Netradičné pohrebníctvo pre vtáčiky

Autor: Eva Gallova | 3.4.2017 o 7:38 | (upravené 6.4.2017 o 7:52) Karma článku: 1,86 | Prečítané:  261x

Ponúkam službu, prepracované, sofistikované pohreby pre vtáčiky. Prihláste sa, ak máte záujem. Poprosila by som, len serióznych záujemcov, ktorí si chcú dať pochovať svojho mŕtveho  vtáka. Výzvu, že skapal pes, napíše len humorista

    

                         Netradičné pohrebnictvo pre vtáčiky

Zriadeniu pohrebníctva predchádzal príbeh. Už sa len nahnevajte na mňa, ale zase napíšem kontroverzný príbeh. Verte mi je úplne pravdivý. Mne sa zdal najprv smutný, ale prešlo trocha času a teraz sa mi zdá smiešny. Problém je v tom, že u mňa plač rýchle prejde do smiechu. Veď posúďte sami!

Bola to nevinná prosba rodiny, či im postrážim vtáčika, kým budú na dovolenke. Súhlasila som, rada sa postarám. Dnes mi dovezú vtáčika. Niekto zvoní pri bráne, to už bude ono. Kde sú kľúče? Aha, beriem kľúče a idem odomknúť bránu, ale švagor už prekročil plot a drží v rukách klietku. Švagor k nám prichádza vždy týmto spôsobom, ktorý sa mu zdá najrýchlejší, ale cudzím ľuďom pripadá zvláštny.

“Čavo! Prepáč, myslel som, že nie si doma, tak som preliezol.”

“Dobre, len nech ti nepadne klietka,” povedala som starostlivo. V krehkej klietke je pekný žltozelený vtáčik. Škoda by ho bola.

Zaniesli sme klietku do domu a švagor beží po druhú klietku. V druhej klietke nie je vtáčik, ale morské prasiatko s čiernou lesklou srsťou. Zvieratko je tiché, krotké, aj ono strávi u mňa dovolenku. Nie som proti, dobre sa poznáme.

“Ňusinka, ako sa máš?” prihováram sa jej. Zvieratko sa na ňu pozerá malými očkami, ktoré sú ako čierne vyduté gombíky. Pôvodne to bolo naše zvieratko. Teraz príbuzní idú na dovolenku a ja sa postarám o zvieratká. Zajtra štartujú, odchádza celá široká rodina troma autami k moru. Ešte dostanem poučenie od švagra, ako vtáčika kŕmiť.

“Všetko som pochopila, nič sa neobávaj. Ešte mi povedz ako sa volá vtáčik?”

“Volá?” zadiví sa švagor. “Nevolá sa. Je to andulka.” Tak nie, nebudem ju volať, aj bez mena si ju obľúbim. Vždy som si chcela kúpiť vtáčika. Teraz sa budem z neho dva týždne tešiť.  

Švagor odchádza a vtáčik začne vystresovaným hláskom tichúčko pišťať. Asi za švagrom. Snažím sa  vtáčika upokojiť, ale nevšíma si ma. Napokon prikryjem klietku a je pokoj, ako keby sa vtáčik vypol.

Vtom sa prirúti naše šteňa, vrhne sa ku klietke s morčaťom, lebo sa dočasne ocitla na zemi. Ľahne si na zem a vášnivo demonštruje svoju náklonnosť. Ona miluje každého. Ňusina sa bojí preukazovanej vášnivosti. Ukryje sa do dreveného domčeka, ktorý má uprostred klietky.

 Psíča sa nevzdáva, vytrvalo vrtí chvostíkom, vydáva priateľské zvuky, kladie labky na klietku, čo nie je dobre. Tenké drôtiky by mohli povoliť a bude po Ňusine. Naše šteňa nie je trhač-zabiják, ale krotká Ňusinka, by od stresu a ľaku mohla prísť o život.   

Ostatní členovia rodiny prišli z mesta naraz jedným autom. Lala preukazuje lásku rodinným príslušníkom a morča má dočasne pokoj, ale pritmolí sa kocúr a záľubne sa zalizuje. Nakoniec aj klietku s Ňusinkou musím prikryť dekou, aby bol konečne pokoj. Zvieratká sa uložili na nočný odpočinok.

Všetci išli spať a zapli spánok na sto kilometrovú rýchlosť, aby bolo rýchle ráno, lebo ráno odchádzajú k moru. Rodinná rada rozhodla, že šteňa berú so sebou. Pred ňou by bolo ťažké uchrániť krotkú Ňusinku a bojazlivého vtáčika. Aj veľký kocúr sa bojí drobnej, vášnivej Laly.

Takto to bude dobre, nič sa nemôže stať, som spokojná. Že prečo nejdem k moru? Nie, tam sú voľne žijúce živočíchy, zarývajú do piesku na brehu, sú v mori pod kameňmi, alebo plávajú hore bruchom, nemá ich kto pochovať. Jednoducho zvieratá tam nie sú v klietke.             

