reklama

Za vysokým múrom dievča žilo 3. kapitola Čo je nezdravé

Ponúkam seriál na čítanie. Ak toto čítate, dve prvé kapitoly ste prečítali. Je o sedemnásťročnej študentke, ktorá je v nemocnici. Už je vyliečená, zajtra ju prepustia, ale iné veci jej života sú zložité, takže, páči sa, čítajte!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 3. kapitola

  Čo je nezdravé

Dni v nemocnici boli veľmi podobné, takmer rovnaké. Liečba sa chýlila ku koncu. Primár ju vyšetril a spokojne konštatoval, že tumor sa zmenšil, doslova sa scvrkol. Túto noc prespí v nemocnici bez lieku proti bolesti. Ukáže sa, či je tumor dosť malý, aby netlačil na miesto, kde sa nachádza zväzok nervov. Peter, ktorého sestričky medzi sebou volali pochabý doktor pri nej ležal, držal za ruku a bol smutný, že toto je posledný večer, ktorý trávia spolu.

Nevedel ako ďalej. Bola mu iba pacientka a dôvod pre stretávanie sa pominul. Dievča odíde domov, je po všetkom, viac sa nestretnú. On sa nemôže bez dôvodu stretávať s mladým nedospelým dievčaťom, bez toho aby upadol do podozrenia z neprofesionálneho správania. Je začínajúci lekár, s pacientkou sa nesmie zblížiť. Nie je to v poriadku. Každé malé podozrenie by ublížilo jeho lekárskej dôveryhodnosti. To by predsa nedopustil, pre neho najdôležitejšie na svete je stať sa lekárom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nemal dosť síl, či odvahy v noci vstať a opustiť ju. Keď ju prvýkrát videl nepomyslel si, že je pekná, iba, že jej treba pomôcť. Vyzerala biedne a on jej pomáhal. Teraz vyzerala oveľa lepšie. To je tá pravidelná strava. Videl zmenu, videl, že jej vzhľad sa lepší, krása rozkvitla. Tváričku má peknú, oči nádherné. Neuvedomoval si, ale začala sa mu páčiť.

Ostal s ňou v posteli do rána, nemohol ináč. Nebola to dobrá noc. Mal nepokojný spánok, snívali sa mu nie bláznivé, nie divoké, ale hororové sny, naháňali ho, prepadával sa do priepasti. Strhával sa, znova zaspal. V polosne sa vždy nadvihol, aby ju videl, že je naozaj pri nej v posteli a že dvere na izbe sú dokorán. Ráno bol nešťastný a unavený.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Vstal, prebudili ho kroky na oddelení, hlasy, zvuky, neutíchajúci ruch. Bolo päť hodín. Sestry budili pacientky, aby im odmerali teplotu, pomohli im zvládnuť rannú hygienu a spravili všetko, čo musia zvládnuť do vizity, ale sestier nebolo dosť. Snažili sa, aby pacientky pri vizite ležali vo svojich posteliach čisté, voňavé, upravené, učesané. Aby bol pán primár spokojný, inakšie to schytali všetci. Čisté a dobre naladené pacientky boli prioritou v nemocnici.

 Peter sa pratal preč, aby si nevšimli, že spal na jednej posteli s pacientkou. Primár by ho snáď aj vyhodil z nemocnice. Ani nerozmýšľal nad tým, čo svojím správaním riskuje. Stál pod sprchou a voda mu príjemne stekala po tele. Čo mu inokedy vylepšilo náladu, teraz nepomohlo. Na lekárskej izbe sa prezliekol do čistého. Do bielej košele, bielych lekárskych nohavíc a nepokrčeného lekárskeho plášťa. Učesal si mokré vlasy, pozrel do zrkadla a povedal si, že je fešák. Uškrnul sa a už mu bolo trošku lepšie. Vykročil k Petrinej izbe.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Čauko!“ zaškľabil sa na ňu, aby nevidela aký je smutný. „Príde po teba pani Marta?“

„Jasné,“ zaklamala. Mobil nemala zaplatený, nefungoval, nemala ako dať Marte vedieť. Možno by ani tak nemohla prísť, veď chodí do zamestnania. Dúfala, že odchod zvládne. Má k dispozícii hromadu výhovoriek, poloprávd a premyslených sofistikovaných klamstiev. Má dlhodobú, takmer každodennú prax.

