Za vysokým múrom dievča žilo 28. kapitola Ten primár to vie

Autor: Eva Gallova | 19.5.2017 o 6:20 | (upravené 22.11.2017 o 14:19) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  90x

Seriál na čítanie. Ten primár to vie s ľuďmi. Petrinmu otcovi povedal všetko čo mal počuť dosť drsne a predsa ľudsky. On je drsný chlap, inakšie by neuveril.  

                                                         28. kapitola

                                                  Ten primár to vie!

Ten primár to vie! Drsnému chlapovi povedal všetko drsne, na rovinu a predsa veľmi ľudsky. Toho pána pohol ku kroku, ktorý pôvodne nechcel urobiť. Príde, priletí, hoci nechcel, nepovažoval to za dôležité a neveril, že jeho decko ho potrebuje. Sú ľudia, ktorí neveria nikomu a ničomu a najmenej svojim najbližším. Svet je drsný a život v ňom tiež.   

„Ďakujem, pán primár,“ povedal s citom a načiahol ruku, aby si zobral mobil.

Išiel si vykonávať svoju prácu, ktorej takto ráno bolo vždy najviac. Nadýchol sa a vykročil. Cítil uspokojenie, že najväčšia práca sa práve vykonala a príde jeden otec, ktorý nemal nikdy odísť. Nepríde natrvalo, odíde zasa a je pravdepodobné, že nezdrží sa viac dní, ale zariadi čo má otec zariadiť a dodá odvahu vlastnému dieťaťu, ktoré to teraz najviac potrebuje.

Takto je to správne. Správne a spásonosné. Zrazu mal pocit, že sa stal zázrak a zázrak bude pokračovať. Zázrak spôsobí, že milovaná Petra sa teraz určite vylieči. Pocítil silnú potrebu vidieť ju, chytiť za ruku, zdržať sa pri nej. Nemôže a nesmie, ale na malú chvíľu by veľmi chcel.

Zastavil sa a predýchaval pocity. Boli dobré a zároveň zlé.

Snažil sa udržať si dobrý pocit, pocit šťastia, malého zázraku, ktorý sa práve stal a preniesť sa až k tomu veľkému zázraku, ktorý sa musí stať. Zázrak vyzdravenie pacientky, ktorá podľa neho nemala veľkú nádej. Teraz už určite vyzdravie. Nech sa tak stane. Rozbehol sa a s veľkým nasadením vykonával svoju prácu.

Mali po vizite, dnes bola malá vizita, zajtra bude veľká. Dnes idú doktori na operačnú sálu, potom sa zídu lekári z oddelení, na ktorých vyšetrili Petru. Urobí sa konzílium, najdôležitejší a najskúsenejší lekári sa vyjadria, ako postupovať pri liečení ťažko zranenej pacientky. On tam nebude, ale bude tam jeho otec, múdry, rozvážny človek, lekár s potrebnými skúsenosťami.

 Primár, ktorý mu je vzorom takmer od chvíle, keď sa dozvedel, že mamin manžel, ktorého volá otec je jeho otčim a biologický otec je niekto iný. Bolo mu ľúto, lebo Bohuša Bullu mal úprimne rád. Načo mu to hovorí, toto on nechce počuť, toto mu trhá vnútornosti.

„Otec, načo si mi to povedal, teraz budem smutný a nešťastný. Ja ťa mám rád, ty si  môj otec, tak načo?“

„Peter, máš desať rokov, je čas aby si sa to dozvedel. Chcem, aby si to vedel odo mňa a nie po vypočutí náhodných rečí nejakých klebetníc.“

„Ja som smutný. Mám niekde otca, ktorý ma nechce. Som človek druhej kategórie.“

„Druhej kategórie? Kde na to chodíš, na takéto slová? Je to inakšie. On ťa vždy chcel, ale mama a ja sme ťa chceli ešte viac. Bojovali sme o teba. Tvoj otec ustúpil a povedal, že dobre teda, nech máme v rodine rovnaké priezvisko. Určitým spôsobom ťa daroval mne, ale ja som vedel, že mi ťa iba požičal a príde čas, aby si ho spoznal. Peter ja verím, že ma budeš mať stále rád,“ povedal Bulla a aj jemu bolo ľúto.

Objali sa, lebo to stále robili, v rodine boli srdečné vzťahy. Mali dve malé dcéry, pre ktoré boli objatia a bozky prirodzené, preto ani Peter nikdy nebol vynechaný z objatí.

