15.kapitola
Správa v mobile
Pípla sms. Konečne, toto bude už tá pravá. Petra skočila ako srna, bolo po chorobe, po únave, aj pooperačné bolesti boli preč. Ocík píše. Otvorila správu a sklamanie bolo nekonečné. Hodila mobil do šuplíka a sama sa hodila na posteľ. Všetky problémy sa vrátili a znásobili sa.
Peter videl a bál sa. Čo môže byť v správe od otca, ktorá ju tak sklamala a uvrhla do novej beznádeje. Všetci ju strašili, že človek, ktorý sa vlastnému decku neozve rok a pol by mohol byť aj mŕtvy. Hádam sa to nestalo a niekto ju s tým oboznamuje? Vybral mobil a bez dovolenia si otvoril správu.
„Petruska, som v Dubaji, finisujeme na mrakodrape, nemozem prist. Posielam peniaze. Pridem hned, ako sa bude dat. Ocik“
To je hajzel. Ani, uzdrav sa, nič. Nevládze písať, unavilo ho esemskovanie? Čo je to za človeka? Bez kúska citu k svojmu dieťaťu. Nedospelé dievča má nádor a on sa ani neopýta aký. Môže to byť aj veľmi zlé, môže umierať a on nič. Ako môže byť na svete takýto otec? Bol veľmi nahnevaný. Svoj hnev, ale brzdil, keď videl ako ju vzal otcov postoj k nej, k jej chorobe.
„Petruška, to bude dobre. Posiela ti peniaze, na všetko ostatné máš mňa. Ja sa o teba postarám. Všetko bude dobré. No tak, hádam neplačeš? Ocík príde, hneď ako si robotu dokončí. Veď ty chápeš, že z mrakodrapu nemôže len tak odbehnúť.“
„Môže! Mohol by, keby chcel.“
„Potom by mu nezaplatili. Má všetko zahodiť, kvôli pár dňom? Celé úsilie, pre ktoré nebol doma rok a pol? To by si nechcela.“
„Chcela!“
„Ale čoby, ty si múdra a vyznáš sa v práci architekta.“
„Nevyznám.“
„Aj ty budeš architektka.“
„Nebudem.“
„No tak, maličká! Decko, pozri sa na mňa! Ja budem s tebou, budem ti pomáhať.“ Pozeral sa na ňu a ona otvorila oči. Videla jeho krotké, zamilované oči. Chápala, že sa bude snažiť zo všetkých síl pomôcť jej.
„Peter, tam sú problémy s domom. Už nie je obývateľný. Ty nebudeš vedieť s domom pomôcť. To vie len ocík. Prichádza zima, ako tam budem bez kúrenia s chorou maternicou.“
„Tak ja poprosím môjho otca.“
„Veď on ma nechce.“
„Ale vie, že ja ťa chcem. Dobre?“
„Dobre.“
„Hlavne, že tvoj otec je živý a zdravý. Pracuje, zarába peniaze, vráti sa a dá opraviť dom. Dovtedy môj otec pomôže s najnutnejším. Dobre, Petruška?“
„Mohol napísať aspoň uzdrav sa dcérka.“
„Možno má hrubé prsty, nerád ťuká do mobilu. Aj môj otec nerád píše esemesky, preto ich nepíše vôbec. Netráp sa, dobre?“
Už nepovedala dobre, iba sa na neho vďačne dívala a letmo sa dotkla ruky a aj vzduch sa sám premaľoval na dobrú farbu, nemusí premaľovávať.
A Peter si mohol robiť svoju prácu, ísť do ostatných izieb a starať sa o pacientky. Ona si trochu ľahla a začala o celej veci inakšie rozmýšľať. Inakšie, pozitívnejšie a lepšie.
Keď si Peter spraví svoju prácu príde k nej a ľahnú si spolu. Aj Peter myslel na to, že si ľahnú spolu, samozrejme vo všetkej počestnosti. Ruka na paplóne a tak. Rád ležal pri nej. Večerný spánkový rituál bol obohatený o hojné pusinky na bledú tváričku.