Po vizite jej primár vypíše prepúšťací list, alebo tým poverí Petra. Z neznámeho dôvodu mu dosť nadržiaval. Naozaj ho poveroval mnohými úlohami a jej sa zdalo, že všetko robí Peter. Ostatní lekári tohto oddelenia len prídu a odídu a ona nevie, kde v čase po vizite sú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Všetci lekári okrem Petra majú svoje ordinácie, alebo idú spolu do operačnej sály a operujú? Nevedela, pripúšťala obidve alternatívy ako možnosť. Ale inakšie videla, že Peter bol veľmi zodpovedný a jej sa zdalo, že je múdry a všetko si pamätá, bude z neho skvelý doktor, je pre zdravotníctvo zapálený a zrodený. Veľa vie. Iba nerád píše.

Posledná vizita, vypísanie prepúšťacej správy, všetko okolo toho prebiehalo veľmi dobre. Primár ju poučil, kedy má prísť na kontrolu a dal jej recept na lieky, ktoré má trikrát denne dovtedy užívať a nesmie zabudnúť.

 V lekárskej izbe sa motali všetci a každý sa ponáhľal. Dali jej prepúšťaciu správu, jeden list papiera a na druhý, ktorý ležal na stole ukázali, že tam sa podpíše príbuzná, keď príde po ňu. Má ju doviesť do tejto lekárskej izby.

 Doktori mali frmol, tak zobrala aj ten druhý papier, ktorý ostal ležať na stole. Odišla na izbu a sama si ho podpísala. Martin podpis mala dobre nacvičený, aj do školy si všetky papiere podpisovala jej menom na čiaru, na ktorej mal byť rodič, iba dopísala slovko „za“. Otec, aj kým bol doma, nemal na také veci čas, preto to takto múdro vyriešila.

Obliekla sa do svojich vecí, tašku nemala žiadnu, iba občiansky preukaz vo vrecku, preto sa nemusela baliť. Nenápadne zaniesla papier a položila na primárov stôl, nikto si ju nevšímal. Odišla bez rozlúčky, pod posteľou nechala Petrove biele, doktorské šľapky. Nenáhlivo prešla dverami. Išlo to hladko. Vedela byť nenápadná, pohybovať sa medzi ľuďmi ako duch. V takomto konaní mala veľké skúsenosti a bez výčitiek svedomia to využila. Problém bude dopraviť sa domov. Býva relatívne ďaleko a je zoslabnutá z ležania, pešo nezvládne cestu.

 Musí risknúť cestovanie bez lístka. Robí to často. Nemôže každý deň pešovať do školy a späť. Aj na cestovanie mala svoje metódy. Raz našla magnetickú kartu na dopravu, na ktorej bola fotka mladého dievčaťa. Či sa podobali? Nie až tak, ale všetky mladé dievčatá sa určitým spôsobom podobajú mladosťou. A keď je fotka takáto malá, vtedy určite.

Skúsila si kartou kúpiť lístok, ale nebola nabitá. Nakoniec tá karta, aj keď nebola nabitá a nedalo sa s ňou platiť, poslúžila ako preukážka. Keby ju chytil revízor. Bola to študentská karta s fotografiou, adresou, rodným číslom, z ktorého vydedukovala, že má mať štrnásť rokov. Vodič jej dobromyseľne povedal, že aj u neho si ju môže nabiť za päť eur, ak má drobné. Vtedy radšej povedala, že nemá drobné a vystúpila. Päť eur mala, ale nemohla ich minúť, lebo jej museli poslúžiť na nákup jedného rožka denne. Vtedy si ešte rožky kupovala, teraz ich kradne.

Pôjde do školy. Je po raňajkách, má prepúšťaciu správu. Dorazila do školy, išla do triedy. Dnes mali klasické predmety, teóriu, čo nemali každý deň, častejšie mávali odborné predmety. Stále kreslili, alebo mali iné tvorivé činnosti.

Vyučovanie už bežalo, ospravedlnila sa, že bola v nemocnici, zastala pri profesorskom stole, ale profesorka jej povedala, aby si sadla. Mali slovenský jazyk. Slovenčinárka im bola triedna. Fakt, ju zaprela, keď hovorila s Petrom o škole. To preto, lebo triednu nikdy nevytočili, ona sa nedala. V podstate triedna bola skvelá.