„Nezazlievaš nám to s mamou?“

„Mama opustila môjho biologického otca kvôli tebe?“

„To nie. Vtedy sme sa nepoznali. Ja som ju spoznal ako skvelú mladú študentku, zamiloval som sa do nej a ona mi raz povedala, že je vydatá, ale manžel ju opustil. Neviem ti to vysvetliť. Ľudia sa rozchádzajú, aj im vyprchala láska. On si išiel svojou cestou a mama ostala pri tebe. Tvoja mama bola veľmi mladá. Ale je obdivuhodná, dokázala dokončiť školu a ty sám vieš, že medicína nie je ľahká škola. Ja som právnik, nikdy som sa netrápil nad učením, skúškami a bolo to ľahké, ale videl som, ako veľa sa učila, aby sa stala lekárkou. Obdivoval som ju. Jej múdrosť, výdrž a jej statočné, dobré srdce, že ťa ľúbila a starala sa popri svojom náročnom štúdiu.“

„Kde som bol, kým mala školu?“

„Veď vieš, starí rodičia pomáhali. Bývali ste u nich.“

„Trošku sa pamätám. Aj ty si s nami býval. Mal som štyri roky, keď sme sa presťahovali do nášho domu.“

„Áno, narodila sa nám Evica a bolo nás zrazu veľa. Pristavovali nám dom na konci dedkovho domu.“

„To je tvoj otec?“

„Nie, veď vieš, moji rodičia bývajú na Donovaloch v osade Bully.“

„Priezvisko máte ako osada. Podľa nej ste sa pomenovali?“

„Zvyčajne to tak býva, ale osady na Donovaloch sa nazývajú podľa priezviska rodín, ktoré ich založili.“

„Založili? Kedy?“

„Pred tristo rokmi. Dostali povolenie od panovníka. Vyrábali drevené uhlie.“

„Oco, ty si taký starý?“ smial sa Peter.

„Uhum,“ prikyvoval  s vážnou tvárou Bohuš Bulla.

„Na to, že si taký starý máš malé deti,“ smial sa Peter, lebo oni sa doma stále smiali.

„Vidíš, toto dokážu len veľkí muži.“

„Otec, ale vážne, to je veľká vec,“ zasmial sa Peter a tešilo ho, že otec je hrdý na svoj rod a mama ho ľúbi. „Ešte vyrábajú drevené uhlie?“

„V súčasnosti sa vyrába drevené uhlie priemyselne. Vieš, aj my si kupujeme do grilu, keď ideme na záhrade opekať.“

„Neuverím, čo som sa dnes všetko dozvedel,“ povedal malý Peter a už nebol taký smutný. Všetko zapadlo do správnych koľají, iba čas na zoznámenie sa s biologickým otcom pre neho musí sám od seba prísť. Prinesie ho život.

„Kedy ste mi zmenili priezvisko?“

„Keď bol dom postavený a narodila sa Evica, vtedy sme sa zosobášili a pýtali sme povolenie zmeniť ti priezvisko.“

„A ďalej?“

Bohuš Bulla sa zamyslel. Čo chce ešte počuť? Čo zaujíma malého chlapca?

„Chceš počuť, či rýchle súhlasil? On dosť bojoval so sebou, stretli sme sa. Ja som ho videl prvý raz, ale musím povedať, že slušný človek. Raz ťa s ním zoznámim. Dobre?“

„Dobre, ale neponáhľaj sa!“ Povedal malý chlapec, lebo cítil, že na niečo takého nie je pripravený. Musí udalosti, ktoré sa ho bytostne týkajú precítiť, premyslieť, spracovať a potom môže spoznať muža, ktorý sa ho vzdal. Nikdy mu to neodpustí a nebude ho mať rád. Toto bola vtedy jeho myšlienka, ale stalo sa to inakšie. Stal sa opak.

 

Musel zabehnúť pozrieť Petrušku, len čakal na vhodný čas a priestor, kam zapasuje tú udalosť. Našiel sa aj čas aj priestor a kým najmúdrejší doktori nemocnice si najprv pozreli pacientku, potom sadli si do zasadačky rokovať, predniesť svoje teórie, svoje predstavy o ďalšom liečení pacientky, Peter bežal k inému mladému lekárovi pýtať si povolenie, vidieť ju.