Je nový deň, naši odcestovali, ja som ostala. Vtáčia klietka je bez prikrývky a vtáčik pekne tichým hlasom si vrká. Kde by bolo najlepšie postaviť klietku, aby ju mala na očiach? Na skrinku pri schodoch. Dobré, rozhodnutie. Otváram dvere na terasu, aby mal vtáčik dosť vzduchu a kým sa obzriem na buchot, už sa krehká klietka váľa po zemi a kocúr uniká na terasu. Skočil zo schodov na klietku? Čo mal za ľubom? Náš lenivý kocúr by toto urobil? Alebo to bol prievan? Dvíham klietku, ale žltozelený vtáčik má oči zatvorené a hlavičku nakrivo.

“No andulka, mojka, pozri sa na mňa! Tak čo je, kocúra si sa zľakla?”

Nereaguje, beriem vtáčika do dlane, zohrievam ho dychom, ale nie je dobre. Som v hroznom šoku. Zabalím ho do servítky a idem sa poradiť k susedke. Susedka má des v očiach a vyhlasuje vtáčika za mŕtveho. Idem domov na záhradu a chcem vykopať hrobček pod čerešňou, ale zem je tvrdá, motyka sa rozpadáva. Vezmem menšiu motyčku, ale trávnik pod čerešňou odoláva, nedarí sa vykopať hrob.

“Pochovám ho do do mora, ako námorníkov pochovávajú.”

Celkom pekné ukončenie života pre exotickú andulku. Ako to spraviť? Hodím ju aj s truhličkou do Hrona,   poplaví sa do Dunaja. Dunaj ju odnesie do Čierneho mora. Vtáčik aj so servítkou putuje do truhličky. Je to krabička od syra.

 Kráčam cez lúky, spievam pieseň, ktorú poznám z pohrebov. Neviem si spomenúť na slová, ani melódiu si nepamätám dobre, takže to nevyznieva dosť pohrebne. Keby ma niekto počul, myslel by si, že repujem. Ešte do toho aj dychčím, lebo je hrboľatý a kopcovitý terén. Na brehu Hrona sa rozlúčim s vtáčikom a švihom hodím dosť ďaleko, aby sa vtáčik dostal do správneho prúdu, ktorý smeruje do ďalekých krajín, do Čierneho mora. Zbohom, nestihli sme sa zoznámiť.  

Mala by im som oznámiť smrť vtáčika. Napíšem sms.

Čo napísať? Motyku, tvrdú zem, aj Hron vynechám. Píšem:

“Kocúr nechtiac skočil na klietku...” tu sa niečo stalo. Mobil si zrazu píše po svojom, asi som aktivovala predvolené slová, takže nedá sa nič zmysluplné napísať. Sms dokončím dosť nezrozumiteľnými skupinkami hlások, ale zhruba sa z nich dá vydedukovať, že pochovala som pod čerešňu. Odpoveď neprišla žiadna. V tej zátoke nie vždy majú signál.

 Celý deň prebehne v strese, vyplnený výčitkami svedomia, že mne zverený vtáčik neprežil. V noci sa mi sníva, že aj klietka s morčiatkom je prázdna. Idem morča hľadať na záhradu a spod kríčka vybehne Ňusinka a beží preč. Našťastie je to len sen.

Ráno okamžite odkryjem klietku a Ňusinka je tam, čiernymi očami krotko pozerá. Veľký výdych a predsa cítim nutkanie skontrolovať záhradu. Zďaleka vidím, že pod smrekom je niečo farebné a nehýbe sa. Podídem a vidím, cudzí, lesný vták. Nežije.

Vták má trošku vyšklbané pierka. Čo s ním? Tu ostať nemôže, ale s námorníckym pohrebom už mám využiteľnú skúsenosť. Krabička od syru nebude dosť veľká, čiže pohreb bez truhly. Zabalím ostatky do servítky, to je rubáš a smer rieka. Vták pláva k moru.

Doma ma čaká sms, že koho som pochovala pod čerešňu. No koho? Veď som napísala, že kocúr skočil na klietku. Aha, neupresnila som na ktorú klietku, ani kto na ten skok doplatil. Tak veru čaká ma ťažká práca z toho ponúkaného zhluku písmen vytvoriť zmysluplné slovo. Som v takom strese, že neviem to preprogramovať.  Nakoniec jedno slovo sa celkom podobalo na slovo vtáčik. Odošlem ho.

Idem nakŕmiť Ňusinku a nasypem kocúrovi, ale ten tam nie je. Kde zase robí neplechu? Idem na záhradu a nič nevhodné nevidím. Ale, áno, čoby nie! Na konci záhrady vidím jemný pohyb v tráve a potom prudký skok, ako ohnivá čiara. To skáče kocúr na niečo, čo sa pohybuje v tráve.

“Nesmieš, fuj to!”