„Decko, prečo ťa to tak vzalo, že tvoj otec nemôže prísť?“
„Lebo som chorá a jeho to nezaujíma. Ja možno umieram a on nepríde.“
„Neumieraš, nie je to také zlé.“
„A keby bolo? Veď on nevie. Ani slovkom sa neopýtal.“
„Má veľa práce. Mrakodrap je veľký. Bola si na mrakodrape?“
„Nie.“
„Ani ja.“
„Ani som žiadny nevidela.“
„Aj ja len vo filme. Ani sme na mrakodrape nepracovali, nevieme, aké to je stavať mrakodrap. Napísal, že finišujú na mrakodrape, tak nemôže len tak zabehnúť domov. To nie je ako odskočiť si na cigaretku.“
„On mrakodrapy kreslí, nestavia,“ povedala.
„Decko, ty nevieš. Doteraz len kreslil, teraz možno aj stavia. Alebo dozerá, aby ho postavili tak, ako ho on nakreslil. Vieš akí sú ľudia, keď na nich nikto nedozerá. Postavili by mrakodrap ako oni chcú, nie tak ako je nakreslený. Potom by sa mohol zrútiť. Je zložité aj stavať aj pozerať do výkresov, čo povieš?“
„Asi áno. Stavbári majú špinavé ruky, zababrali by výkresy.“
„Tak vidíš. Jednoducho nemôže odísť. Tak sa už na neho nehnevaj. Kým nemôže prísť, budem ja pri tebe. Dobre?“
„O.K.“
Rozhovor zakončil sériou pusiniek na tvár a rozhodol, že majú spať. Ale spánok nešiel na oči. Peter cítil jej nepokoj, možné obavy z niečoho, čo doteraz nepovedala.
„Decko, čo ťa trápi?“
„Rozmýšľam, či ocík vôbec niekedy ešte príde. Či sa ma nezbavil, ako to má vo zvyku. Zbavil sa aj bývalej manželky, ktorú mal v Paríži. Sám si predpokladal, že mali deti. Bude to tak. Myslím si, že aj detí sa zbavil, nevedela som o deťoch. Nikdy ich nespomenul. Aj mojej mamy sa zbavil, akože druhej manželky, nie je vylúčené, že sa zbaví aj mňa, dieťaťa z druhého manželstva. Ak to raz spravil, urobí to aj druhýkrát. Na to som myslela.“
„Petruška, pusť z hlavy tie konštrukcie a nevymýšľaj si hororové scenáre.“
„Neviem, či som nenatrafila práve na pravdu.“
„Máš mňa, bez teba by som už nevedel žiť,“ povedal s citom a naklonil sa k nej po poslednú pusu. Aj ona sa k nemu otočila a ponúkla ústa. Tie skvelé ústa, tie musel pobozkať. Spravil to a zaspal. Držal jej ruku a mal srdce plné lásky, ale spať musel.
Bol unavený po dlhom pracovnom dni a ráno sa začne taký istý náročný deň. V nemocnici boli všetky dni náročné. Zachraňujú životy, aj jej život zachránili. On zaspal a ona sa tiež rozhodla poslúchnuť ho.
Držali sa za ruky a snívali sa im sladké sny. On milostne vzdychal a ona ho počula a začervenala sa. Slová pána primára, že to bol nanič chlap, ktorý panenskú blanu pacientky riadne ani pretrhnúť nedokázal, ona nepočula, nezaregistrovala. Naopak, on zaregistroval a v prvom momente ho to zamrzelo.
Hneď na to si uvedomil, že to vôbec nebolo tak, že nedokázal. Práve naopak, chcel to urobiť tak, aby jeho konanie ostalo bez povšimnutia. A to sa mu podarilo. Nie úplne na sto percent, ale rozmýšľal a premyslel si to tak, že to bolo na veľa, veľa percent.
Doteraz nemal čas prerátať tie percentá, lebo nemal vyhodnotený stav hymenu. Snažil sa vybaviť si podobu roztrhnutej blany, ale nerobilo mu to dobre. Dokelu, veď je lekár, pri vyšetrení bol na správnom mieste a predsa, to vnímal nie ako lekár, ale ako zamilovaný chalan. Vtedy pri vyšetrení, sa ani pozrieť nechcel, ale primárovi to začalo byť podozrivé.
Dokonca mu docvaklo ako sa veci majú. Pozrel na neho dlhým pohľadom, opýtal sa, či o tom niečo vie. Darmo zapieral, primár si to domyslel. Rozmýšľal a na počudovanie vôbec situáciu nekomentoval. To nášho zamilovaného mládenca prekvapilo.
