Annabál

Autor: Eva Gallova | 24.7.2017 o 7:07 | Karma článku: 5,88 | Prečítané:  272x

Bol voňavý letný večer, bolo 26. júla, deň Anny. Magický večer, čarovná noc. Čo sa stalo? Prečítajte si!       

                           

Stála som pred domom a rozhodovala som sa kade pôjdem vyvenčiť psíka a v duchu som si spievala, že na ulici stála, volala sa Klára, veľmi sa ho bála, že ju pokazí. Išla okolo stará pani.

“Suseda, kde ste sa vybrali?”

“Len tak,” hovorím, ale psík sa snažil pohnúť a nestrácať čas postávaním.

“Poďte so mnou kúsok idem len sem, na križovatku. Pôjde dcéra z roboty.” Aká práca tu môže byť, zamyslela som sa.

“Pozrite ide autobus.” Vidím autobus, ktorý sa štverá do kopca, zrýchlym pesničku, pomáham ťahať do kopca. Prešiel križovatku, stratil sa, zakryl ho rad domov. Už nemusím spievať.

“Poďme!” pohla sa suseda. “O osem minút bude na križovatke.” Stratila som niť rozhovoru, to asi kvôli spievaniu. Už, fakt, prestanem.

“Dcéra?”

“Dcéra. Vystúpi z autobusu a pôjde dole kopcom.” Aha, pomyslela som si, už chápem. Nie je tu žiadna robota, ale zastávka. Ešte som si pomyslela aj to, že som ťažkochápavá, alebo iba nepoznám miestnu realitu. Pohli sme sa. Pes ťahal, stará suseda išla bystrým krokom a ja, o generáciu mladšia, som sa dosť čudovala, že aká je rýchla napriek veku.

“Vy máte aspoň psa a moja dcéra ani psa nemá.”

No, to je výhra mať psa, lebo toto bolo myslené, že nemáme partnerov. Dusila som smiech, pozrela som sa na ňu. Aj ona sa smiala. Ale ako vie, že nemám partnera? Pozoruje ľudí.

“Zoznámme sa, ja som Anna,” vraví a podá mi ruku. Takto sme sa zoznámili a často sme sa stretli na rohu, lebo ona neochvejne, každý deň čakala dcéru. Je to pekné. Ale naozaj, to je také pekné! Keď sa mi dalo, vždy som tam stála a potom sme išli kúsok spolu. Veľa sme sa nasmiali, lebo Anka bola smejko. Áno, potykali sme si, stali sa z nás kamarátky aj s ňou, aj s dcérou. Pomaly som si našla zázemie v tejto dedine.

Nabádala nás, že nemáme doma sedieť, ale nájsť si niekoho. Nemáme byť samé, bez partnera. My sme na to obidve pozerali skepticky, len Anka neochvejne verila, že niekoho si nájdeme. Mne okamžite poradila, že so psom mám tade chodiť, kade chodia chlapi. Podozrievavo som sa na ňu pozrela.

“A kade chodia?”

“Budeme si také veci všímať,” odpovedala a pučila sa od smiechu. “Vy sa musite snažiť, domov za vami nikto nepríde.”

Ja som zabila odpoveďou, že ak sa má stať aj domov za nami niekto príde.

“Somárčina,” vraví Anka. “Hádam na také veci neveríš?”

“Nie, to som len tak tresla,” vravím. “V sebeobrane.” Anka sa zatvárila, že ďalšia somárčina a potom sme sa smiali. Rada sa s ňou smejem.

O tri dni niekto vytrvalo a prudko vyzváňa. Bežím k bráničke a to Anka.

“Ty si mala pravdu! Domov k nám prišiel.”

“Kto?”

“Nápadník!”

Som v šoku. Moja predpoveď sa splnila.

“Doniesol Janke čokoládu.”

“Kto?”

“Ja ho nepoznám, ale povedal, že je vdovec. Trošku som ho vyspovedala.”

“Nezľakol sa?”

“Nie, ale videla som, že dcére by sa nepáčil. Opýtala som sa ho, či mňa by nechcel.” Zadržiavali sme smiech.

“Čo povedal?” zakryla som si ústa.

“Nič, nič nepovedal, iba sa rozlúčil.”

Janke sa naozaj nepáčil a teda sa musel hľadať iný nápadník. Anka mala nápad. Ako ináč, všetky nápady pridhádzali od nej, bola plná energie. Vraj bude Annabál, tam máme ísť, tam hádam budú muži. Tak, určite, muži musia byť!

Začali sme sa chystať, veď viete, šaty, topánky, vlasy, a chystali sme aj Anku. Musí ísť s nami, to bude predsa deň pre Anny. Vlasy zafarbiť, šaty vyžehliť, náladu vydolovať. Aj ona sa tešila, ale niečo jej bolo, tak sme si vypožičali po jej švagrovi invalidný vozík a šup Anku do vozíka. Bol taký staromódny, neodpružený, po drgľavej ceste to nebolo príjemné. Kým sme tam prišli mala dotlčené telo a zlú náladu.