Bežím a kričím. Môžem kričať čo chcem, kocúr zásadne ignoruje zákazy a príkazy. Asi sa už stalo, čo sa nemalo stať. Dobehnem na miesto činu a kocúr ujde na strom. V tráve ostala hrdlička. Pekná, bledosivá, krotko si leží, hlavu má nakrivo. Teda! Ďalší mŕtvy vták. Už ani servítka nebude dosť veľká, chytím hrdličku do dlaní a idem. Pohreb bez truhly, aj bez rubáša. Nacvičeným pohybom hádžem hrdličku do Hrona a prajem jej pokoj na druhom svete.

“Založila som si pohrebníctvo pre vtáčiky.”

Idem sa posťažovať susede.

Tá plače a vraví, že sa im okotila mačka a porodila mŕtve mačiatka.

“Však mi ich pochováš? Ja by som nemohla. Pekne prosím,” pozerá na mňa uslzenými očami.

Dám mačiatka metlou na zmeták, natrhám trávu a prikryjem úbožiatka. Pohrebníctvo som si rozšírila aj o pochovávanie mačiatok. Klusám k Hronu. Veľkým rozmachom hodím mačiatka do Hrona. Natrhaná tráva letí za nimi ako obláčik.

“Pokoj vašej duši!” zakričím pietne za nimi.

Majú mačky dušu? Ktovie, ale k ľuďom cítia silný cit, a to je láska.

 

Pohrebníctvo nemám zrušené ani po lete.

Je nedeľa a idem so psíkom z lúky okolo našej záhrady. Čo sa tam hýbe, Nevidím dosť dobre, lebo sa stmieva. Aha, cez pletivový plot vidím, švagor zohnutý kope na konci záhrady. Dal sa na pestovanie plodín takto v pozdnú jeseň? Asi nie, on je typický mestský človek, aj teraz je príliš elegantne oblečený na prácu v záhrade. Preliezol zase plot, to je v pohode, ale prečo kope na najvzdialenejšom cípe záhrady?

“Čo porábaš?” pýtam sa ho cez plot, ale odpovedi som neporozumela dosť dobre, lebo bola zložitá a  zahundraná do zeme.

Pred domom sú dve autá. Naše a aj švagrove. Vojdem do domu a tam celá rodina. Plačú.

“Čo sa stalo?”

“Nusinka nám zahynula,” hovorí Lubika a plače. Aj malý Kubko plače a objíma mamičku.

Ó, to je smutné. Ňusinkine čierne oči ako gombičky sa zatvorili. Už to má za sebou, je mi ľúto. Preto kope švagor na záhrade. Tými starými záhradnými motykami bude problém vykopať hrobček, dnes začalo mrznúť. Ja by som dala prednosť námorníckemu pohrebu, ale bojím sa im to navrhnúť. Bežím preskúmať stav Hrona.

Vidím hladina je nízka, dávno nepršalo, pri kraji voda nemá rýchlosť, polámané konáre sú nakopené a voda ich neberie. Tu námornícky pohreb nebude. Vraciam sa a pod smrekom vidím niečo biele. Čo to je? Ale veď je to krásny veľký biely kocúr našej susedky. Chcem sa ho dotknúť, ale zviera sa nehýbe a ja sa mŕtvol bojím. Predné nohy má natiahnuté pre sebou, zadné za sebou ako v skoku. Je tuhý. Tak toto! Ďalší pohreb?

Zem je zamrznutá, rieka netečie poriadne, aký pohreb by bol najvhodnejší? Treba ho vložiť do veľkej bielej igelitky zo supermarketu, hádam sa zmestí.

Pokúsila som sa, strkám do tašky mŕtvolku, ale ako by to bolo najlepšie? To treba premyslieť, sofistikovať. Áno, prednými nohami dopredu. No teda, nevošiel sa! Z veľkej igelitky trčia von stuhnuté zadné laby. Aj dlhý tuhý chvost je ako hromozvod vysoko nad taškou.

Švagor s rodinou idú do auta. Bežím k nim.

“Lubika, toto ti chcem dať!”

“Čo mi chceš dať?” opýta sa so záujmom a pozerá na igelitku s čudným obsahom.

“Čo s tým?” pýta sa so zdeseným výrazom jemná duša, Lubika, ale švagor naštartoval, je netrpezlivý, nie je čas na dlhé rozhovory. Igelitka s vystretým chvostom sa ocitá v kufri, oni odišli, ja vystresovane stojím a snažím sa dýchať. Je mi ľúto, že som nepochovala kocúra a hodila som to na nich, ale hádam to nejako vyriešia.

 

Týmto ruším pohrebníctvo, nebolo dosť sofistikované. Prosím neposielajte ponuky, nebudú prijaté! Je mi ľúto. Nehľadajte paralely s ničím na svete!     

                                                    

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Policajti, kresťania a teraz aj moslimovia. Džihádisti chcú rozvrátiť celý Egypt

Egyptská vláda si na boji s terorizmom buduje moc.

SVET

Teroristi útočili v egyptskej mešite, zabili najmenej 235 ľudí

Bombový útok smeroval na členov bezpečnostných síl.

KOMENTÁRE

Richter je len začiatok

Intelektuálny a marketingový trust Smeru momentálne pracuje na revitalizačnom programe.


Už ste čítali?