30. kapitola
Keby ste boli mladé dievča
„Keby ste boli mladé dievča, pán architekt, chceli by ste, aby vašu blanu museli odstrániť skalpelom?“ Prepelka sa len díval do prázdna, mal zachmúrenú tvár. Potom sa uškrnul.
„Nie to by som nechcel. Keby som bol pekné mladé dievča, chcel by som, aby mi panenskú blanu prerazil pekný mladý chlapec, ktorý ma má rád. Aby sa to stalo za noci plnej lásky, vášne, bozkov, sľubov. Mladé dievčatá si zaslúžia krásny, romantický zážitok.“
„Áno, aj ja mám takýto názor. Mladé dievča potrebuje romantiku, ktorá rozochveje srdce. To sa ešte môže stať.“
„Ale ja toho sopliaka, ktorý dal príčinu k takýmto klebetám aj tak prerazím.“
„Chcete ho nájsť?“
„Počul som, ako ho medzi sebou nazvali pochabý doktor.“
Ja toho Petra prerazím ešte predtým, ako ho prerazí Prepelka. Je nepoučiteľný a do každého problému vlezie s naivným, nič netušiacim pohľadom.
„Pán architekt, ja ho poznám. Je zamilovaný do Petry, pomáha jej ako vie, zachránil jej život. Našiel ju zranenú.“
„Vraveli ste, že vy ste po ňu išli do vily.“
„Ja, lebo ma zavolal. Je to môj syn.“
„Neviem čo povedať. Ja som ho tam videl kľačať pri jej posteli.“
„Kľačať?“ zaúpel primár a chytil sa za hlavu. „To je hrozný, zamilovaný somár,“ povedal. Nechtiac sa obidvaja zasmiali. „Kľačí tam, pritom chápete, že to nepomôže. Petra nevie, či je tam, nemusí pri nej trčať a v žiadnom prípade kľačať. Riskuje stratu zamestnania úplne zbytočne, keď kľačí pri pacientke.“
Prepelka bol zmätený. Radšej nič nehovoril a nebol si istý, či je rád, že do jeho dcéry je takto veľmi zamilovaný mladý doktor. On býval sám dosť zamilovaný, ale teraz to videl inými očami, ako keby z inej strany, z iného uhla pohľadu, teraz bola reč o jeho dcére.
„Ona je tiež zamilovaná?“ opýtal sa zmätený.
„Ja neviem, ja som ich spolu nevidel. Mne sa zdá, že ona je veľmi racionálny typ. Neviem, či by vedela ľúbiť, toho môjho zamilovaného somára.“
„Ja keby som bol dievča, mne by to imponovalo.“
„Asi aj mne. Keby som bol dievča, bol by som veľmi romantické dievča.“
„Ja tak isto.“
„My sme sa zhodli,“ zasmiali sa. „Naše deti sa milujú.“
„Môj Peter by za ňu život dal.“
„Mne písal sms nejaký Peter.“
„Môj syn to písal.“
„Nie, nevolá sa Alexander.“
„Je to on, nemá moje priezvisko. Spravil som životnú chybu, opustil som svoju prvú ženu, hoci najprv som ju mal veľmi rád.“
„Aj ja som sa toho dopustil, dokonca dvakrát.“
„Keby som bol mladé dievča, neveril by som mužom.“
Pozerali sa pred seba a bilancovali svoje životné omyly. Veru, prežili toho dosť a nebolo to bez omylov. Chceli by svoje deti uchrániť pred tými istými omylmi, ale vedeli, že nedá sa. Sedeli zadumaní, mĺkvi. Prvý sa spamätal Prepelka.
„Prežije?“
„Kamarát môj, ja spravím všetko a ty sprav pre ňu tiež všetko, čo môžeš,“ prešiel na tykanie primár, lebo mal pocit, že sú priatelia a bližší, ako boli doteraz. „Pri prepade ju útočník dokopal takmer na smrť. Rozhodujeme sa odstrániť maternicu, lebo zranenia mohli prerásť do rakovinového nádoru.“
Architekt, si nezavolal taxík. Túto cestu nespočetnekrát prešiel pešo. To je v poriadku, o chvíľu je vo vile. Vykročil pešo do kopca. Stúpanie bolo dosť prudké, na Bratislavu veľmi prudké. Rozbehol sa s vervou, ale potom spomalil.
„Mal by som športovať,“ pomyslel si presne ako Peter, keď sa bál o Petru.
Videl tetku Satníkovú stáť na chodníku. Bude ho zdržovať, zvedavo sa vypytovať. Ale keď ju oslovil, predsa len ho potešilo, že stretol svoju starú známu z detstva, ktorá ho mávala rada.
„Tetka Eulália, ako sa mávate?“
„Peter, chlapec môj, rada ťa vidím. Ty si moje meno pamätáš. Dávno ma nikto menom neoslovil. Kde že si bol, ja si nepamätám, všetko zabúdam.“
„Bol som na služobnej ceste.“
„Škoda, že si nemohol byť doma, bol by si zabránil tej skaze, čo sa u vás udiala.“
„Pôjdem, tetka.“
„Idem s tebou, vysvetlím ti, čo nebudeš vedieť a toho bude veľa. Včera ma mladý policajt pustil, keď som povedala, že to tu poznám. V noci som ani spať nemohla, také hrôzostrašné veci som vo vile videla.“
Prepelka musel spomaliť, prispôsobiť svoje kroky jej, maličkej, krehkej starenke. Ona mu chcela pomáhať, pochopil to a zdalo sa u to nadmieru milé a srdečné z jej strany. Bývala srdečná, spomenul si.
Prišli k vile. Z diaľky videl policajnú pásku. Vysoký múr bol obtiahnutý policajnými páskami. Pri pokazenej bráne stál policajt. Stojí tu aj v noci? Keby sa rozhodol nepriletieť, ako by sa táto situácia riešila? Keď policajti dokončia vyšetrovanie, odídu, bránu nedajú opraviť. Dobre mu radil primár, že musí prísť.
„Pán policajt, vediem majiteľa vily, povedzte to do tej vašej vysielačky,” povedala Eulália Satníková.
Policajt niečo hovoril do vysielačky, potom legitimoval majiteľa a povedal, že veliteľ prikázal, nech vojde aj suseda, bude nápomocná. A naozaj bola. Vysvetlila, odkiaľ sa vzal pes. Policajti mali takú teóriu, že vlamači si ho priviedli so sebou. V tom dome nebola psia búda, ani pelech, žiadne psie žrádlo, ani misky. Psie stopy neboli okrem jednej miestnosti nikde. Preto si boli istí, že pes bol cudzí.