17. kapitola
Spúšťač spomienok
Spomienky spustila francúzština. Ale vo všeobecnosti spúšťačom môže byť hocičo. Napríklad úryvok piesne, alebo trebárs vôňa, poprípade jedlo. Srdce sa môže rozbúchať ako veľký zvon a spomienky sa valia ako divoká rieka.
Aké bývajú spomienky? Dobré. Vždy dobré, pozitívne. Alebo relatívne dobré. Zdôrazňujem, relatívne. Ale Petra si nepamätala, že by mala negatívne spomienky. Vlastne, akože by nie. Od chvíle, ako od nich odišla mamička spomienky boli len zlé a ešte horšie, ale radšej nespomínala. Zriedka sa jej mihla spomienka na zlé časy.
Raz, fakt, tú hmlistú spomienku stvárnila v troch záhadných kresbách uhlíkom a tiene zakryli krutú skutočnosť. Myslela si, že tie nie veľmi dobré spomienky vyhodila z hlavy a ony sa znenazdajky vynorili. Vyhodila ich z hlavy, ale ostali niekde v bunkách jej tela.
Iné zlé spomienky nemala. Na tie roky nie. Na čas predchádzajúci má spomienky dobré. Ale ani na ten čas nechcela spomínať. Načo dušu trápiť. Aj najlepšie spomienky zavanuli k nej smútkom, lebo tie časy boli preč a už sa nevrátia. Nebude mať osem rokov, nič sa nevráti a nebude s mamičkou, preto spomienky zatlačila do najhlbších záhybov mysle. Ale dnes sa zrazu stalo, záhyby sa roztvárali a zaplavili ju príjemné spomienky.
Spomienky na mamičku, na jej milú tvár, jej hlas, pekné, voňavé vlasy, svetlú hodvábnu pokožku. Ach, ako sa ľúbili, mamička si ju pritúlila, hladkávala jemnými rukami, škrabkala ju, vyvolávajúc smiech. Spomína na francúzske pesničky, ktoré spievala. Na jej krehký zvonivý hlas, na mäkké ruky, ktorými ju hladkala. Bol to idylický čas.
Drahá mamička, milá, krásna spomienka. Cíti ju pri sebe, cíti jej vôňu.
„Ľúbim ťa mamička.“
„Aj ja ťa ľúbim, Petruška.“ Túto vetu nezabudne.
Bola maličká a toto bolo naozaj dávno, ale pamätá si, ako sa hrala s jej vlasmi a na spotenú rúčku lepili mamičkine vlasy. Ako si vyslobodzovala pršteky. Na tom sa nasmiali. Tieto časy si pamätá, mohla mať vtedy päť rokov. Možno prešlo odvtedy aj dvanásť rokov. Spomienky sa zjemnili a pomiešali.
Pamätá si aj ako spolu varievali, keď bola väčšia. Ochutnávali, dohadovali sa, či majú dosoliť, alebo je to akurát.
„Ja by som to ešte osolila,“ vravela Petruška.
„Netreba, veď vieš, miláčik, že bez toho, aby ochutnal si všetko solí.“
„Veru, naozaj všetko solí. Mamička, povedz mu, že to nemá robiť.“
„Nemôžem, vždy sa okamžite nahnevá, že mu chcem rozkazovať.“
„My mu iba chránime zdravie.“
„Pravdaže, ty moja maličká ochrankyňa. Veľmi ho miluješ, však môj anjelik?“
„Veľmi, ale teba viac.“
„To nehovor, ty nás miluješ rovnako. Rodičov treba rovnako milovať.
„Mamička, som šťastná, že som sa narodila vám dvom.“
Boli to veľké slová a ešte dlho platili. Platili do doby, kým sa manželia milovala. Áno, do tej doby. Žiaľ, ľudia sa neľúbia navždy. Milujú sa iba do určitej chvíle. Do akej? To nikto nevie. Ak by niekto odhalil, kedy láska končí a prečo, dostal by Nobelovu cenu. Prečo toto nikto neskúma? Mali by to zadať skupine vedcov.