„Vítam ťa Petra. Teraz si sadni a keď skončíme príď k stolíku, pozriem ospravedlnenku, aby sme nezdržovali celú triedu. Pokračujeme, učíme sa o Štúrovcoch.“

Petra si sadla do lavice. Všetci písali, Kaja jej dala papier, Šaňo z lavice za ňou jej požičal pero. Triedna pútavo prednášala. Niečo sa opýtala a v triede zahučalo ako v úli. Študenti sa medzi sebou radili a každý chcel pridať kúsok svojej múdrosti. Petra mala rada takúto atmosféru. Ona sa málokedy prihlásila, ale keď ju vyvolali vždy vedela. V tejto chvíli sa nepridala, ale bolo jej dobre. V duši sa jej rozhostil mier. Áno, aj vzduch bol pekne sfarbený.

Vyučovanie mávali aj popoludní, bývalo to kreslenie rôzneho druhu. Dnes mali vecné kreslenie. Mala to rada, kreslili štúdie vecí, alebo kompozíciu z vecí, napríklad zátišie. Misu s ovocím, alebo kvety vo váze. Niekedy kreslili miestnosť v perspektíve, niektorý kút triedy. Chodili kresliť aj do terénu, zákutia starej, historickej Bratislavy boli ich obľúbené témy.

 Ešte radšej mala figurálne kreslenie podľa živého modelu. Mali na poschodí veľký, svetlý ateliér so sklenenou strechou, kde svetlo a tieň boli dobre odlíšené a dali sa správne zachytiť a zobraziť. Aj otec má doma taký ateliér v ich veľkej vile. Tešila sa domov.

 Vlastne nie až tak veľmi. Pokazená brána ju trápila, nevedela či sa bude dať otvoriť. Dala sa otvoriť až po vynaložení dosť veľkej námahy. Nie je to dobre, je zoslabnutá z nemocnice, nebude mať toľko sily, aby otvorila bránu.

Záhradník by snáď vedel opraviť bránu. Vždy bol na všetko majster. Ale nevie mu zaplatiť, nemá peniaze už skoro žiadne. Pozrela na vybitý mobil, mala v ňom číslo na neho. Mobil musí nabiť tu, teraz v škole, doma nemá prúd.

„Šaňo, požičaj mi prosím ťa nabíjačku.“

 Aj keď sa nedá volať, kontakty sa ukázali, mohla by mu zavolať, ak jej Šaňo požičia mobil. Stalo sa a záhradník, pán Ondrejka jej prisľúbil, že príde dnes, ale rýchle sa stmieva, tak nevie. Petra mu vysvetľovala, ako je to s bránou.

„Brána sa musí opraviť skôr, ako sa načisto zasekne a potom sa dnu nedostanem. Nechám odomknuté, nedá sa zazvoniť.“

„Aj zvonec sa pokazil?“

„Nie, ale nemám elektriku.“ Záhradník sa zamyslel a došlo mu, že nezaplatila za elektriku. Otec jej neposiela peniaze.

„Ak nie je prúd, tak nebudem vedieť opraviť bránu. Určite sa bude musieť vŕtať elektrickou vŕtačkou. Otec sa neozval?“

Váhala, potom radšej popravde povedala nie.

„On sa ozve, pošle peniaze a ja vám zaplatím.“

„Petra, mne nejde o peniaze, ja ti bránu prídem opraviť, ale teraz nestíham. Všetci si chcú dať zazimovať záhradu skorej ako napadne sneh. A rýchle sa stmieva, potme sa nedá na záhrade pracovať. Ani brána sa nedá potme opraviť. Ale ak mi vyjde krok prídem sa aspoň pozrieť, čo sa pokazilo a premyslím si, ako ju opravím.“

„Dobre, nechám odomknuté.“

„Mne ide o to, že čo sa mohlo stať, že pán architekt dávno, hádam viac ako rok nezavolal a viac ako pol roka peniaze neposlal. Mohlo sa mu niečo stať. Nemáš sa koho opýtať? Nejakých jeho kolegov?“ 

Petru striaslo. Naznačuje, že otec je mŕtvy. Brána je pokazená, nedostane sa do vily. Je to tak, múr je taký vysoký, že preliezť sa nedá. Ak sa brána zasekne, bude z nej bezdomovec. Ona je už teraz bezdomovec, ale vo vlastnom dome, chránená vysokým múrom.

