Bratislavská Šupka

Autor: Eva Gallova | 16.5.2017 o 6:33 | (upravené 18.5.2017 o 9:19) Karma článku: 3,54 | Prečítané:  462x

Recenzia knihy. Škola umeleckého priemyslu, z ktorej sa stala legenda. Študovali na nej výtvarníci, ktorí sa stali slávnymi umelcami.

                      Bratislavská Šupka

 

Škola umeleckého priemyslu bola založená v r.1946, hneď po 2. sv. vojne bez predbežných skúseností a formovala sa postupne. Stávalo sa to silou osobnosti vyučujúcich umelcov. Leví podiel mal na tom Jozef Brimich, vyučoval dejiny umenia. Na škole pôsobil štyridsaťtri rokov z toho devätnásť bol riaditeľom bratislavskej Šupky.

 Táto kniha je pocta Brimichovi. Mal by mať sochu pred národnou galériou, lebo mnohí, ktorí tam vystavujú dostali základy umenia a smerovanie od Brimicha.

 

Škola počas trvania menila svoj oficiálny názov viackrát, dĺžku štúdia od 6 rokov na 5, potom na 4 ukončené maturitou, ale názov Šupka ostal navždy.

Na škole študovali mnohí nadaní umelci.

 Niektorí boli deti národných umelcov, iní boli neznámi mladí, nadaní ľudia, ktorí na prijímacích skúškach prvý raz videli obraz, alebo držali v rukách hlinu na modelovanie a stali sa z nich slávni sochári (napr. Ludwig Korkoš).

Z viacerých sa stali vyučujúci na výtvarných odboroch, ktoré postupne vznikali na škole. Ustálili sa na šiestich oddeleniach v dvoch triedach. Boli aranžéri, fotografi, grafici, AFG, (afgánci) a keramici, rezbári, textiláčky, KRT (krti).    

Medzi študentmi bol často veľký vekový rozdiel. Niektorí najprv skončili učnovku, alebo strednú školu a potom sa prihlásili na Šupku. Aj takí boli, že s mladými vyučujúcimi boli rovesníci a to stieralo rozdiel medzi nimi.

Už v tých časoch sa chodilo na týždenný pobyt na zaujímavé miesta, kde sa celý deň kreslilo a maľovalo v plenéri, napríklad v Levoči. Teraz by sa to volalo škola v prírode. Študenti mali voľnosť, každý si našiel to svoje. Niektorí si robili skice z architektúry, slávneho gotického kostola, renesančnej radnice, alebo z iných pozoruhodných budov. Kreslili staré kamene, rozpadnuté múry, prírodu, další jedinci zachytávali ľudí po meste ako sedia, alebo sa ponáhľajú a vytvorili rôzne žánrové obrázky.

Vtedy aj fotografi len kreslil, lebo málokto mal fotoaparát. Jeden mal, ten ktorý sa dostal aj do šupáckej hymny: ,,Kolem krku flexareta, mestom kráča si Havetta. Buďme veselí, stále a vždycky, zaspievajme si po šupácky.” Stal sa z neho fotograf a slávny režisér Eliáš Elo Havetta, spolužiak a najlepší kamarát Juraja Jakubiska, súputník a člen umeleckého smeru Nová vlna, s ďalším členom Dušanom Hanákom, ktorý sa k nim pridal v Prahe na FAMU. Ich filmy tlmočili emócie, atmosféru, zážitok a boli výrazne výtvarné.

Študenti sa zdržiavali v škole aj mimo vyučovania. Tvorili v atelieri, alebo v dielni svoje dielka. Boli aj individualisti, ale väčšina osadenstva sa držala v partii a navzájom sa podporovali vo vyvádzaní. Keby svoje tínedžerské improvizované performancie, ktoré vyrábali ako na bežiacom páse, ten dadistický humor premietli do tvorby, zachytili, dostali na papier, nafotili, alebo nafilmovali a popisovali po anglicky, stali by sa z nich už vtedy významní a uznávaní umelci. Ale na tento typ ctižiadosti neboli dosť zrelí a dostali za to nanajvýš dvojky zo správania. Potom skončili Šupku, rozišli sa a tvorivá atmosféra sa neudržala, prípadne sa zopakovala len u niektorých.

Svojských študentov bolo dosť, ale jedna fotka ma šokovala. V škole v prírode pri jazere sú študenti zachytení odzadu hore bez, okolo štíhlych bokov uviazaná košeľa, ktorá vyzerá ako sukňa. Príliš odváže dievčatá? Nie! Je to Juraj Herz na dvoch záberoch vedľa seba, chudý, takmer s detským telom vyzeral nežne, dievčensky. Stal sa z neho slávny režisér v Prahe. Študoval na DAMU.

 

Kniha je postavená na spomienkach umelcov, ktorí sú známi a študovali na Šupke, alebo učili na škole. Je ich 60, preto ich nemôžem vymenovať. Spomeniem pár mien tých, ktorí sú na fotografiách, napr. Albín Brunovský, Andrej Rudavský, Vlado Popovič, Milan Sládek, Jožko Bednárik, Milota Havránková, Juraj Gavula, Eliška Tomášková a Jozef Gális.

Na mnohých fotkách je Jozef Brimich, pekný muž v každom veku, študenti majú na neho tie najlepšie spomienky. Spomínajú aký bol, ako učil. Na hodinách dejín umenia hovoril, ako keby stál práve pri pamiatkach a živo preniesol na študentov nadšenie a mali pocit, že tam tiež stoja, alebo cestujú s gréckymi Argonautmi a vidia jagavú grécku oblohu nad sebou. Mal schopnosť očariť a získať  si ľudí už na prvej prednáške. Mal mužný šarm a ľudské srdce. Nebol umelec, ale učil o umení. Upútal a vtiahol do deja, mal silné vyžarovanie.

Ako riaditeľ pomohol mnohým a uchránil pred problémami. Bol jediný apolitický riaditeľ v tých časoch a zasadil sa za slobodu umeleckého vyjadrenia. Vždy našiel správne slová, aby ušetril oddelenie, ktoré chceli politické špičky zrušiť, lebo neboli v súlade so socialistickým realizmom. Napríklad na žiadnej umeleckej škole v Československu sa neučilo ručné spracovanie textilu, iba na bratislavskej Šupke, lebo pán riaditeľ Brimich to oddôvodnil, že ľudové umenie sa musí zachovať. Jeho osobnosť zachovávala kontinuitu školy po celé roky, správne umelecké nasmerovanie, že zo školy sa stal chrám umenia, ostrov kumštu.

Kniha sa končí poďakovaním.

 

“Ďakujeme, pán profesor, za chrám umenia a slobody v Bratislave na Palisádach 57.”

                                                               Šupkári

 

 

Ps. Pán Hladík, spravte prosím druhý diel, aby sme sa dozvedeli aj o mladších ročníkoch, ktorí sa nezmestili do knihy. Myslím že tých je tiež veľa a bude to zaujímavé čítanie o mladších umelcoch.

 

 

Bratislavská Šupka - Hommage á Jozef Brimich

ARS EOS, občianske združenie

www.arseos.eu

E-mail:info@arseos.eu

Autor projektu, koncepcia, výtvarný návrh obálky a grafická úprava: Ján Hladík

240 strán, na každej strane fotografie

Limitovaný náklad 200ks

ISBN 978-80-968393-2-2

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nacionalistický kňaz pomáha šíriť propagandu ĽSNS. Z peňazí Kaliňákovho rezortu

Ján Košiar, ktorý otvorene podporuje kotlebovcov, píše pre časopis Zväzu protikomunistického odboja.

KOMENTÁRE

Rok po brexite: Británia predstiera nadšenie

Chudobnejší a nerovnejší Briti sa začínajú pýtať, či mal odchod z Únie zmysel.

KOMENTÁRE

Antifašisti ani antikomunisti to nepochopili

Neexistuje sloboda len pre jednu vybranú skupinu.


Už ste čítali?