Ten lekár sa na neho pozrel a pomyslel si, vidno, že zase bežal, že je zadýchaný. Pravdaže ho potom volajú pochabý doktor. Teraz je vážny a smutný, ale inakšie sa na všetkom smeje, takže to ešte podporuje rozšírenie jeho prezývky aj mimo vlastné oddelenie.

„Tak, poď!“ vyslovil odovzdane a dúfal, že nebudú problémy, ak sa ich primár dozvie, že k pacientke v ťažkom stave pustil Petra. Ich primár nevie, že ho volajú pochabý doktor. Vtedy by sa mu to nepáčilo, lebo on je taký, že verí klebetám a každej zlej správe.  

Petrovi stislo srdce. Chúďa mladé, hrozne vyzerá, samá modrina, vytrpela si. Dýcha vôbec? Naklonil sa k nej. Mladý lekár ho chytil za lakeť a pošepol:

„Čo robíš, degeš?“ To je zaužívané oslovenie bývalých spolužiakov z vysokej školy. Nič zlého za tým nie je. V podstate, to je slušné upozornenie, akože čo robíš, kamoš.

„Nechcel som ju pobozkať, iba som sa pozrel zblízka a chcel som počuť, či dýcha.“

„Nerob ani to, lebo sestry budú vykladať, že si ju bozkával.“ Peter sa vystrel a neveriacky triasol hlavou, že teda, čo ešte nevymyslia, aby vytočili človeka. Ale už sa k nej nenakláňal tak blízko.

„Dýcha, jasné že dýcha. Keby prestala dýchať, tak všetky prístroje by pípali. To by si videl ten frmol, ktorý by nastal. Oživovanie, elektrošoky, injekcie, adrenalín. Na gynde také nemávate, čo?“  

Nečakal na odpoveď na gynde sa neumiera, ale rodí. Hoci... Pravdaže, aj tam sa stane, ale nemajú takéto oddelenie, kde sa umiera nonstop.    

„Nechám ťa samého, mám prácu. Nerob nič, o čom by sestry na oddelení legendy rozprávali. Neľahni si k nej! Súhlas?“

„Súhlas,“ odpovedal vlastne s nesúhlasom v hlase. Prečo ho všetci sledujú, rozprávajú o ňom? Aj na cudzom oddelení vedia, že pri nej v noci leží. Čím sa o to zaslúžil, čím sa vyznamenal? Pomaly je slávnejší ako herci. Naozaj nevie, čím to je. Pustil to z hlavy a zahĺbil sa do prežívania Petruškinho stavu.

Moja láska. Leží tu, predsa je ďaleko. „Ďaleko je Boh, ďaleko sú sny, hm, hm... lalala, najdrahšia si mi..., alebo najdrahšia si ty...“ Nevedel ako to je. Znela mu v hlave nejaká pieseň, trošku si vymýšľal a nevedel, kde sa vzala, odkiaľ sa vynorila mimo normálneho myslenia. „Petra, kde lietaš? Neodleť mi!“  Kolegu nevnímal, ten mohol odísť. Išiel, ale nebol si istý, či nebude problém z toho, že Petra pustil k ostro sledovanej pacientke.

Peter stál, stál a potom si chcel sadnúť k nej na posteľ, ale nie je na jej izbe, takže nie. Ešte lepšie bolo, keď mohol pri nej ležať a merať jej tep. Ani to nesmie. Je to nanič. Kľakol si a nemocničné postele sú vysoké, nie je toto najlepšia poloha, ale chvíľu vydrží, malú chvíľu sa bude dívať na ňu. Do jej sladkej tváričky.

Malá chvíľa prerástla do väčšej a sestry sa chodili len tak kuknúť, či je ešte tam a komentovali.

„Pozri, pochabý doktor.“

„Čo mu je, čo robí?“

Sestry nepoužívali milý názov degeš, ale sadol by.

„Modlí sa k nej? Zomrela?“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Superpočítač kúpili za milióny. Nevyužívali ho, o chvíľu zostarne

Slovenskí vedci vyčíslili škody za nepoužívanie počítača na viac ako milión. Dnes už funguje v poriadku, no čoskoro ho bude treba vymeniť.

KOMENTÁRE

Danko to možno myslel dobre. Nech vysvetlí, ako presne

Naozaj Dankovi nik iný ako Volodin číslo nedal?


Už ste čítali?