Annabál sa konal uprostred dediny pod veľkým bielym stanom s oknami, cez ktoré mohli nakúkať okoloidúci a pohľad na ľudí ich prinútil vojsť, pridať sa. Ľudí pribúdalo. Na stole sa nám objavilo víno. Nejaký sused sa jej opýtal, či môže piť víno.

“Ja som zdravá, len srdce mám slabšie. Náš doktor povedal, že červené víno je dobré na krvinky a posiľňuje srdce.”

Tým pádom mohla si pripiť. Štrngli sme si a už ten zvuk nám naprával náladu.

“Dobré, svätovavrinecké,” odznelo odborné hodnotenie. Pripili sme si, vôňa a chuť vína robili zázraky. Dobrú náladu sme nemuseli dolovať, prišla pekne, nenápadne. Anka sa usmievala a my s ňou.  Prichádzali ľudia, prihovárali sa, či ich spoznáva a ona bez zaváhania každého oslovila menom a priezviskom, opýtala sa na rodinných príslušníkov. Pánečku, ona každého pozná a pamätá si. Skvelá je.

Pre Anny rozdávali ruže, aj Anka dostala jednu. Niekto ju chcel vyfotiť, my dve sme sa k nej naklonili, úsmev a cvak. Hudba začala byť dosť hlasná a Anka prejavila vôľu ísť domov. Jedna suseda ju odvezie domov a nám Anka pripomenula, že sa máme zabávať, tancovať, spievať a pozrieť sa aj po nejakých mužoch.

Prisadli si k nám ďalšie susedy. Samé ženy, mužov ani nevidno. Ale ba, jeden. S partnerkou idú rovno k nám. Ja ich nepoznám, ja nepoznám nikoho, ja som iba privandrovalec. Ale Janka pozná každého a s mnohými sú rodinne spriaznení. Prisadli si k nám. Teraz aj pri našom stole je jeden muž.

Ženy sa zhovárali. Zhovárali sme sa aj s Radom. Hej, jasné, potykali sme si. Dalo sa s ním hovoriť. Bol vtipný, inteligentný. Jeho partnerka si ho nevšímala, tak ja som sa snažila s ním zdvorilo konverzovať.

Cez to všetko som si myslela, že sa cíti zanedbávaný a dosť si nalieval. Hodila som očkom, čo partnerka, ale nevšímala si ho. Hudba bola teraz už veľmi hlasná, hrali starí rockeri a Rado ich žral. Spieval si s nimi a naklonil sa ku mne.

“Túto poznáš?”

Akože čo? Rockovú skladbu? Tak určite, ale odkiaľ by som mohla poznať? Nie som rocker. Vždy som prisvedčila, že poznám. Aby som ho neurazila. Už vlastného slova nebolo počuť. Nezhovárali sme sa, iba spievali. Že som tie pesničky nepoznala? No a čo? Slová som si vymýšľala, bolo to po anglicky a melódiu som napodobnila. Išlo nám to. Boli sme rockeri.

“Poď tancovať!” hovorí mi. Dívam sa na jeho partnerku, nevšíma si nás. Ale nikto netancuje, keby sme vyšli na parket, každý sa pozrie.

“Rado, ty musíš ísť najprv tancovať s frajerkou.”

“To nie je frajerka!” Hm. Nie je frajerka.

“A čo ti je to?”

“Máme spolu decko.” No, super.

“Kde ste dali decko?”

“Už je veľké. Ale nie sme zobratí.” Tak, počkať. Aha, nie sú, teraz sa mnohí nevezmú.

“Prečo ste sa nevzali,” pýtam sa, hoci mňa nič do toho nie je.

“Vtedy bola vydatá.” No už to nechám, zabŕdla som do niečoho, čo som nemusela. Prejdeme na neutrálnejšie témy. Partnerka si asi všimla, že sa na ňu dívame. Zaklonila sa a niečo mu hovorí. Pochybujem, že ju počul. Už je veľmi rozjarená nálada, aj tak nikto netancuje.

“Počuješ, čo hrajú? Počúvaj! Teraz!” Oni, fakt, spustili takú známu rockovú vypaľovačku a Rado hrá s nimi na virtuálnej gitare a spieva s nimi veľmi hlasno anglický text. Nikto si ho nevšíma.

Ženy klebetia a muži stoja v nekonečnom rade pri výčape. Čo sa deje, niečo dávajú zadarmo? Uhádla som, nejaký podnikateľ doniesol sud piva a čapujú zadarmo. No páni, to som ešte nezažila, ten sa udrel po vrecku, mnohým spravil radosť.  

Rado hrá a je vo vytržení.

“Hraj so mou!” rozkázal mi nekompromisne. Tak hrám. Čo už! Sme dvaja rockeri, hráme na virtuálnej gitare a už aj spievame. Rado sa postavil ako správny rocker, tak hrá.

“Poď tancovať!”

“Najprv choď s partnerkou, dobre?” Vstane vykročí a ja mám obavy, že nesúhlasne sa tváriaca partnerka ho odmietne, lebo už nie je úplne triezvy, ale nestalo sa. Vstala a išli.

 “Otvárame Annabál,” zakričí niekto a aj iné páry sa hrnú na parket. Aj po mňa niekto prišiel. Poznám ho, je to miestny hrobár, pochovával vtedy môjho muža. Zabávame sa, Annabál je skvelá zábava.

 

Zase prešiel čas, nie veľa, presne jeden rok. Ideme na Annabál s Jankou. Janka je v čiernom, má smútok za mamou, bude iba sedieť, počúvať hudbu a spomínať na vlaňajšie leto. Ja som v bielom, aby sme boli Black and white.

Dnes nehrá rockova kapela, nie je tu ani rocker Rado. Nenašiel sa žiadny podnikateľ, ktorý by dal sud piva zadarmo, preto nestojí dlhánsky rad pri výčape. Annám rozdali ruže a môže sa tancovať. Aj sa tancuje, dokonca aj muži sa odhodlali.

My, ženy sme spravili kruh a ide nám to. Ak muži chcú, zamiešajú sa do kruhu a nezáleží na tom, kto s kým je pár. Doba je modernejšia, ako bola vlani, nálada je uvoľnená. Ženy menej klebetia, muži menej pijú.

Vlastne, to posledné neviem potvrdiť. Na stoloch sú fľaše svätovavrineckého. Nemá kto kontrolovať koľko sa odpilo, ale držia sa statočne. Ak sa tancuje, menej udrie do hlavy. Nehovorím o bitke, nevyletela päsť. Zábava je slušná. O polnoci všetko končí, lebo uprostred dediny sa nemôže dlho rušiť nočný pokoj, toto je hlavná ulica.  

S Jankou sa chytíme pod pazuchy a vykročíme. Na tom mieste, kde som vždy stretla Anku zastaneme. Odkiaľsi počuť hudbu. Magicky nás priťahuje. Vykročíme a už sme pri dome, odkiaľ jemne preniká hudba. Stojíme, počúvame, tichúčko si spievame. Dosť dlho sme postáli a Janka povie, aby som ju odprevadila cez záhradu. Stojíme pri zadnom vchode jej záhrady.

Otvorí kovovú bráničku, zaznie krátky kovový zvuk. Veľakrát som počula ten zvuk, keď som išla cez záhrady pozrieť moje priateľky. Je letná júlová noc, omamne vonia. Tanečným krokom sa pohneme. Cez záhradu vedie chodník pomedzi políčka a je na ňom položená hrubá čierna guma. Ejha, je popršané. Pri dobrej zábave pod bielym stanom sme ani nezbadali kedy pršalo.

Čierna guma je klzká, leskne sa a mláčky sú zahustené záhradnou zeminou. V každej možnej priehlbinke je riedke čierne bahno. Toto je nebezpečná kombinácia, ale my ani veľmi nevnímame také veci, keď nám stále hrá tanečná hudba z toho domu a noc vonia. Spievame si tichým hlasom a ideme tanečným krokom. Pretancovali sme dosť veľký kus záhrady.

A bác!

Pokĺzla som sa, mám pocit, že ma niekto potkol. Dokonca počujem chichot. Nadhodilo ma a padám. Biela sukňa vyletela hore a ja som dopadla do čiernej mláčky a namočila som si biele gaťky.

“Čo sa stalo?” skríkla Janka. “Počkaj, pomôžem ti!” a rozbehla sa ku mne.

Šmyklo ju a bác!

Dopadla na kolená vedľa mňa. Chcela vyskočiť, ale na klzkej gume spadla zase. Ja som statočne znášala všetko a ostala som sedieť, aby som si nezababrala krásne biele šaty. Nakoniec sme sa museli postaviť a po viacerých pokusoch sa aj podarilo. V tej tme, kde nepreniklo svetlo z ulice a medzi domami nemalo čo svietiť, hviezd bolo málo. Nevedeli sme kam stúpame a bolo nám to smiešne.

“Janka, mňa niekto potkol,” hovorím.

“Potkol?

”Potkol.”

“Akože...?” počujem na hlase aj nesúhlas, aj že vie, čo tým chcem povedať.

“Akože Anka.”

“No, kamoška moja, bláznivejšiu myšlienku si nemohla vysloviť,” ale už sa smejeme.

“Anka, nerob!” hovorím, zakloním hlavu a vysielam odkaz hviezdam. Aj sa smejeme aj plačeme.

“Jasné, dnes bol Annabál!”  

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Anarchisti, hackeri či liberáli? Prečo Česi volili Pirátov

Pustite nás na nich, vyzývala Pirátska strana. Sťahovanie filmov teraz menia za transparentnosť.

Nová kniha Michala Havrana: Obesíme ťa

Denník SME pripravil v utorok 24. októbra špeciálne vydanie. Kúpite ho v stánkoch s knihou Michala Havrana za 3,99 €.

PLUS

Zázračný návod na úspech bol podvod

Chcete zvýšiť šance pred pohovorom? Už neplatí to, čo kedysi.


Už ste čítali?