Boli v trojici šťastní. Veľa sa smiali, tešili sa zo vzájomnej prítomnosti. Ocík bol prevažne doma, doma si kreslil, vtedy nemal firmu mimo vily. Mali aj psíka. Hrávali sa s ním. Bola to teriérka, bláznivé šteniatko, ocíka miloval z celého psieho srdiečka.
„Ocíka miluje celé ženské pokolenie,“ povedala mamička. Nechápala to, ale vedela, že napríklad aj ona ho bezvýhradne miluje.
To je v pohode, pomyslela si Petra. Ona ho aj teraz bezvýhradne miluje, iba mu zazlieva, že ju nechal rok samú a ešte ďalší pol roka bez prostriedkov, bez peňazí. Nespomenul si na dcérku. Mal iné záujmy. Záujmy, ktoré vytlačili z mysle jeho dieťa, o ktoré sa mal starať, ktoré nedokáže prežiť bez pomoci rodiča.
Nech si Peter hovorí čo chce, že nemal čas na nič iné myslieť, nie je to tak. Ocík je jeden sebec, nikdy nebol inakší a už nebude. Je to tak a je za tým zase nejaká žena, ale nedá sa na niekoho hnevať, že nezdedil lepšiu povahu. Ona lepšiu povahu nezdedila tak isto, hoci vedome proti svojej povahe bojuje. Nie teraz v tejto chvíli. Teraz spomína na dobré útržky života.
Koláče piekli, Petra miešala polevu, omočila si malíček a oblizla.
„Videla som ťa,“ smiala sa mamička. „Nesmie sa maškrtiť, lebo maškrtné dievčatá budú potrestané tak, že na ich svadbe bude pršať.“
„To je zlé, keď na svadbe prší?“
„Pravdaže! Nevesta má krásne dlhé šaty a dážď jej ich zmáča. Tak si to predstav!“
„Odkiaľ budem mať krásne dlhé šaty, keď budem nevesta?“
„Ja ti ich kúpim, Petruška.“
Toto mama sľúbila, ale už nemohla dodržať. Ocík ju vyštval svojím protivným správaním, poznámkami, že je tučná. To, teda, nebola pravda. Bola krásne štíhla, éterická, krehká. Jej krehkú krásu zdedila Petra, len to celé pokazila otcova vysoká postava, ktorú tak isto zdedila.
„Tie dve dedičstvá nejdú dokopy,“ pomyslela si. „Hoci, zdá sa, že Petrovi sa aj takáto páči.“
Zamyslela sa. Vynorila sa ďalšia spomienka. Táto už nie je dosť dobrá, ale súvisí s jej myšlienkami. Toto sa stalo neskoršie, už bola väčšia. Bolo to v čase, keď s ocíkom mamička už veľmi zle vychádzala. Posledné mesiace na ňu kričal stále, Petra sa okamžite skryla pod stôl, aby neschytala aj ona.
Či otec mamu udrel, to si nevie vybaviť, ale nie je to vylúčené. K ženám, ktoré prišli po mamičke nebol veľmi jemný. Pamätá si aj násilné scény. Niektoré odišli od neho hneď, niektoré vydržali dosť. Mama vydržala dlho, hádam aj rok sekírovania, cieleného psychického týrania, hlúpych poznámok na jej telo a jej kuchárske umenie.
Petra si zazlievala, že nestála pri mame, skryla sa pod stôl, do skrine, ušla von, skrývala sa, sedela na záhrade, lebo sa bála, že otec rozšíri nadávky aj na ňu. Možno ju aj udrie, nebude sa vedieť brániť. Ani mamička sa nebránila, jeho výbuchy zlosti znášala bez slov. Mala stáť pri mame, objať ju a kričať na otca, že klame, nie je pravda, čo hovorí. Mamička je krásna, štíhla a varí dobre.
