31. kapitola
Ostal stáť v šoku
Prepelka ostal stáť v šoku pri vchode. Takúto Sodomu-Gomoru, ešte nevidel. Všetko bolo zničené. Z prestreleného radiátora vytiekla voda z celého systému. Stála v špinavých čiernych olejových mlákach na podlahe a zrejme už pretiekla pod podlahu. Ozajstná plávajúca podlaha. Horelo tu, bol odporný zápach. Do steny bolo strelené a horela na nej stierka. Obhoreli aj závesy a obrazy.
Policajti povedali, že útočník z nejakého dôvodu strieľal do steny a trafil do elektrického vedenia. Vila bola bez elektrického prúdu a netiekla ani voda, hoci vodovod nebol poškodený. Vo vile nebol zapojený ani jeden druh energie. Prepelka to nechápal.
Pýtali sa, čo podľa majiteľa chýba, ale on je preč rok a pol, ba trištvrte, vidí zmeny, ale nemôže zodpovedne potvrdiť, že to ukradli vlamači. Prejde celou vilou, uvidí. Poschodie bolo nedotknuté. Pozrie aj do vežičky. Tam spávala Petruška. Videl jej školský vak, eh, aký je zodratý. Nemá za čo nový kúpiť? Vtom zazvonil mobil. Odkiaľ ide zvuk, aha je pri posteli. Pozrel kto volá, ale nepoznal. Vezme jej mobil do nemocnice. Teraz je na tom zle, nemôže prijať hovor, ale pevne verí, že sa to zlepší a všetko bude v poriadku. Dal si mobil do vrecka. Pohľadal aj nabíjačku. Pôjde ešte dole.
Áno, chýbajú nejaké vzácne veci. Elektronika, umelecké predmety, artefakty. V kúte stála bronzová soška, tá chýba a aj podlahová váza. Vzácna okrasná misa je rozbitá, črepy z nej sú po zemi rozdupané. Obrazy nechýbajú, ale sú poškodené čiernou olejovou vodou, ktorá striekala z radiátora a jeden obraz obhorel.
Prepelka ani hovoriť nemohol. Umelecké predmety, ktoré zakúpil on, ale aj tie, ktoré zhromažďovali jeho otec a dedo, teraz boli ukradnuté, alebo poškodené. Bolo mu ľúto. Bolo mu ľúto nielen predmetov, ale všetkého, celá ich minulosť sa stratila. Ukázali mu fotku mŕtveho muža, ako leží na kožušinách pred krbom aj so psom, či ho nepozná.
„Nepoznám ho, vyzerá ako vagabund.“
Primár Alexander mu povedal, že Petra ležala celú noc s mŕtvolami. Asi s týmto mužom z fotky a čiastočnej bol zachytený aj pes a pod ním človek. Chcel sa opýtať, či pod psom je jeho dcéra, ale na to zrazu nemal dosť síl. Toto všetko, na neho zapôsobilo ničivou silou. Tetka si všimla a ponúkla mu nocľah.
„Peter, vo vile sa spať nedá, vchodové dvere sú vylomené, je tu zima a páni policajti ešte vyšetrujú, nedovolia ti. Poď k nám spať, veď vieš, máme tiež dosť veľký dom. Izby starších synov sú roky neobývané. Upracem a čakáme ťa. Janko s Jožkom sa potešia, bývali ste kamaráti.“
Nevedel ešte ako to bude, ale v každom prípade poďakoval za srdečnú ponuku. Pýtal sa, prečo Petre požičala psa, či mala predtuchu, že ju vykradnú?
„Lebo nás vykradli pred pár dňami dvakrát za sebou.“
„Nehovorte, ale predtým sa tu nič takého nestalo. Naozaj si nepamätám také udalosti.
„Jaj, chlapče, veľa sa zmenilo, svet sa zhoršil. Teraz by plášť z tela Pána Krista ukradli.“
Tetka Eulália sa rozlúčila, jeho si zobral na výsluch vyšetrovateľ. Veľa sa od neho nedozvedel, iba prejavil údiv nad tým, že tak dlho bol preč, dcéra tu sama bývala, nestaral sa o svoje dieťa. Ale v takomto veku, keď má sedemnásť rokov, opustiť potomka nie je trestný čin. Len mala byť umiestnená do detského domova.
„Ak znova odídete, myslite na to, aby mala zabezpečené bývanie s dozorom.“
Musím na to myslieť, povedal si Prepelka a v tom mu zazvonil mobil. Nie Petrin, ale ten jeho. Prijal hovor a... primár. Oznámil mu, že konzílium sa rozhodlo operovať Petru na druhý deň ráno. Bude prvá.
