reklama

Za vysokým múrom dievča žilo 18. kapitola Čakala

Seriál na čítanie. Petru prepustia z nemocnice, vila je bez kúrenia. Pomôže jej Peter? Bude ju zohrievať?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 18.kapitola

 Čakala a dúfala

Od chvíle ako odišla mama, čakala a dúfala, že sa vráti a hrozný život s ocíkom sa skončí. Časť z nej dúfala, mala snahu vydržať, počkať, nežialiť, ale druhá časť, tá väčšia vedela, že nestane sa, mama odišla navždy. Odísť a vrátiť sa, pripustiť, že to bol neuvážený čin, to by ocík neocenil. 

Toho by sa nedopustila ani Petra. Bola malá, ale vedela, že tadiaľ cesta nevedie. Odísť a vrátiť sa, to je priznanie porážky. To by hrdý a zásadový muž opovrhoval ňou nepredstaviteľne. Dokonca aj deckom, ako je Petra. Preto nikdy neušla z domu, tak ako niektoré deti. Ona nikdy nedávala najavo nespokojnosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nasledovali časy, ktoré sa obidvaja snažili prežiť ako najlepšie sa dá. Trpela nielen Petra, ale aj on. Určite oľutoval, že ju vyštval, ale či sa snažil zavolať manželku späť, nemala odkiaľ vedieť. Nebola si istá, či otec vie, kam odišla. Neostala po nej ani stopa. 

Žiadne fotky, doklady, nič neostalo. Petra ani jej dievčenské priezvisko nepoznala, nevedela, kde sa narodila. Mala také nápady, že bude po nej tajne pátrať, ale ako? Bez oporných bodov, by to ani dospelý nedokázal. Pátral po nej otec? Tajne dúfala, že áno, ale opýtať sa neodvážila. Volila spôsob tichého vegetovania, nenápadne, pri otcových nohách, bez prílišného upozorňovania na seba.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Boli stále doma, v otcovom slnkom prežiarenom ateliéri. Ocík sedel za stolom a kreslil, Petra sedela pod stolom, papier na zemi a tak isto kreslila. Každý si kreslil to svoje, čo mal rád, čo ho tešilo. Ocík svoje budovy, alebo aj iné a Petruška svoje detské výtvory, ktoré otec nedokázal pochváliť, ale odkladal ich nenápadne do veľkej škatule.

Petra to zatiaľ nevie, ale raz tú škatuľu s detskými kresbami nájde a poteší ju to. Na každej kresbe je na spodnom okraji otcovým písmom dátum, rok a mesiac. Aj svoje kresby archivoval, preto odkladal aj jej kresbičky. Niekto si píše denník, oni si kreslili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pohoda pod stolom trvala niekedy dlhšie, inokedy kratšie, ale vždy končila otcovým nepokojom. Videla jeho nohy, ako začali podupkávať, nervózne šúchať o podlahu, vtedy vedela, že je koniec kresleniu a rodinnej pohode.

Otec začal pochodovať po celom dome, z izby do izby, niekedy aj záhradu premašíroval, jeho kroky sa stávali razantnejšími, hlučnejšími, hrozivejšími a ona sa išla ukryť do svojej izby. Bála sa jeho nahnevanej tváre a dupotajúcich nôh.

Ocík sa pobral preč bez rozlúčenia, vysvetlenia, bez náznaku toho, že vie o Petre, že si pamätá dieťa, o ktoré sa má starať. Vtedy neprišiel do rána, alebo aj dva dni. Vtedy sa stávalo, že si nasťahoval ďalšiu, ale Petra vedela, že ani jedna aféra nebude mať dlhého trvania.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ani jedna neostala, lebo ani jedna nebola ako mama. Nemala jej anjelskú povahu, trpezlivosť s čudáckym umelcom, ktorý má tvorivú krízu, alebo možno len rozorvanú, nepokojnú dušu.