Potrápila sa, ale nakoniec otvorila bránu. Spadol jej kameň zo srdca. Hneď sa lepšie cítila. Bránu nezamkne, aby záhradník, pán Ondrejka mohol prísť. Povedal, že príde aspoň pozrieť, čo tej bráne je. Teda ak mu to vyjde.

 Plastové vrecia so smeťami sa kopia z vnútornej strany vysokého múru, lebo neplatí za odvoz smetí. Záhrada na dennom svetle vyzerá bezútešne zarastená. Dobrý pocit sa stratil, ale najväčší problém je preč, nebude zatiaľ bezdomovec. Dnes nie. Pred ňou bol ďalší problém.

Dvere na vile sa ťažko odomkýnajú. Horko ťažko odomkla, kľúč sa zasekával, pánty na dverách zúfalo škrípali. Mali by sa naolejovať, ale nevie ako a nemá olej, ani peniaze, za ktoré by si ho kúpila. Nevetraný vzduch nevonia príjemne. Niečo tu smrdí, takto žiť je nezdravé. Nemusí byť doktor, aby vedela, že toto je, fakt, nezdravé.

Pritom otec dal vylepšiť dom modernými systémami vetrania, ktorý vymieňa vzduch v dome bez tepelných strát. Tento systém stále funguje a predsa je smrad, lebo prešli dni a slivky, ktoré pozbierala a kvôli obrovským bolestiam nezjedla, postupne začali hniť. Stále sú na kuchynskej linke zhnité slivky v jednej miske a vyrábajú neznesiteľný smrad. Musí ich vyhodiť, vtedy sa smrad stratí. Zobrala misu a išla na záhradu.

Slivky vyniesla na kompost na konci záhrady a dvere na vile nechala dokorán. Prešla celou záhradou, kompost mali na úplnom konci veľkej záhrady. Zahodila zhnité slivky a poobzerala sa či sú pod stromom padnuté dobré, zdravé slivky. Boli a trochu si nabrala.

Rozhliadla sa po záhrade. Hrôza, všade burina, je tu ako v buši. Nepotešilo ju čo videla. Toto by mala riešiť, ale asi to vyrieši príroda sama. Onedlho príde mráz, zlikviduje zeleň a nevábne zvyšky zamrznutej buriny prikryje snehom. Dovtedy sa nebude dívať a usilovne bude prefarbovať vzduch vo svojej mysli.

 Radšej sa vrátila dovnútra, bola zima a ona nebola teplo oblečená. Keď odchádzala na pohotovosť stačila jej aj táto tenká bunda. Nemala inú, teplejšiu vetrovku, všetko jej bolo malé. Ani si nehľadala inú, nevedela, že bude tak dlho hospitalizovaná a že sa vráti po takom dlhom čase, že bude citeľný rozdiel v počasí.

Usmiala sa. Je to inakšie. Je tak veľmi naučená nehovoriť pravdu, že ani v myšlienkach si ju nehovorí. Keď odchádzala, nemyslela si, že bude dlho preč. Myslela si, že bude navždy preč. Zomrie a už nič nebude musieť riešiť. Tak je to. Teraz jej doktori pomohli a dali nádej aj do budúcna. Povedali, že nemá rakovinu, nezomrie. Oni verili, že bude zdravá. To je dobre, teší ju to.

Vošla do vily, vchodové dvere za sebou zamkla, záhradník, pán Ondrejka zaklope. Cítila povinnosť prejsť všetkými miestnosťami, skontrolovať ich. Na prízemí bola veľká denná izba spojená s kuchyňou, určená pre veľkú rodinu. Všetko veľmi moderné, lebo ocík miloval modernú architektúru a najmodernejšiu techniku. Priebežne dával všetko modernizovať.

Táto časť domu vyzerala fakt dobre. Okolo obývacej izby boli ďalšie tri izby a príslušenstvo. Bola to veľká, dobre rozvrhnutá plocha. Skontrolovala izby na prízemí, kúpeľne, šatník. Nič nepríjemné ju nepostretlo.

Prechádzala schodmi na poschodie, ale celá stuhla od strachu. Počula čudný hluk, nevedela čo počuje, čo to môže byť. Boli to zúfalé, tlmené zvuky, ako nejaké zviera v smrteľnom boji o život. Spomalila kroky, rozmýšľala, či sa do domu niekto dostal, kým išla vyhodiť slivky na kompost. Áno, vtedy nechala dvere dokorán, aby sa vyvetralo. Rozhliadla sa, ale nič nezvyčajné nebadala. To čo počula, neboli zvuky krokov, ani ľudskej reči.

Jej kroky zrazu boli váhavé, postupovala opatrne. Zastala. Nepôjde vyššie, vráti sa dole. Potom čo? Bude spať v jednej budove s votrelcom? Odíde preč ona? Privolá niekoho? Príde záhradník, ak sa bude dať. Počká na neho. Lenže zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli, o chvíľu nebude vidieť votrelca, nesvieti jej svetlo, tak ako ho vyženie. 

Rozhodla sa, že zíde na prízemie, majú tam železný kutáč zavesený na kovovom stojane pri kozube. Vezme ho do ruky a použije, ak bude treba. Vyšla znova na schody a v dlani stískala železný kutáč. Ak bude treba, bude sa ním brániť. Teraz ten zvuk bol ešte výraznejší a popri schodoch za stenou klesal nižšie a nižšie s veľkým kvílením. Rozmýšľala, čo za tou stenou je? Ale veď to je komín, ktorý vedie z kozuba na strechu. Ide hore cez izby až nad strechu.

Tam votrelec nemôže byť v žiadnom prípade. To by musel vojsť komínom a oni majú komínovú vložku, ktorá vyúsťuje do rúry s dosť malým priemerom. Rúra trčí z komína a ani človek, ani zviera ňou neprejde. Možno vták? Ale zrazu buch, spadlo to do kozuba. Hrozivý zápas o život teraz už išiel z kozuba. Zbehla dole. Priblížila sa, kutáč pripravený, druhá ruka na západke od dvierok. Odhodlávala sa. Teraz! Skrútla kladku.

 Dvierka sa rozleteli, niečo vyletelo s hrozivými zvukmi jej rovno do tváre, ako bola pri kozube zohnutá, sústredená. S neprirodzeným, hororovým škriekaním chaoticky začalo lietať po celej obývačke a čierne od sadzí narážalo do všetkého a nechávalo čierne šmuhy. Narazilo znova aj do nej a ona kričala. Jačala ako bez rozumu. Celá situácia sa jej vymkla z rúk, od strachu spadla na dlážku, ale kutáč nepustila a výstražne ho držala pred sebou.

V tej chvíli niekto hrozne búchal na vchodové dvere a lomcoval nimi. To sa zľakla ešte viac a hovorila si, že teraz hrôza vyvrcholila. Popri tomto votrelcovi, čo po izbe lieta celé špinavé od sadze sa jej zároveň niekto vlámal do vily a chce dvere vyvaliť. Ozvalo vystresované vykrikovanie, že „Petra, Petra, čo sa stalo? Pusť ma dnu miláčik,“ tak to už bolo príliš. „Ja skolabujem,“ povedala si Petra a zapchala si uši, v strese nevedela prísť na to, kto búcha a vykrikuje. Nešťastná sedela na zemi. 

 Dvere povolili, rozleteli sa a cez predsieň do izby vpadol mladý doktor. Vrhol sa k nej, chcel ju zachrániť, ale ona vyskočila a zrazili sa. Obaja spadli na zem. To čudo stále splašene lietalo a hnusne škriekalo. Dvere ostali dokorán a čudo si to nasmeroval zo šerej izby k svetlejšiemu výseku neba. Najprv zo dvakrát trafilo do steny pri dverách sprava aj zľava, zašpinilo stenu, ale potom vyletelo na slobodu. Vzniknuté ticho sa im zdalo až ohlušujúce.

„Petra, to čo je?

Eva Gallova

Eva Gallova

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  456
  •  | 
  • Páči sa:  934x

Píšem o živote a plnokrvných ľuďoch. Postavy skladám z uveriteľných čriepkov, aby vyzerali ako živé. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu