Za vysokým múrom dievča žilo 32. kapitola On je muž činu

Autor: Eva Gallova | 31.5.2017 o 7:08 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  59x

Seriál na čítanie. Architekt Prepelka sa nevedel vyrovnať so situáciou, v ktorej sa ocitol. Nepáčila sa mu nemocnica, ani mladý, zamilovaný doktor, ani zničená vila a to, že vraj Petra nemá peniaze na živobytie. Smer banka, uvidí!

                                                                   32.kapitola

                                                                  On je muž činu

 Začínalo mu dochádzať, aké problémy mohla mať. Tak, nebude stáť a rozmýšľať, on je muž činu. Musí sa pohnúť. Čím rýchlejšie všetko vybaví, tým rýchlejšie sa vráti do Dubaja. Vráti sa? Zase ju opustí? Hneval sa, že nejaký pochabý doktor ju miluje, ale teraz chápe, že doktor rieši situáciu, aj keď je považovaný za pochabého.

Považovali aj jeho za pochabého, keď bol zamilovaný? Nevie, ale spomína si, že tiež sa nesprával veľmi rozumne. Ktovie, čo o ňom klebetilo okolie, ako ho ohovárali, aké príčiny im dával. Veru, bolo to tak, mladí ľudia sú takí. Vlastne prečo iba mladí, on je taký stále. Nestará sa, čo si o ňom ľudia myslia. Teraz si ho veľmi nevážia, keď jeho opustená dcéra prišla takmer o život. No, nič, smer banka!

 

V banke bol prekvapený, účet bez peňazí, trvalé príkazy nefungujú pol roka. Viac ako pol roka. Vlastne už trištvrte roka je účet bez peňazí. Ako žila? V chlade, tme, bez vody, bez jedla. Nie, to musí byť nejaký omyl.

„Lepšie sa pozrite, to musí byť omyl!“

„Pán Prepelka, nie je to omyl. Je to realita. Vaša dcéra sa chodila pýtať či neprišli peniaze, ale my sme jej nevedeli pomôcť.“

Cítil sa hrozne.

 Aj peniaze, ktoré dávno mali doraziť tu nie sú. Z prázdneho účtu žiadne opravy nezaplatí. Ukázal výpis z účtu, že peniaze z Dubaja boli odoslané. Banka môže vyslať nejaký impulz, aby sa to prešetrilo, kde peniaze blúdia.

Okrem toho aj on musel kontaktovať banku v Dubaji. Bolo to zložité. Ešteže si vzal aj peniaze v hotovosti a nespoliehal sa na bankový účet v Bratislave. Toto je zlý sen, pomyslel si. Potom sa zahriakol, že zlý sen musel byť pre dievča v nedospelom veku to, ako žila od jari. To čo teraz prežila, a takmer neprežila bol ten najkrutejší zlý sen. Celé to na neho doľahlo až teraz.

Bude musieť zabehnúť do svojej bývalej firmy, ak bude potrebovať pomoc. Nie, peniaze a pomoc bude pýtať až v krajnom prípade. To bude najtrápnejšia vec v jeho živote. Hm, zamyslel sa. Žeby? Nie, on už prežil trápností. Je kráľom v krajine Trápnosť.

Zotmelo sa. Je december, rýchle sa stmieva. Nie je večer, ale banky sa o chvíľu zatvárajú, podniky sa otvárajú. Kde pôjde? Nuž, nikde, lebo peniaze, ktoré má v peňaženke nemôže minúť na zbytočnosti. Zavolá do banky v Dubaji, tam sa pracuje aj večer. Ľudia sa práve navečerali a vyrazili zabávať sa, míňať, banka musí byť dostupná.

 Zavolal a banka úslužne prisľúbila, že prešetria, prečo peniaze nie sú na mieste určenia v správnej banke, na správnom účte. Dajú mu vedieť. Je im ľúto, že peniaze zablúdili. Naozaj sa to nestáva. Vlastne, že sa to stalo práve teraz a práve jemu, potvrdzuje pravidlo, že vždy sa najhoršie veci stanú, keď to najmenej potrebuješ. Keď ťa to najviac zaskočí.

Všetko čo mohol urobiť ohľadne peňazí, urobil. Čo ďalej? Kúpi fľašu koňaku a vypijú si s chlapcami u Satníkov. Oni bývali dobrí parťáci, pri nich zabudne na všetko, čo ho trápi. Tak, do toho!

 

Stalo sa, stretnutie bolo skvelé, až na to, že dve biele hlavy nevedel identifikovať. To nemôže byť. Z tých veselých chlapcov sú starci. Toto poznanie mu trhalo vnútro. Kedy tak zostarli? Nevidel ich len dva roky. Snáď viac, poslednú dobu pred jeho odchodom sa už nestýkali. On je od nich mladší, ale nie príliš.

„Kráčam aj ja k starobe?“ zamyslel sa. Jeho púť sa blíži k bielym vlasom, chatrnému telu? Ak je to tak, vtedy to znamená, že má málo času na uskutočnenie svojich cieľov. Mal ich uskutočniť dávno, stratil pár rokov so Šťandou. Netvoril, nezarábal, bol do nej zamotaný, bezhlavo..., bez rozumu. Vyvádzal.

 Ale nie, veď on bol zrelý muž a bol taký, ako teraz je pochabý doktor. Je to dosť jasná paralela a on ho nechápe a odsudzuje. Chcel ho chytiť pod krk. Tak vidíte, ľudia sú takí. Na iných vidia všetko. Ako sa to vraví? U seba ani brvno v oku nevidí.

„Aj teraz som taký? Áno?“ Nevidel sa jasne. Nechcel rozmýšľať, trápiť sa. To nepomôže, ľudia sa trápením stávajú zraniteľnými. Ráno bude múdrejšie večera. Zavolal vedúcemu pracovného teamu, ktorý jeho vilu prerábali na „inteligentný dom“. Dohodli sa, že ráno za vidna prídu všetko pozrieť a rozhodnú sa, čo treba opraviť a čo odznova urobiť. Ak prídu peniaze, dá spraviť ďalšie vylepšenia.

 

Ráno prebehlo v dobrom pracovnom tempe, stretli sa vo vile a s vedúcim sa na všetkom dohodli. Chcel od neho odhad, koľko času potrebuje na opravy a vylepšenia. Vedúci nevedel. Vytrhajú dlážku a uvidia, čo je s podlahovým kúrením, koľko tam bude práce. Aj elektrické vedenie je poškodené, steny sú nepekné, stierku na stene musia urobiť novú, aby  nič nepripomínalo prežitý horor.

„Ja by som chcel vedieť odhad, musím odcestovať.“ Ale vedúci nevedel. Predpokladal, že to bude trvať mesiac.“

Odhad Prepelku nepotešil.

 Petra nebude v nemocnici mesiac. Teraz, možno v tejto chvíli ju operujú. O týždeň až dva, pacientov prepúšťajú do domáceho liečenia. Ak sa operácia podarí. A ak sa nepodarí? Ak sa nepodarí, tak sa operuje znova? Alebo vtedy pacient zomrie? Hm.

„Prosím nasaďte toľko pracovníkov, koľko môžete, mne to súri. Kedy začnete?“ Vedúci povedal, že nech dá upratať, ale Prepelka ho požiadal, aby to spravil jeho pracovný team, najal upratovaciu čatu a dal na faktúru. Dohodli sa, mohli začať.

„Mám dcéru v nemocnici, práve ju operujú.“

„Pán architekt, však ten prepad bol v tejto vašej vile. Hneď som spoznal aj vilu, aj múr, keď to dávali v krimi správach v televízii.“

Chvíľu naberal odvahu, potom sa opýtal.

„Moderátor povedal, že boli dvaja mŕtvy a pes. Povedali, že nikto neprežil.“

„Zdalo sa im, že nikto neprežil, ale moja dcéra prežila. V tejto chvíli ju operujú.“ Prikryl si tvár rukami a konečne sa z neho uvoľnili emócie. „Prepáčte.“

„Vy mi prepáčte. Želám slečne skoré uzdravenie. Bola len dievčatko, keď sme pracovali na vile.“

„Ona je aj teraz len dievčatko. Nedospelé decko a skoro zomrela.“ Tak dosť, valiace sa emócie musí zastaviť. Ide do nemocnice, musí sa kontrolovať. Ale nepôjde prv, ako ho zavolá primár Alexander. Nečinne sedieť a čakať na verdikt, to by nemohol. Nečinnosť nie je pre neho. Zabehne do banky, aby zistil čo sa vyriešilo. Pôjde pešo, prospeje mu to.   

„Ďakujem, že ste prišli, už musím ísť,“ lúčil sa.

 

 Lekárske konzílium sa rozhodlo, že pri jednom reze spravia všetky operácie orgánov v bruchu, ktoré to potrebujú. Pre pacientku toto bolo najlepšie riešenie. Peter si vybral deň dovolenky a čakal pred operačnou sálou, tak ako čakávajú príbuzní pacientov.

Teraz nebol lekár, nebol doktor, ale civil. Šesť hodín čakania, šesť hodín trápenia.

Mohol pracovať, pracovné povinnosti by mu nedovolili, rozmýšľať, trápiť sa, podliehať dohadom o tom, ako to dopadne, či sa to dobre skončí. Ale bál sa, že v takom stave by si nevykonával dobre svoju prácu a mohol niečo popliesť, dať zlý liek, pichnúť zlú injekciu. Uškodiť pacientke, ktorú mu v dobrej viere zveril pán primár.

Stál na chodbe, chodil hore, dole. Sadol si. Položil hlavu do dlaní, vstal, išiel. Hore, dole. Chodiť je dobre, zamestnáva sa myseľ. Pravá noha, ľavá noha. Jednu nohu treba klásť pred druhú. Je to vážne zadanie, nesmie sa popliesť, nesmie spadnúť, zrútiť sa, od zúfalstva váľať sa po zemi, trhať si vlasy. To sa v nemocnici nesmie.

Ide k automatu na kávu, vhodí mincu, kúpi si kávu. Nevie ako, nevie rozmýšľať. Zaužívané zvyky, postupy sa z jeho hlavy vytratili. Všetko vyplnili zúfalé myšlienky, číre skvapalnené zúfalstvo. Ochotná, staršia pani matersky pomôže.

„Pán doktor, takto!“ Ukazuje, ako sa kupuje káva z automatu. On stojí a díva sa, zmysly nefungujú.

„Tu máte kávu, chyťte si ju. Pozor, je horúca, neobarte sa!“ podávala mu kávu, ale on bol nešikovný a nechápal, ako to má urobiť. „Mladý pán doktor, je vám niečo? Nejdete odpadnúť?“

„Nie.“

„Tak je dobre. Sadnite si na lavičku. Napite sa, ja vám budem kávu držať. Takto je to dobre.“

Pochabý doktor pil, ale papierový pohárik musela pridržiavať pri ústach srdečná, milá staršia pacientka.

„To je dobre, netrápte sa, ja dám pozor, aby ste sa neobarili. No, trošku ste sa obliali. To nič, to vám v nemocničnej práčovni vyperú. Teraz vyzeráte, že ste od krvi. Alebo od stolice. V nemocnici sa všeličo stáva. Vyperú vám to. Hnedý fľak na klope doktorského plášťa nevyzerá dobre.“      

  Peter bol vďačný, za pomoc a za starostlivosť. Staršie dámy, sú k nemu vždy starostlivé. Mal dobrý pocit že sa o neho stará starká z Donovál. Táto pacientka má taký ťahavý, spevavý prízvuk, ako starká Bullová, ktorá ho mala veľmi rada. Ozaj, či ona vedela, že nie je jej pokrvný vnuk? Musela vedieť, určite vedela. Aj tak ho mala rada.  

Stále ho má rada. Aj starký ho má rád. Celá rodina ho ľúbi, podporuje. Blíži sa zimná lyžiarska sezóna, pôjde ich navštíviť, zalyžovať si. Bude si teraz trošku predstavovať Bully, zasnežený dom starkého, lyžiarsky svah. Čo ešte. Všetko, čo mu zamestná myseľ, aby sa zbytočne netrápil. Už je lepšie. Aj babka v Bratislave s dedkom ho ľúbia. Mal by aj k nim zájsť. Ani u mamy dávno nebol. Nie, nepôjde domov, lebo mama uhádne, že je zamilovaný a bude mu to vyčítať.

„Si ako tvoj otec, večne zamilovaný do nejakej,“ povie mu.

Všimol si, že sa niečo deje. Operácia trvala šesť hodí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prehrali a odišli k medveďom. Danko nie je prvý, kto sa po porážke stratil

Za medveďmi pravidelne chodil Vladimír Mečiar, po neúspešných voľbách sa trikrát vytratil aj Robert Fico.

KOMENTÁRE

Bojkot zasadania vlády vracia Dankovi v hre vážnosť

Tromfom Danka je teraz jeho nevypočítateľnosť, náladovosť.

PRIMÁR

Strachu sa bude dať zbaviť. Vedci ho zničia pomocou svetla

Objav pomôže obetiam traumatizujúcich zážitkov.


Už ste čítali?