Halič nielen o zámku

Autor: Eva Gallova | 5.6.2017 o 7:00 | Karma článku: 3,90 | Prečítané:  492x

O Haličskom zámku som písala nedávno. Teraz chcem o inom. v Haliči je okrem zámku aj iné celkom zaujímavé.

                                 Halič nielen o zámku

Halič je zaujímavá obec. Chodíme tam, vždy sme chodili, aj keď nebol zámok prístupný verejnosti. Len tak, alebo ochutnať reštiku Joža Pročka, vždy chutí. Aj iné zaujímavosti tam sú, napríklad kostol stojí za pozornosť.

Teraz chodíme pozrieť zámok, alebo dať si kávu v hoteli. Sedíme v krásnej kaviarni a hovoríme o tom, že predtým presne tu, kde je leštená mramorová dlažba, hojne rástla burina. Zamyslela som sa. Mám smiešnu spomienku na ten minulý čas.

Bolo leto a my s mojou kamarátkou, spolužiačkou sme chodili do Haliče k chýrnemu hrnčiarovi naučiť sa na hrnčiarskom kruhu vyrobiť vázu, alebo napríklad misku. Vychytili sme sa, neuveríte autostopom. Viezli sme sa s jednými manželmi, ktorí boli k nám veľmi srdeční, ponúkli ovocím a na križovatke počkali, kým sme stopli nové auto.

Hovorili, že je nebezpečné chodiť stopom.

“Dievčatká, bojíme sa o vás,” povedali, ale my sme boli nad vecou. Nové auto nás doviezlo do Haliče a vodič nám poskytol informáciu kde býva majster hrnčiar.

“Dobrý deň,” slušne sme sa pozdravili.

“Pánboh daj aj vám!” Aké, starosvetské. Pán hrnčiar bol starý človek a čudoval sa, že mu poslali dievčatá.

“Teraz sa takéto malé dievčatá učia za hrnčiara?” opýtal sa s nesúhlasom v hlase. Neboli sme malé, boli sme normálne pätnásťročné stredoškoláčky, iba on čakal chlapcov.

“Toto je ťažké aj pre chlapa!Treba mať silné ruky, aj nohy.”

Pravdaže ťažké, lebo na rozkrútenom kruhu treba rukami veľkou silou tlačiť do stredu mokrú mazľavú hlinu. Ak ruky poľavia, hlina letí odstredivou silou. Nechytíte ju. Nohy preto, lebo pán majster má starodávny kruh, ktorý poháňal vlastnými nohami.

“Nože, ktorá si sadnete za kruh?” Tak ja, ja sa dám nahovoriť na každú nehoráznosť.

“Ale dieuka moja, zababreš si tie pekné šaty.” Rýchle sme vytiahli zástery, ako ináč biele, v ktorých stará mama chodila variť na svadby.

“Jaj a tie biele kolienka budeš mať zastriekané od hliny.” Veď si umyjem, nie? Sedela som spokojná. Jasné, že sme mali letné krátke sukne.

“A tie biele topánočky, tie budú vyzerať!” Veď si... no poďme už!

Dali sme sa do toho, ale nešlo to. Hlina lietala kade chcela a ja som mala od rozmočenej hliny zastriekané všetko, nielen kolená, ale vlasy, tvár, atď.

Pán majster chcel, aby si sadla tá druhá, ale Daria sa bála a nechala sa prehovárať. Majster sa veľmi snažil a vravel, že keď už je tu, tak teda, no veď, aspoň nech si sadne ku kruhu. Stalo, sa, ale Daria mala zastriekané aj okuliare. Pán majster bol nešťastný a povedal, že on sa za hrnčiara učil päť rokov.

“My toľko nebudeme chodiť, nebojte sa, pán majster! Iba dva týždne.” To sa zľakol ešte viac, že za taký krátky čas nás nič nenaučí a bude hanba. Ale nebola.

Chodili sme každý deň stopom, hoci všetci nám podrobne líčili, ako keby to sami prežili, čo sa nám môže stať, že nám ublížia, znásilnia, zabijú a už sme to po tých rečiach očakávali, ale nič.

Raz sme stopli nákladiak, ktorý viezol tehly. Daria zastrašená rečami, nechcela nastúpiť do kabíny, povedala, že divne kukajú a sú dvaja, že radšej dozadu. Vyliezli sme hore a učupili sme za veľké červené tehly. Vozidlo sa pohlo po hrboľatej ceste, lebo sme od hrnčiara išli na rybník na Ružinej. Červený prach sa zdvihol a obalil nás, kýchali sme, kašľali, nedalo nám dýchať.

Keď sme zliezli z auta, chlapi sa išli dočúrať od rehotu.

Pochopili sme, keď sme sa pozreli jedna na druhú. Čo urobíme? Zasmejem sa ako chlapi, alebo sa rozplačeme ako dievčatá. Urobili sme aj to, aj to, ale nepohlo. Očami sme hľadali potok, bol tam. Zišli sme pod most a poumývali sme sa. Nemalo to efekt. Vykročili sme do kopca cez les k rybníku. Vyzliekli sme si sukne, vyprášili. Potom sme si sadli na pník a navzájom sme si vyčesávali z vlasov červený prach.

Zrazu sa Daria niekomu zdraví.

“Čo robíš, chceš ho upozorniť na nás?”

“Nie, ale doma mi povedali, že mimo Bratislavy sa ľudia každému zdravia.” Bola Bratislaváčka.

Rozmýšľali sme. Neodzdravil sa nám.

“Ty, on vyzeral ako vrah, mal sekeru!”

“No, čo si! Bol drevorubač.”

Na Ružinej sme sa okúpali, aj vlasy sme si namočili. Výsledok nebol dobrý, nikto nám nechel zastaviť, keď sme stopovali. Barbiny s mokrými vlasmi čudnej farby vyzerali, ako vodníkové deti. Teraz sa mi to zdá humorné, ale vtedy nám bolo do plaču.

Nakoniec to dobre dopadlo, naučili sme sa točiť na kruhu a vyrobili sme nie vázu, ale každá menšiu misku.

“Aha, miska! Aká je pekná!”

“Dobrá. Bude pre psa. Nie je mrzká.” Misku mám doteraz na záhrade, vtáčiky z nej pijú vodu.

Život je pekný!  

 

 

       

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Superpočítač kúpili za milióny. Nevyužívali ho, o chvíľu zostarne

Slovenskí vedci vyčíslili škody za nepoužívanie počítača na viac ako milión. Dnes už funguje v poriadku, no čoskoro ho bude treba vymeniť.

KOMENTÁRE

Danko to možno myslel dobre. Nech vysvetlí, ako presne

Naozaj Dankovi nik iný ako Volodin číslo nedal?


Už ste čítali?