Bolo jej smutno, že jej dobré detstvo rýchlo skončilo a musí byť samostatná, odvážna, nesťažovať sa, lebo ocík sa aj s ňou rozvedie. Neupozorňovala na seba. Keď sa vrátil, prekvapený na ňu pozeral.

„Čo si jedla, Petruška, kým som nebol doma?“ pýtal sa s pocitom viny.

Dívala sa do zeme a nič nehovorila. Chodila na základnú školu, stravovala sa v školskej jedálni, sama si kúpila niečo na studenú večeru, kým boli v hrnčeku peniaze. Jedla niečo zo zásob, alebo si aj uvarila, to čo varievali s mamičkou.

„Netráp sa, ocík, ja som si poradila,“ povedala zmierlivo a objala otca.

„Petruška, požiadam známu, aby sa nám starala o domácnosť. Budete spolu variť, ako ste varili s mamičkou.“ Chcela povedať, radšej zavolaj mamičku, aby sa vrátila, ale vedela, že on by si nepriznal vinu, preto radšej nepovedala. Teraz vie, že mala. 

„Ocík, ja nechcem náhradnú mamu, ani macochu, dobre?“

„Dobre, nemyslel som to tak. Mamu nenahradím žiadnou, neboj sa. Nehodlám sa oženiť.“

„Dobre,“ povedala a kameň jej spadol zo srdca. Zase sa objali a dohoda bola spravená. Posadil si ju na boky a tancoval s ňou po ateliéri. Spieval jej k tomu po francúzsky, lebo francúzske piesne miloval, ale tieto zneli ako víťazný, hrdinský pochod. Bol spokojný, že vyriešil problém s deckom, o ktoré sa nevie starať, nemá trpezlivosť a dosť zodpovednosti.

O pár dni k nim prišla Marta a Petre bolo jasné, že toto nie je otcova frajerka. Nebola dosť mladá, a dosť štíhla, jeho požiadavkám by nevyhovela, v otcovom konkurze by neprešla. V Petrinom konkurze prešla, lebo bola ten najlepší tvorca dobrej nálady.

 Pani Marta bola skvelá, nechýbal jej vtip a bola veselá, živelná a ju to neotravovalo, rozumeli si. Marta chodila celé roky. Nesnažila sa byť jej matkou, hoci vek na to mala, ale bola jednoznačne staršia kamarátka, láskavá pomocníčka a odvážna dodávateľka tej štipky dobrodružstva, ktoré potrebovalo osamelé dievča v každom veku.

Ozaj, Marta. Čo s ňou je? Nechodí, nevolá nekontaktuje ju. Hádam mesiac o nej nepočula. Zamyslela sa, kedy sa videli naposledy, ale turbulentné udalosti jej Martu zatlačili do kútika myšlienok a fakt si nevedela spomenúť. Mala by jej zavolať, má nabitý a funkčný mobil. Skúsi, je nedeľa, snáď nie je v práci.

Spomienka na Martu vyvolala úsmev na tvári. Zobrala do rúk mobil, zvolila kontakty, zadala písmeno M. Marta bola hneď prvá. Prvá bývala predtým mama, ale nie v tomto mobile. Bola prvá v starom mobile, ale darmo jej vyvolávala mobil robil halali.

Nevedela čo to znamená ak mobil robí halali, ale ten zvuk bol zlý, nepríjemný, jednoznačne to bolo odmietnutie. Nebol to dobrý pocit. Ako keby ju mama nechcela vidieť, stretnúť, objať ju. Takýto pocit v jej detskom veku bol škodlivý, nezvládala to.

Martino číslo zvonilo, zvonilo a Petra sa vyľakala, že nedvíha, čo je s ňou, niečo sa stalo. V živote už prišla o dôležitého človeka, o ďalšieho dôležitého nechcela prísť. Premýšľala koľko si spolu nevolali. Mesiac? Viac? Zvonilo to do prázdna a nič. Bola smutná. Počká máličko a skúsi znova.