Že ho nezvozil pod čiernu zem a ani nekomentoval ho prekvapilo. Primár bol známy trefnými poznámkami a ostrým jazykom nešetril nikoho. Vlastne jeho želaním bolo, aby nemusel svoje city skrývať pred primárom. Na primárovi mu záležalo. Teraz už primár vie.
Raz sa to muselo prevaliť. Stalo sa a prešlo to bez pohromy. Petrušku pustia z nemocnice a on sa k nej nasťahuje. Chce ju chrániť, býval by s ňou, aj keby sa ich vzťah takto nevykryštalizoval. Má zlé podmienky na život, musí ju niekto chrániť. Najprv ju chránil vo funkcii kamaráta, ale ona už vtedy povedala, že on je jej frajer. Už vtedy, keď nemali ešte taký vzťah. Iba cit bol medzi nimi. A to je pekné.
Petruška je jeho život, nikdy by ju neopustil. Vlastne on doteraz opustil všetky a aj teraz bude musieť vyjasniť vzťah s jednou bývalou veľkou láskou. Nechcel ju opustiť, neplánoval to, ale stalo sa. Láska vyprchala ešte predtým, ako spoznal Petru. Vždy opúštal babenky bez slov, tejto musí povedať pár slov. S ňou je v inej situácii. Bola to veľká láska, dlho spolu vydržali, už spolu bývali. Aj otec ju poznal.
Doteraz nenabral dosť odvahy, aby jej povedal, že medzi nimi je definitívne koniec. Nakoniec ona to musí cítiť, vedieť. Už s ňou nespáva, iba jej nič nepovedal. Nespával u nej, lebo mal stále nočnú službu a potom zase ležal pri Petre. Mal by bývalej láske povedať, aby neprechovávala zbytočnú nádej, že sa to medzi nimi znova zlepší. Mal by. Veľmi sa mu do takého rozhovoru nechce. Bude to ťažké, ale teraz je v naozaj zlej situácii Petra. To treba riešiť. Všetko ostatné počká.
Petrin zdravotný stav sa celkom pekne zlepšoval. O pár dní, maximálne o týždeň ju pustia z nemocnice domov. Jeho to tešilo, radoval sa, že s ňou bude môcť byť v posteli bez kontrolných pohľadov sestier a službukonajúceho lekára. Veď nič neplánuje, nič nedovolené robiť s ňou nechce, je po operácii maternice. On vie, je lekár. Vie, že to chce čas, kým sa maternica zahojí.
Chce s milovanou Petrou len tak ležať, držať ju v objatí, bozkávať sa, ako sa bozkávajú mladí zamilovaní, kým začnú spolu pohlavne žiť. On sa nechce ponáhľať, nemá prečo. Ich spolužitie je isté, obidvaja chcú, obidvaja s tým rátajú. Odskúšali si a vedia, že im to spolu pôjde. Tešia sa na spolužitie, tešia sa na milovanie. Prichádza ich najkrajší čas života, veľká zamilovanosť, obdobie plné emócií.
Na toto sa Peter tešil, ale uvedomoval si, že najväčší problém je dom, v ktorom Petra žije. Tam bude treba veľa peňazí, aby ho dali do poriadku. On by jej rád pomohol, ale on je zamestnaný len pár mesiacov a má malý plat začiatočníka. S peniazmi pomôcť nevie. Dom je veľmi veľký, na normálnu réžiu treba veľa peňazí a na opravu sú potrebné ďalšie peniaze. A jeho bývalá ráta s pomocou pri platení nájomného. Ona tiež nie veľmi dávno je zamestnaná a veľký plat určite nemá.
Ostatné by možno vedel vyriešiť, ale vlastne on doteraz nikdy takéto dospelácke veci neriešil. Dokonca normálny rodinný nákup nikdy nerobil. Bol študent, žil podľa toho. Býval u mamy, u otčima, ktorý ho od malička vychoval, dobre spolu vychádzali. Mal dve o trochu mladšie nevlastné sestry, mali sa v láske, boli kamoši, súrodenci.
Dobre vychádzal aj s biologickým otcom a jeho rodinou. Navštevuje ich, aj tam má sestru. Je to skvelé decko, ale medzi nimi je veľký vekový rozdiel. Vychádzajú spolu tiež dobre, ale nie tak, ako so sestrami, s ktorými spolu rástli. To sú kamošky, parťáčky, sestry, cítia rovnako, bavia sa rovnako a vedia si uhádnuť aj myšlienky, dokončiť za neho vetu. On s ľuďmi vychádza dobre, má priateľskú povahu.
