítomnosti.

„Už je dobre, prišiel si.“

Neriešila svoje pocity, bolesti, svoj zdravotný stav, iba to že prišiel. To bolo pre ňu dôležité.

„Ocík.“ Bolo mu trápne a zároveň ho tešilo, že ona na neho takto veľmi čakala. „Petruška.“

„Už tu ostaneš, budeš mi pomáhať?“ Ako jej môže povedať, že nie, že len na pár dní prišiel. Držal ju, usmieval sa na ňu. Pozeral do chudej tváričky.

„Ako sa ti vodí, ocík?“

„Dobre, staviam krásny mrakodrap. Vydaril sa, je ako sen všetkých architektov.“

„Budeš sa ženiť, našiel si tú pravú?“

„Prečo myslíš?“

„Lebo mrakodrap by ťa odo mňa neodtrhol na taký dlhý čas.“ Ako vie, ako môže vedieť? Vycítila, uhádla? Má zvláštne schopnosti?

„Zoznámil som sa, ale nechcem sa ženiť.“

„Ocík, ak je tá pravá, ožeň sa. Ja ti to prajem. Nepremeškaj svoj čas!“ Pred očami mala dve biele hlavy bratov Satníkovcov. Ocík nemal biele vlasy, ale ani on nemladol.

 Sestra z oddelenia mu pripomenula, že pacientka si musí oddýchnuť, mal by odísť. Zohol sa k nej a chcel jej dať jemnú pusu na tvár, ale sa neodvážil. Nesmie preniesť na ňu svoje bacily. Je slabá. Iba sa dotkol líca končekmi prstov. Už pôjde. Bude si pamätať Petruška o čom hovorili?

„Pospi si dcérka, prídem zajtra.“

„Naozaj prídeš?“

„Naozaj.“

„Mňa si nevyškrtol zo svojho života.“

„Teba, miláčik?“ pozrel jej do očí.

„Alebo mňa si vyškrtol, iba vilu nie?“

„Petruška, nakladáš mi, zaslúžim si.“

„Ocík, som rada, že si sa vrátil kvôli vile. Je zničená, mne je ľúto. Bez teba by som ju nevedela dať opraviť.“

„Postarám sa o vilu, ale hlavne kvôli tebe som prišiel. Si moja najväčšia láska.“

„Mne jedinej si nikdy nepovedal, že som tučná a neviem variť.“

„To som hovorieval ženám?“

„Keď si sa chcel rozísť.“

„S tebou sa nemôžem rozísť, si krv z mojej krvi.“ Pozerali sa na seba. „Mám ťa rád, dcérka.“

„Prídeš?“  

Prepelka iba prikývol, otočil sa a išiel, ale dosť ho mrzelo, že ho tak ľahko odhalila. Prišla na to, že je zamilovaný a uvažuje nad sobášom. Dokonca si myslí, že bez rozlúčenia tajne odcestuje, možno zajtra. Odcestuje, ale nie zajtra. Radšej pozajtra, alebo ešte neskôr.

Mal si ju vyfotiť, ale nechcel mať pamiatku na takýto jej stav. On si ju chce pamätať aká bola predtým, keď spolu kreslievali a ona sedela pod stolom, jemu pri nohách. Hm, to muselo byť dávno, kým sa zmestila bez problémov pod stôl. Asi to bolo veľmi dávno. Má aj novšiu spomienku? Veru nevie.

„Som zlý otec a myslí si o mne, že by som tajne odcestoval bez rozlúčky? To si o mne myslí?“

 Musí vykonať všetko pre čo priletel, lebo potom by to nemalo význam. Jeho život je tam, preto odletí, ale musí prísť ten správny čas. Na správny čas si počká chvíľu

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prehrali a odišli k medveďom. Danko nie je prvý, kto sa po porážke stratil

Za medveďmi pravidelne chodil Vladimír Mečiar, po neúspešných voľbách sa trikrát vytratil aj Robert Fico.

KOMENTÁRE

Bojkot zasadania vlády vracia Dankovi v hre vážnosť

Tromfom Danka je teraz jeho nevypočítateľnosť, náladovosť.

PRIMÁR

Strachu sa bude dať zbaviť. Vedci ho zničia pomocou svetla

Objav pomôže obetiam traumatizujúcich zážitkov.


Už ste čítali?