„Potrebujete odo mňa podpis, povolenie?“
„Nie, po úraze je operácia nutná, operujeme bez súhlasu. Len som chcel, aby si vedel, priateľ môj.“
„Ďakujem ti, priateľ môj.“ Neznepokojoval sa, dôveroval lekárom, že sa rozhodli správne. S operáciou má lepšiu šancu.
Prepelka bol rád, že sa lekári odhodlali operovať pacientku v zlom stave. On vedel, že niekedy doktori nechcú riskovať a myslia si, že ak má pacient zomrieť, tak bez ich zásahu. Ale ak sa rozhodli operovať, tak vidia pre pacienta šancu na život. To ho hrialo.
Prišiel mu na um mladý muž, ktorý kľačal pri nemocničnej posteli. Nehanbí sa ukázať cit. Ten sa tiež poteší, že jej dávajú šancu.
„Aký som bol, keď som bol mladý?“ Zamyslel sa. Bol tiež taký, city veľmi prežíval. Jedno nevedel, aká je jeho dcéra. Musel sa opýtať cudzieho človeka, či aj ona vie byť zamilovaná, či vie ukázať city. Veď on ju nepozná, prekvapil sa nad myšlienkou. Vynechal ju zo svojho života. Odišiel od nej. Už predtým možno rok, dva si ju málo všímal. Vlastne odvtedy ako stretol tú šťandu. Šťandu. Tak ju volal. Kde už je, pustil ju z hlavy.
Raz ju videl kresliť na ulici. Bola veľmi mladá. Pozval ju na kávu, vraj pôjde na prijímacie skúšky na architektúru, preto kreslí domy. Išli k nemu domov a už sa nerozišli. Keď uvidela jeho veľkú vilu, bola hotová. Marta síce hovorila, že vila sa jej páči viac ako chlap, ale on vedel, že je hotová aj z neho. Boli do seba takí zamilovaní, že strácali rozum. Na začiatku, to bolo pekné.
Postával vo vile. Bezútešné miesto. Cítil sa nepotrebný, nadbytočný medzi policajtmi vo vlastnej vile. Oni vedeli každý čo majú robiť, on len postával a v hlave vírili spomienky. Nevedel, či môže odísť. Išiel by ísť vybavovať opravu vily.
Aj do banky musí ísť.
Primár mu povedal, že jeho dcéra nemá peniaze na základné životné potreby. To je zvláštne, nechal jej dosť peňazí. Hoci..., nevie, nesledoval beh času. Nemyslel na to koľko potrebuje vila na réžiu, koľko potrebuje človek mesačne, aká suma ubudla z účtu za ten čas.
Nemala, vraj, peniaze na živobytie. Nevie, či to bola pravda. Hádam by mu bola zavolala? Vlastne, nedal jej vedieť, že odchádza z Paríža, neoznámil jej, že nebude dostupný na mobile. Nepovedal, že ide do Dubaja? No nie, asi nie. Bol zahĺbený do vlastného života. Uvedomuje si to teraz, ale vtedy...
Nedal jej vedieť, že má nový mobil s novým dubajským číslom. Slovenský mobil vedel prijať sms, ale on ho mal uprataný zásuvke nočného stolíka, nenosil ho so sebou a nekontroloval si ho. Aj tú sms o operácii zbadal celkom náhodne. Ako žila? Musí sa jej opýtať. Nie, nechá minulosť tak a sústredí sa na to, ako bude žiť ďalej. Ani to neurobí, žiadne zbytočné dohady. On musí odísť a ona si musí poradiť a poradí si, lebo sa na neho podala.
Vyšetrovateľ mu povedal, že vyzerá to tak, že vyšetrovanie vo vile zajtra ukončia. Po páchateľovi, ktorý ušiel z miesta činu budú pátrať naďalej. Chytia ho, zanechal odtlačky prstov, usvedčia ho pri ďalšom vlámaní. Vždy je to tak, vlamač sa vždy niekam vláme, je to len otázka času.
„Dajte si opraviť bránu. My nemôžeme poskytnúť policajta pred vchod po ukončení vyšetrovania.“
Prepelka si vyšiel do záhrady, aby sa zbavil zlého pocitu v izbe. Záhrada mu pocity nevylepšila, lebo tu bolo tak isto bezútešne. Vrecia so smeťami sa kopili pri múre, burina bola vysoká takmer ako človek. Primrzla, niektorá ležala, odporná, zhnednutá, škaredá. Vytvárala prekážky na chodníkoch a nezastavanej ploche.
Toto je moja krásna pestovaná, umne vysadená záhrada? Ani záhradník nedostával z môjho účtu peniaze? Skúšal zavolať Ondrejkovi, ale on neznáme číslo nezdvihol. To znamená, že ani Marta sa už nestarala o Petrušku. To ho zamrzelo.
