26. kapitola
Vážne sklopil oči
Pochabý doktor vážne sklopil oči a bolo to priznanie, pričom nevyzeral ani trochu pochabo. Otec si pomyslel, že je hrozne zamilovaný mladý somár. Bol primár a odborný lekár a ako taký rozmýšľal, že teda prečo ju normálne neprefikol, ak ju tak veľmi chce.
Nebola to jeho vec, ale ako gynekológ videl, že sa to aj stalo, aj nestalo. Tak toto mu pripadalo, ako najčudnejšia vec, akú v živote videl.
Akosi matne chápal, že asi preto, lebo vedel, že dievča príde na vyšetrenie k nemu, k primárovi oddelenia, kde mladý doktoruje a on, primár sa jej pozrie práve tam a uvidí, že sa to stalo. Zamyslel sa, či jemu, za jeho mladosti by to bolo prekážalo. Určite nie. Čo ho po nejakom primárovi. Iná vec je, keď primárom je vlastný otec. To je iná vec. Nežili spolu, nevychovával ho a predsa si ho syn váži.
Nech je ako chce, odporučil mu, aby o noci nehovoril. Polícia sa nemá čo starať do pohlavného života lekárov. Nech povie, že boli priatelia a navštevoval ju často, jeho odtlačky prstov sú po izbách. Hlavne nech hovorí najviac o tom, že chodili do spoločnosti, čo je aj pravda. Každý ich mohol vidieť dokonca v televízii. Žiadnu noc nemá spomenúť. Ani to, že s ňou mal pohlavný styk.
„Ich do toho nič nie je. Okrem toho my máme lekársky záznam, že panenská blana musela byť odstránená skalpelom.“
Peter si pomyslel, že tým pádom takéto veci nebude hovoriť a ostatné nech si vyšetrujú. Uškrnul sa, že ako budú vyšetrovať, keď je tma a vo vile nejde elektrika. Ako pokračuje vyšetrovanie na mieste činu? Pomyslel si s úškrnom. Potme sa nedá.
Aký som nezrelo zlomyseľný. Vyšetrovať budú aj tak, oni majú asi reflektory, ktoré si tam dovezú. Musia byť na batériu, dynamo alebo iný náhradný zdroj energie. Polícia to vyrieši. Budú vyšetrovať aj prečo nesvieti svetlo? Bude to záhada, že vlamači ako mohli rozbiť, poškodiť tak veľa vecí.
Či mohli spôsobiť, že nejde prúd, netečie voda a pokazilo sa kúrenie. Peter sa v sebe zasmial, lebo toto sa mu zdalo smiešne. Jeho mozog chcel takýmto spôsobom zatlačiť do úzadia hrôzy, ktoré videl vo vile. Preto mu bolo smiečne, že všetko sa zvalí na vlamačov, ktorí rozbili vchodové dvere, ukradli veci a zabili človeka a psa a ďalšiu osobu zranili takmer smrteľne.
Keď mal vyšetrovateľ pocit, že už mu nevedia nič povedať, čo by im pomohlo pri vyšetrovaní, poďakoval, že prišli a rozlúčil sa s nimi. Primár mu prisľúbil, že ak to pôjde, môžu ju prísť vypočuť. On im dá vedieť.
„Budeme v kontakte,“ povedal primár ústretovo. Dal im svoje telefónne číslo, aby nemuseli volať cez ústredňu a počúvať donekonečna, že čakajte, ste v poradí. Petrove číslo na mobil mu neponúkal. Vedel, že si ho sami nájdu, keď spoja odtlačky prstov nájdené vo vile s Petrovými odtlačkami.
Vrátili sa do nemocnice a on sa rýchlym krokom rútil k Petre na izbu. Je tu, neodviezli ju na iné oddelenie. Od úľavy mu uletel nekontrolovaný výdych. Do rána si ju nechajú, bude pri nej ležať, držať za ruku. Či to ona vníma, neriešil. Do rána sa nič nezmení a to je dobre. Ledva čakal, kým sa celá nemocnica uloží k nočnému odpočinku, aby si mohol ľahnúť vedľa nej.
Ležal a bdel. Bol pomerne spokojný. Nie s priebehom choroby, ani so zdravotným stavom pacientky, lebo tu nič nebolo jasné. Ale ticho ležala, on mohol ležať pri nej a držať ju za jej nežnú ruku. Bola pokojná, nezmietala sa v bolestiach, niečo silné jej dali do infúzie.
On vie čo jej dávajú, veď je doktor, ale teraz nechcel nad tým rozmýšľať. Chcel len prežívať, že je jeho milovaná Petra pokojná. Niečo proti bolesti a niečo na spanie jej dávajú a ju nič nebolí. Toto sú malé radosti. Mohol aj on zaspať.
Ráno ju primár znova vyšetril, ale mal pocit, že nie je múdrejší. Maternica nebola rozpoznateľne až v takom zlom stave, aby ju museli vyoperovať. Ale nebola ani úplne v poriadku, opuchliny bránili tomu, aby sa dal stav maternice vidieť a zhodnotiť.