„Nám chutí, čo mamička navarí. Aj tebe chutilo, kým si ju mal rád!“ Podvedome trafila do stredu problému. Kým ju má rád. Teraz je po láske. O to pri hádkach ide! Tieto svoje detské poznatky vtedy nevyslovila nahlas, lebo sa otca bála. Bola to chyba, možno tie slová by boli pomohli mame odolávať a otcovi spamätať sa.
Toto mala povedať, aj teraz ju zaskočila myšlienka, že kým ju mal rád. Ako dieťa dokázala odhaliť, že scény sú preto, že ju prestal mať rád. Dobrá rodinná pohoda stratila a prevrátila sa na nenávistný krik, nadávky a osočovanie. Prečo tak zrazu?
Doteraz to nevie, vtedy bola malá a potom si zakazovala na tie hádky myslieť. Príčina mohla byť, že mal inú. Bol do inej zamilovaný? Až tak, že neváhal vyhnať milovanú manželku, aby si mohol nasťahovať cudziu ženu. Bolo to tak, lebo okamžite si nasťahoval nejakú. Petra bola z toho vyľakaná, vykoľajená, šokovaná. Celé dni sedela pod stolom. Nepamätá si ju ani okrajove a vydržala u nich krátko.
To bola prvá náhrada za manželku. K nej bol ešte odpornejší ako k mame. To čo si nikdy nedovolil k mame, zúrivé prejavy zlosti, k tej novej si dovolil. Tá to vzdala hneď.
Ani k ostatným nebol lepší, ale ani tie si nepamätá. Mali spoločnú črtu, že boli veľmi mladé. Aj mama musela byť veľmi mladá, v Paríži chodila na strednú školu,ako ona teraz. Fakt, veď ona kvôli ocíkovi nechala vysnenú umeleckú školu. Nedokončila ju a presťahovala sa s ním do Bratislavy. Zrejme bola tehotná. Takto to asi bolo, lebo ona sa im narodila. Petru zaskočil fakt, že mamička mohla byť v jej veku, keď otehotnela a tiež chodila na umeleckú školu. Má s ňou veľa spoločné.
Mamička nič neľutovala, Petra si bola istá, že to tak bolo. Pamätá si tie krásne dni, plné pohody, láskyplné slová, šťastné objatia. Pamäť jej siaha do hĺbky asi troch rokov, keď pri sebe ležali traja v posteli citeľne veľmi šťastný. Ležali aj na záhrade na ležadlách, pamätá si vôňu záhrady. Vtedy bola záhrada pestovaná, plná voňavých kvetov a vzduch bol žiarivý. Aj teraz sa jej vynorila tá dobrá vôňa a priam vidí farbu oblohy.
Záhradník, pán Ondrejka bol vtedy ešte mladý, vyžíval sa v záhradnej architektúre, mal dobré nápady. Otec ho často odporučil aj svojim bohatým klientom s novými domami. Pán Ondrejka vedel vytvoriť nádherné záhrady a žiadna práca mu nepripadala namáhavá.
Ocík sa išiel pozrieť aj na cudzie záhrady, ktoré vytvoril. Mal to rád. Manželku a dcérku brával so sebou, chcel aby videli tie krásne zákutia, ktoré vyzerali ako by ich vytvorila príroda sama. Petra si pamätá aj malé vodopády, jazierka, potôčiky, ktoré vedeli šikovné ruky záhradníka vytvoriť.
Pýtala sa otca, prečo oni nemajú jazierko vo svojej veľkej záhrade, veď je to také pekné, ale ocík nechcel.
„Ani za svet. Petruška, ty by si mi tam utopila,“ povedal, zdvihol ju vysoko, pobozkal líčko a s láskou ju hojdal.
Toto dávno zabudla a teraz sa jej spomienka vynorila ako z hlbokej studne. Spomienky sa správajú zvláštne. Objavia sa kedy chcú, ale keď ty chceš, ani jedna nie jej. Možno nejaké sú, ale pravdaže, nie sú tie správne, ktoré si chcela vyvolať.