Aj s Petrou sa hneď skamarátil, keď ju prijal v nemocnici. Bola v nezvyčajnej situácii, mal silný pocit, že treba jej pomôcť. A ona povedala, že sa bude o ňu starať, to sa mu páčilo. Cítil sa dospelo, doktorsky a ako odborník, čo dovtedy ešte nepocítil. Bol to dobrý pocit vďaka tomuto decku. V duchu sa pozrel na ňu, ako vedľa neho ležala. Reálne sa nepozrel, mal zatvorené oči a zaspával.
Teraz trošku myslel aj na bývalú, na tú, s ktorou býva v byte. Mával ju rád, bola to veľká láska, vydržala dlho, teraz ju opustil a nemal odvahu povedať jej pravdu. Čaká, aby ona pochopila, sama prišla na to, že nie je to chvíľkové ochladnutie, ktoré sa pominie. Dávno spolu nespávajú. Aj ona určite cíti, že láska je preč a nevráti sa. Bál sa výčitiek, že zahodil ich veľkú lásku.
Ráno bola nedeľa. Práce v nemocnici je veľa aj v nedeľu. Hlavne ráno. Ráno najviac. Tam to frčí, všetci si švihajú. Pacientky musia byť umyté odhora až dole, voňavé, obriadené. Pacientky po operácii nie vždy majú dosť síl, aby sa vedeli samé umyť. Krvavé pooperačné rany vedia hrozne smrdieť. Krv z maternice sa musí stále umývať, inakšie odporne smrdí. Musia im pomôcť sestričky.
Najviac práce majú sestry, potom Peter. Peter neumýva nikoho, na sestry dozerá vrchná sestra. Peter je koordinátor, aby sa každej pacientke dostalo to, čo potrebuje. Vie o nich všetko a pri vizitách o tom referuje primárovi a jeho sprievodu. Na žiadny detail sa nesmie zabudnúť. Na konci povinností stoja lekári a v neposlednom rade vrchná sestra. Ona je braná na zodpovednosť, ak si sestry nesplnia povinnosť a pán primár objaví niečo, čo zanedbali sestry.
Ale dnes vizita nebude. Akurát, že prídu návštevy a rodina je ešte všímavejšia na pachy ako primár a celý zvyšný zdravotnícky personál. Pacientky musia byť voňavé aj vtedy, keď chodia návštevy. Vtedy najviac. Teda šup-šup do práce. Ak si každý poctivo vykoná svoju časť práce, vtedy to bude dobre.
Pochabý doktor sa rozbehol hneď po puse, ktorú dal Petre. Riešil problémy, ktoré mali pacientky. Frmol vyvrcholil raňajkami a keď odniesli použitý riad, prácu mali len pomocné sestry, sanitárky, ktoré všetko upratali. Nočné stolíky utierali, dlážku umyli, umývadlá vydrhli, zrkadlá vyleštili.
Peter urobil všetko, čo mal, už nemal prácu, chcel sa venovať Petre, lebo sa mu zdalo, že zase upadla do depresie. Nevedel prečo, lebo predchádzajúci večer si celkom dobre vyjasnili, prečo otec nemôže len tak si odbehnúť domov z Dubaja. Večer všetkému rozumela, ráno nič nebola pravda.
Bol rozhodnutý, že celé presviedčanie začne odznova, ale mal pocit, že nemá už žiadne argumenty. Veď jej všetko povedal, čo vie o mrakodrapoch. Sú predsa také vzdialené našincom, že ani predstavu o nich nemáme. Čo sa naozaj robí na mrakodrapoch, to nevieme si ani predstaviť.
Spomenul si, že asi vlani videl na Tv 2 dokumentárny film o stavaní mrakodrapov. Teraz si nie je istý, či to nebolo práve v Dubaji. Stavali tam mrakodrapy na úplne nevhodných miestach, v púšti, potom na mori. Najprv museli vytvoriť umelý ostrov v mori, na ktorom postavili mrakodrap.
A celkom vážne, tí, ktorí tie mrakodrapy navrhovali, nakreslili, celý čas so stavbármi pracovali a hovorili medzi sebou po francúzsky. Ktovie, či tam nebol jeden z nich práve Petrin otec. Spolu so stavbármi vymýšľali aj architekti, ako sa to dá postaviť. Popravde sa tí chlapi tam hrozne namakali. Niečo prácne vymysleli a keď to išli prevádzať, to nešlo a nešlo. Ale nemyslite si, že si povedali, keď to nejde, tak to nejde. Nie. Vtedy začali odznova a inakšie.
Na tento dokumentárny film on dávno zabudol, vtedy ho architektúra a stavanie mrakodrapov ani veľmi nezaujímali. Pozeral to iba náhodou. Viete ako to býva, prepínate a niekde uviaznete. Ani vás to nezaujíma a zrazu šťuk, niečo sa vo vás zaplo a už si vás premietaný film chytil. Vtedy to dopozeráte.
Teraz si kvôli Petre a jej otcovi na všetko po troške začínal spomínať. Dokonca teraz sa mu mrakodrapy začali páčiť a považoval ich za zaujímavé. Ten dokumentárny film bol o tom, ako dokázali prekonať sami seba a to čo bolo nemysliteľné, zrazu urobili.
O tom sa rozprávali s Petrou, kým ona zase neprijala za svoju myšlienku, že ocík tam musí byť a príde keď bude môcť. Bola prístupnejšia myšlienke, že otec robí všetko ako najlepšie vie a rád prekonáva sám seba. Taká práca môže byť vzrušujúca.
„Chcela by si niekedy v živote aj ty niečo také robiť? V ťažkých podmienkach skúšať ako sa dajú robiť aj nevídané veci?“
Petra sa zamyslela a nevedela si to predstaviť. Aké ťažké podmienky by vedela prekonávať? Nie, necíti dosť síl na prekonávanie problémov. Má dosť svojich ťažkostí a problémov. Žiadne ďalšie nechce. Tieto ju už dosť vysilili. Nebude sa problémami zaoberať. Je z nich unavená. Nad otcovými problémami nechce dumať a v žiadnom prípade predstavovať si ich. Cíti sa slabá a chce odpočívať.
Zase zosmutnela. Musí si trocha zdriemnuť. Vraj pacient sa najlepšie uzdravuje počas spánku. Nevie či je to naozaj pravda, ale tu v nemocnici to všetci hovoria. Skúsi si zdriemnuť. Pospala si a zobudila sa s ešte horšou náladou, ako pred spánkom.
„Čo je so mnou?“
Zase im dali jesť. Petre sa zdalo, že stále len jedia, spia, a zase jedia a spia. Jednotvárny život, nudnejší nevidela. Len tak si ležala a už na nič nemyslela, keď jej vpochodovali do izby cudzí ľudia. To čo má byť?
„Prišli sme navštíviť babku. Aha, tam leží. Ahoj, babina!“
Návšteva prišla k tichučkej babke, ktorá nevidela dobre, nepočula a zdanlivo celé dni spala. Ako uvidela návštevu, celá ožila. Oni sa k nej presúvali hlučne, radostne s výkrikmi a ona šťastne reagovala. Tak nech, Petra jej praje. Nech sa teší s rodinou. Ony dve sa ani nepozhovárali, keď babka nepočuje. Sú hluční, veď musia byť, keď ona nepočuje dobre.
Rozhodla sa, že si prikryje hlavu a ešte si pospí. Ležala a driemala. Nevadili jej babkini návštevníci, ani hlavu nemusí mať prikrytú, môže si ju odokryť. Prikryje si iba ucho. Už ich nevníma, má v tom prax. Vo vile, keď ocík žil so Šťandou, vyvádzali stále. Boli hluční, pili. Opití behali po všetkých izbách, boli nehorázni.
Vtedy bola malé dievča v puberte. Toto teda znášala príšerne. Ležala so zakrytou hlavou, inokedy ušla pre ich vyčíňaním do záhrady a sedela na schodíkoch. Boli časy, že ani to nestačilo, musela ujsť do vzdialeného cípu záhrady a sedela na studenej zemi. Trvalo to aj celé hodiny. Aj tak neušla ich hrozným zvukom divokého sexu. Vtedy sa naučila vypnúť zvuk. Silou vôle dosiahla to, že ich nepočula.
Teraz vypla zvuk a len tak driemala.
Uveriť nemohla, keď k nej do izby vpochodovali dvaja fešáci.