Iné orgány v bruchu boli tiež dosť opuchnuté. Viac ako maternica. Opuchliny opadnú, potom sa uvidí. Nech jej spravia vyšetrenia na iných oddeleniach, možno bude potrebná iná operácia, lebo v jej bruchu nič nie je v poriadku. Takéto rany sa môžu aj zvrhnúť, čo sa nesmie stať.
Zavolal na chirurgiu, že ju dá odviezť k nim nazad. Oni súhlasili a Peter bol smutný. Tak, nech! Túto noc bude mať nočnú službu, bude mať veľa práce, noc prejde rýchlo. A popri tom odbehne aj na chirurgiu, len musí zistiť, kto u nich bude mať službu, dúfal, že s tým lekárom sa pozná.
Nemal prečo byť spokojný a ani nebol. Celý deň a celú noc ju neuvidí. Bude len o pár chodieb od neho vzdialená a predsa nedostižne ďaleko. V noci pôjde na chirurgiu a poprosí, aby ju mohol vidieť. Možno na chvíľu mu dovolia posedieť pri nej.
Mobil bude mať vo vrecku nastavený na vibrovanie, aby zvonenie nevyrušilo spiacich chorých, a sestrička mu dá vedieť, že sa má vrátiť, že ho potrebujú. Ak dovolia, posedí pri nej, bude ju držať za ruku, bude to pekné. Nech už je noc.
Dovtedy by mal ešte niečo vykonať. Marte by mal dať vedieť. Rozmýšľal, či si dovolí zavolať jej. Zistil jej číslo na informáciách a skúsil volať, ale nezdvihla. Jasné, mnohí ľudia neznáme číslo nezdvihnú. Petrin mobil tu nie je. Najlepšie bude zo svojho mobilu jej poslať sms. Len treba správne poskladať slová.
„Petru prepadli v noci vo vile, je v nemocnici. Peter Bulla, osetrujuci lekar.“
Poslal sms a odložil mobil, lebo si nemyslel, že Marta sedí pri mobile a okamžite si prečíta a odpíše, ale stalo sa. Mobil vo vrecku mu vibroval. Pozrel, a Martine číslo. Zdvihol. Marta bola vydesená a pýtala sa kedy môže prísť. Teraz síce neboli návštevné hodiny, ale Peter povedal, že zbehne po ňu ku vchodu.
Zbehol, vyšli ku skleným dverám cez ktoré ju mohla vidieť, ako leží.
„Nedá sa zblízka?“
„Je mi ľúto, toto je cudzie oddelenie. Ale ona spí, nevníma. Niečo jej dávajú do infúzie.“
Marta od sĺz ani nevidela. Peter jej porozprával čo sa udialo, čo sa stalo. Len nevedel takú optimistickú predpoveď jej liečenia podať, ako to vedel pán primár. Iba krútil hlavou. Zajtra budú jasnejšie vidieť.
„Poslali ste aj jej otcovi?“
„Teraz napíšem, pomôžte mi skoncipovať text.“ Išli na jeho oddelenie, aby Peter zistil, či nie je nejaký problém. On si prešiel izby, Marta skúšala dať dokopy správny text. Keď sa Peter uvoľnil z izieb prišiel za Martou a vypočul si čo vymyslela. Niečo aj on pridal. Spolu sa dopracovali k jednoduchému textu.
„Petru prepadli v noci vo vile, lezi v nemocnici, uvazujeme o umelom spanku, vila je neobyvatelna. Dr. Peter Bulla osetrujuci lekar.“
„Pán doktor, ale ona nie je v umelom spánku.“
„Uvažujeme o tom.“
„Ale nie naozaj, však?“
„Nie, ale keď ju mali operovať, Petra mu poslala správu a on sa ani neopýtal, čo jej je, pritom ona chúďa si myslela, že má rakovinu a zomrie, iba mu to nenapísala, lebo je útlocitná a nechcela mu privodiť šok. Napísala, že má nádor, ale nenapísala kde, ale on sa neopýtal. No, veríte tomu? Veď ona jej jeho nedospelé dieťa a neopýta sa, čo jej je? Pripadá mi, slušne povedaní málo citlivý človek. Teraz je Petra naozaj blízko smrti, mal by sa aspoň opýtať, čo s ňou je.“
Ona nechcela pána architekta ohovárať, iba naklonila hlavu k pleci. Doktor to chápal.
„Mám odoslať sms?“
„Odošlite tak ako je! Ani peniaze zatiaľ neposlal.“ Peter sa pozrel na ňu a sms odoslal.
„Dajte mi vedieť, pán doktor, ak vám niečo odpíše!“
„Dám, určite dám.“
Dá vedieť, ale Peter si nemyslel, že bude odozva na sms a ak, tak nie veľmi promptne. Nevie ako pracuje a čo robí architekt na mrakodrape, ale asi často si nepozerá mobil a nečíta sms. Možno naozaj nestíha, ale aj to je možné, že také veci ho otravujú.
Jeho otca určite. Mobil neznáša a prichádzajúce sms ho vynervujú a vytáčajú. Pravda je taká, že pán primár nič okolo mobilu nemá rád. Je to iná generácia a Petrin otec tak isto. Preto odozva na mobil nebude promptná. Dokonca si myslel, že možno nebude žiadna, lebo predtým sa netrhal ohlásiť sa na volania. Toto si myslel Peter, ale stalo sa to naopak