Druhý pokus vyšiel, Marta zdvihla.

„No?“

„Marta, to som ja...“

„Petra,“ zrúkla Marta. „Už som si myslela, že sa ti niečo stalo! Veď tvoj mobil bol nonstop nedostupný a ty, že nevoláš, tak to som nechápala. Kočka, už ma nepotrebuješ? Alebo sa niečo stalo?“

„Stalo. Som v nemocnici.“

„Ale?“

„Veru. Príď ma navštíviť, sú návštevné hodiny.“

„Teraz?“

„Teraz. Som v starej nemocnici blízko nás, vlastne aj blízko teba.“

„Tak dobre, povedz oddelenie, číslo izby a idem.“

Povedala jej všetko, čo potrebovala vedieť, a Marta jej povedala, že natiahne si čižmy, zabije si kožuch a beží.“

Petra si nebola istá, čo znamená zabiť si kožuch, ale vedela, že keď beží, bude tu rýchlo. A to si s radosťou počká.

A stalo sa. Marta vbehla do izby ako veľká voda, mala naozaj kožuch, nebol čerstvo zabitý, ale normálny už vypracovaný, suchý, bez stopy krvi. Bol do pol bokov, nie odratý, ale polovičný model, moderne ušitý. Zdanlivo líška, naozaj čínsky pes.

„Petruška,“ skríkla Marta, že návštevníci babky sa obzreli. Vystrela ruky k Petre a návštevníci si ju ďalej nevšímali. Vrhla sa k Petre, vystískala ju, že až zhíkla od ľaku. 

„Marta, ty máš v sebe silu a vášeň.“

„Vášeň, to je moje,“ smiala sa.

„Ukáž sa! Ty vyzeráš ako topmodelka.“

„Jasné, lebo som hrozne schudla. Robím ako otrok, driem ako kôň.“

„V kaviarni si postúpila?“

„Veď konečne!“

„Takže už neupratuješ?“

„Už nie! Teraz už obsluhujem a dostávam tringelty. Ale nabehám sa, naskáčem za tých pár šupov.“

„Čo dostávaš? Trin... čo?“

„Prepitné.“

„Neviem čo to je.“

„Lebo nechodíš po kaviarňach.“

„No, veď ma uč, vysvetli mi to!“

„Zaplatíš účet a drobné necháš čašníčke. Jasné?“

„Neviem, ja nechodím do kaviarní a nemám peniaze, ktorými by som zaplatila účet. Mám iba drobné a tie nikomu nenechám, lebo si kúpim rožok.“

„Otec ti neposlal?“

„Napísal teraz sms, že mi posiela peniaze, ale nemôže prísť.“

„A ty by si radšej jeho, ako peniaze, však, miláčik?“

„Marta, mám problém.“

„Vidím.“

„Neviem čo vidíš, ale možno si nepochopila prečo som tu.“

„Tak prepáč, to som fakt nepochopila, ale toto oddelenie neveští nič dobrého.“

„Veď to!“

„Petruška, bez rozpakov mi to povedz!“

„Mám nádor.“

„Ja som dúfala, že niečo iné máš, v spojitosti s láskou, zamilovanosťou a tak. Ale nádor, to je zle. Ani sa nepýtam kde. Asi v maternici. V uchu nie, tu ucho neliečia.“

„Veru.“

„To mi je ľúto.“

„Nie je zhubný.“

„Á, balvan mi spadol zo srdca.“

„Aj mne. Budeš mi vedieť pomáhať?“

„Nuž, dievčatko milované, nie veľmi. Mám problém s mojim chlapom, zachraňujem ho. To by bolo na dlhú debatu, ale hracie automaty. Musím stáť pri ňom a musím chodiť do práce, lebo on nerobí.“

„A ten kožuch?“

„Rada by som ti povedala, že mi ho kúpil muž, ale nie je to pravda.“

Pozerali sa na seba.

„Dar od iného muža?“

„Bolo by to romantické, ale nie, “ zasmiala sa Marta. “Doniesol mi ho bezdomovec Mando. Našiel ho v kontajnery na fľaše. Fľaše sú čisté, kožuch sa nezašpinil a ponúkol mi ho. Nie za peniaze, ale za pomoc. Sem-tam mu dám jedlo, občas víno, často sviečky a baterky do rádia. Kožuch je ako nový, nie? Nikdy som kožuch nemala. Splnil sa mi sen, je špicový, však? Normálny moderný kožuch, ktorý by hocijaká žena rada nosila. Nevyzerá ako z kontajneru.“

„Marta, nemám slov. Vyzeráš v ňom nádherne. Mňa pozvali predvádzať kožuchy do Vysokých Tatier, ale na to by si bola skorej ty vhodná. Opýtam sa ich. Išla by si? Zaplatia!“

„Hádam hej. Čo môžem pokaziť?“

„Nič,“ znel Petrin verdikt. „Vyzeráš famózne.“

„Petruška, porozprávaj mi o otcovi!“

Petra sa pustila do rozprávania, ale boli to viac-menej dohady, ku ktorým dospeli za pomoci Brandovho internetu a rozhovorov s Petrom. Ale o Petrovi nehovorila. Nezdalo sa jej vhodné. Peter je niečo mierne tajné, veľmi intímne. Je iba jej a nebude o ňom hovoriť.

 Ale stál medzi dverami. Takže musela ich zoznámiť.

„Marta, dovoľ, aby so ti predstavila môjho ošetrujúceho lekára Petra Bullu. Toto je Marta, ktorá mi pomáhala v domácnosti a má podpisové právo za mňa, až do mojej dospelosti.“

„Som Marta, už v Biblii o mne písali, že som starostlivá pomocnica.

Peter ochotne podával ruku a vedel o koho sa jedná. Bol rád, že sa s ňou zoznámil, ale bolo mu jasné, že Petra nemá peniaze, aby platila pomocnici v domácnosti, keď už ani domácnosť nie je. 

„Veľmi ma teší.“

Pozeral na ňu. Nevyzerala ako pomocnica v domácnosti, vyzerala ako elegantná dáma. Bola vo veku ženy, ktorá teoreticky mohla byť Petrinou matkou, alebo aj jeho matkou. Eleganciou mu pripomínala svoju vlastnú matku, iba jeho mama bola trošku pokojnejšia, vážna a vyrovnaná pani doktorka. Marta bola živel.

 Správaním pripomínala otcovu druhú ženu, hoci tá bola mladšia o pätnásť rokov. Ale všetky tri boli z jedného cesta, spoločenské, ochotné pozhovárať sa, nemali problém so žiadnou témou. Pozitívne, veselé osoby, ktoré nemali vo zvyku prepadávať depresii.

Čulé a pohyblivé, plné energie. Takéhoto človeka je dobré mať pri sebe, lebo neváha milovať ťa. Otec si asi potrpel presne na ten typ. Aj Petra potrebovala mať pri sebe takéhoto človeka, takúto ženu, srdečnú, materskú, plnú lásky. Objavila sa vo vhodnej chvíli.

Zamyslel sa. Petra síce nebola zhovorčivá, ani veľmi veselá, ale pri tom jej katastrofálnom živote neprepadávala žiadnym depresiám a bez mrknutia oka si so všetkým poradila. To mu na nej imponovalo a aj jeho mama bola taká. Preto sa zamiloval do Petry? Ktovie, nielen preto, je tu veľa komponentov, ktoré sú pre neho komplexne príťažlivé.

Obrázok blogu
Eva Gallova

Eva Gallova

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  456
  •  | 
  • Páči sa:  934x

Píšem o živote a plnokrvných ľuďoch. Postavy skladám z uveriteľných čriepkov, aby vyzerali ako živé. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu