reklama

Za vysokým múrom dievča žilo 2. kapitola Nočná, ale nie služba

Pokračujem, píšem seriál na čítanie, ktorý som odkukala od mladého usmievavého Milana Brejchu. Nasleduje 2. kapitola, čítajte. Aby to bolo napínavé a aby ste očakávali ďalšie pokračovanie, tak oznamujem, že to bude v sobotu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

2. Kapitola

Nočná, ale nie služba

Celý deň ju ani nevidel a keď odchádzal išiel sa jej pozdraviť. Pýtala sa ho, či sa vráti, či bude mať nočnú.

„Nie, veď včera som mal.“

Odvrátila hlavu, aby nemohol odčítať z jej tváre, že mu bude chýbať. No, aj tak to videl. Rozmýšľal, že sa doma naje, osprchuje, prezlečie sa do čistej bielizne, nezdrží sa a príde. Nedokázal by bez nej prežiť večer. Ešte si to premyslí, ale príde určite, nevedel si predstaviť, ako by to mohlo inakšie prebehnúť. Aj sa stalo, prišiel.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Ahoj Petra.“

„A ty čo tu, Peter?“

„Akože čo?“

„Veď nemáš službu.“

„Prišiel som pozrieť.“

„Mňa?“

„Nie, len tak. V nemocnici som rád, chcem sa naučiť všetko,“ povedal, ale Petra si pomyslela, že sa vrátil kvôli nej a blažila ju tá myšlienka. Potom samú seba zahriakla, že nie je to tak. Sám hovorí, že nie je to tak. Nevadí, sú dobrí kamaráti. Na potvrdenie toho si Peter sadol k jej na posteľ. Odmeral jej tep a už ruku nepustil.

Sestra doniesla stojan s infúziou a Peter vyskočil, že jej zavedie ihlu do žily. Opýtal sa, čo všetko je v infúzii a pozorne počúval sestru, keď mu menovala zloženie. Potešil sa, že jej dávajú okrem terapie aj liek proti bolesti a na spanie. Primár ponechal v predpise to, čo on jej v prvý večer sám od seba naordinoval. Chúďa dievča, vytrpelo si dosť, nech sa vyspí bez bolesti. Záležalo mu na tom, aby bola v pohode.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sadol si k nej a držal ju za ruku, palec na zápästí.

 „Budem tu pri tebe sedieť. Dobre?“ Iba prikývla. „Petra, kde chodíš do školy?“ opýtal sa jej a otázka bola mienená, že na ktorej ulici v Bratislave je príslušná stredná škola.

„Chodím na Šupku.“

„Čo? Chodíš na kultovú školu umeleckého priemyslu?“ Prikývla. „Petra, to musíš mať alebo mimoriadny talent, alebo protekciu ako hrom.“ Petra sa zamyslela.

„Ja neviem.“ To bolo všetko.

„Decko, veď mi povedz!“

„Čo mám povedať?“

„Tak, veď si počula otázku. Máš talent, či protekciu?“ Dívala sa na neho vážnymi očami.

„Prepáč, doteraz som nad tým nerozmýšľala. Asi mám aj to, aj to.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Toto mi musíš vysvetliť. Aj talent, aj protekciu.“

„Môj talent je jasný, ale neviem či je mimoriadny. Tam na škole je veľa talentovaných deciek. Sú aj veľké talenty, ale ja mám len taký normálny talent. Dobre kreslím. Môj otec je mimoriadny talent. Niečo som musela zdediť.“

„Počkaj! Otec. Hovorili sme o ňom?“

„Iba, že je na služobnej ceste.“

„Áno, ale ty nevieš kde. Keď odchádzal tak povedal kam ide, nie?“

„Jasné, povedal, že ide do Paríža.“

„Zízam, do Paríža! To aké má povolanie, že do Paríža?“ žasol.

„Je architekt. Slávny a uznávaný.“

„To ti gratulujem. Slávny a uznávaný a jeho decko chodí bosé. Fajn. Aj môj otec bol vždy dosť uznávaný, a hoci sa rozviedol s mamou, mňa nenechal bosého.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pomyslela si, že keby vedel, že nemá elektrinu, plyn, vodu, telefón a žiadne potraviny, ani smeti jej neodvážajú, vtedy by čo hovoril? Ale nie je to jeho vec, preto mu nepovie. Ona sa naučila s tým žiť, nebude sa sťažovať. Čo mu bude rozprávať? Že ju otec opustil, hoci ona nemá ani mamu? Že je na svete sama, úplne sama a to sa ťažko dá predýchať.

„Išiel do Paríža? V Bratislave mal firmu a spolupracoval s Francúzmi?“ pýtal sa Peter s údivom.

„Áno, on predtým žil v Paríži. Pracoval tam a bol tam ženatý.“

„Aha, a rozviedol sa ako môj otec. To máme spoločné. Rozviedol sa s tvojou mamou?“

„Aj s mojou mamou, ale s ňou sa rozviedol v Bratislave. Tú pani v Paríži som nepoznala, nebola som na svete.“

„Takže tvoj otec má dve rozvedené manželky. Môj otec má jednu rozvedenú a jednu normálne manželskú. Ale keď to hovoríš v takej pohode, tak asi sa muži rozvádzajú aj viackrát. Možno aj môj otec sa rozvedie viackrát.“

„Nie si s ním v styku?“ opýtala sa Petra.

„Som s ním každý deň, ale manželstvá neriešime. Netuším ako žije s manželkou. S mojou mamou im to veľmi nešlo.“

„Ani môjmu otcovi to s mamou nešlo. Moja mama dosť dlho odolávala, ale keď jej deň čo deň hovoril, že je tučná a nevie variť, tak som vedela, že to vzdá. Ja by som to nevzdala, mne by mohol hovoriť čo chce, kašlala by som na to, ale mama bola citlivá.“

„Ty nie si citlivá?“

„Nie. Ja som na otca. Samotársky čudák, introvert.“

„Padla mi sánka, aká si vzdelaná v psychológii.“

„Čo si, nie som vzdelaná. Mama tak hovorila otcovi ku koncu, keď ho už chcela opustiť. Teraz si uvedomujem, že aj ja som taká.“

 V tej chvíli si naozaj uvedomila, že keby nebola taká, neprežila by, že ju otec nechal samú vo veľkom dome, nestará sa už rok a pol, či žije a či má z čoho žiť. Nevšimol si, že peniaze, ktoré jej nechal na účte sa už museli pred pol rokom minúť. 

„Petra, ale to nie sú dobré povahové vlastnosti pre decko.“

„Viem.“

„Tak prepáč, nemyslel som to zle.“

Ona to vedela a chápala, ale pomyslela si, že vlastne sa jej podarila presná analýza na seba, svoju vlastnú osobu. Naozaj je taká a je jej to jedno. Preto nemá kamarátky, ani kamarátov a nemá nikoho. Nemá frajera, hoci spolužiačky majú. Ak nie frajera, tak niečo také. Ona prežije aj bez rodiča a bez pomoci. Ale ak teraz ochorela tak veľmi, že sa to nebude dať vyliečiť, vtedy neprežije. Nie si je istá, či jej je to aj teraz jedno. Toto je vec vážnejšia. Teraz bol farebný vzduch menej pekný.

„Má tvoj otec v Paríži deti?“

„To netuším, o tom sme nehovorili.“

„Ty si s ním vychádzala dobre?“

„Výborne, veď sme rovnakí. On si kreslil svoje a ja som sedela pod stolom a tiež som si kreslila svoje.“

 „Zaujímalo ho, čo si nakreslila?“

„Nepamätám sa. Vlastne pozrel a povedal, nie je to zlé. Áno, tak to bývalo. Ale nerozoberal, čo som kreslila a ako mám kresliť. Doslova záujem o moje kresby tam nebol. Len tak mimochodom poznamenal.“

„Nakreslíš mi niečo?“

„Hm. A čo?“

„Čo chceš. Čo rada kreslíš?“

„Rada kreslím ľudí. Aj domy rada kreslím.“

„Budeš architektka?“

„To neviem. Otec povedal, že to nie je pre ženu. Že sa vydám a budem deti rodiť. Ale ak mi vyoperujete maternicu, tak vtedy nie.“

„Decko, nepovedal ti primár, že deťom neodoberáme orgány, ale ich vyliečime?“

„To že by bol povedal? To som nezachytila, bola som rozrušená.“

„Moja,“ objal ju a letmo pobozkal na líce. „Budem ťa chrániť, aby si nebola rozrušená. No, posuň sa!“ Ona sa posunula a on si k nej ľahol. Práve išla okolo izby sestrička. S údivom sa pozrela, ale išla ďalej. Je doktor a správa sa pochabo. Všetky sestry si o ňom mysleli, že je pochabý a mladý. Je bláznivo mladý. Veď aj bol.

Infúzia stiekla, on ju oslobodil od ihly, dal jej pusu a povedal, že odvezie stojan a pôjde domov.

„Idem, nechcem ťa utláčať, tieto nemocničné postele nie sú dosť priestranné. Keby som načisto zaspal, možno by som ťa aj z postele zhodil.“

„Máš bláznivé sny?“ Peter sa na ňu pozrel a pomyslel si, že ešteže nepovedala divoké sny. Lebo to by bolo dvojzmyselné.

„Mám bláznivé sny, všetko prežívam. Tak, čau!“ Nechcelo sa mu odísť od nej, ale nedalo sa ináč. Tieto sestry, to aj tak vyslepičia primárovi. Čo mu ten povie a čo urobí si nevedel predstaviť. Možno ho aj vyhodí z nemocnice.

Ráno prvé čo spravil kráčal k Petre.

„Čauko! Ako?“

„Dá sa.“

„Nemáš bolesti?“

„Dostávam lieky proti bolesti.“

„To je dobre.“ Bolo to dobre a celý deň bolo toľko povinností, že sa nepozhovárali. Iba jej dal biele doktorské šľapky, ktoré doniesol z domu. Vraj aby nebola bosá. Až večer, keď prišiel z domu, sadol si k nej, meral jej tep, držal za ruku. „Porozprávaj mi zábavné príhody zo školy, niečo na čom sa zasmejeme,“ hovoril jej, ale ona sa čudovala.

„Aké zábavné príhody?“

„Ja neviem, niečo smiešne. Na stredných školách sa stále vyvádza, decká vedia vytočiť svojich profesorov.“

„Nevyvádzali sme.“

„Neverím. To robia všetci. A na umeleckej škole musí byť veľa svojských, neskrotných mladých umelcov s nezávislou dušou. Určite ste vytočili profesorky.“

„Aha, to áno, matikárku. Umelcom veľmi nejde matika. Okrem nej máme ešte dve ženy, učia nejaké šitie, či vyšívanie, ale ja som nevyšívala. Mám dve ľavé ruky. Ostatní profáci sú muži, majú nás na háku. Ani nevedia ako sa voláme. Nedajú sa vytočiť.“

„Tebe ako šla matika?“

„Mne dobre. Architekt pracuje s číslami.“

„Fakt.“ Pozeral na ňu. „Aké slávne stavby postavil tvoj otec?“

„To si nepamätám. Vygúglila by som si, ale nejde mi elektrika.“ Pomyslel si, že jemu ide a zapne si Google, keď bude príležitosť. Ale pár dní nebola príležitosť a potom na to zabudol. Iné mu vŕtalo v hlave odvtedy stále.

Večer, keď pri nej ležal si spomenul, že jej nejde elektrika. Ako sa dá bez toho žiť?

„Povedz mi, Petra, ako funguje domácnosť bez elektriky?“

„Prečo sa pýtaš?“

„Lebo si to neviem predstaviť. V kuchyni všetko funguje na elektriku. Aj v kúpeľni. V izbách je osvetlenie, niekde aj kúrenie na elektriku. Ako si to riešila?“

„Nijako. Domáce práce som nerobila.“

„Tá pani, ktorá sa o teba stará ti doniesla z domu uvarené?“

Prikývla, lebo nechcela hovoriť klamstvá. Vzduch okolo nej výstražne zmenil farbu, aby neklamala. Marta jej sem-tam doniesla varené jedlo, ale veľmi nestíhala, naháňala sa z jednej roboty do druhej. Prinesené jedlo si potom šetrila, zjedla ho na viackrát. Niekedy nejedla, lebo nemala čo, ale bola vynaliezavá. Podarilo sa jej získať jedlo bez peňazí, alebo za polovičnú cenu, prípadne za malý peniaz.

Spolužiačky bývali na internáte, ona tam chodila stravovať sa. Chodila na obedy a večere, kým boli na účte peniaze. Potom tie spolužiačky, tie baby, čo chceli chudnúť predali polovicu stravného lístka a jedli s ňou z jedného taniera. Každý bol spokojný, kým si to na internáte všimli kuchárky spoza okienka, upozornili vychovávateľky. Potom sa už nedalo.

Toto sa dalo vyskúšať na vysokoškolskom internáte, tam si ich nikto nevšímal. Na vysokej škole je veľká anonymita. Chvíľu to išlo a teraz už nemá peniaze, ani na polovicu taniera. Ďalšie riešenie bolo v supermarkete si ukradnúť rožok. Ale to by nepriznala nikomu, lebo kradnúť je nízke, podlé a okolo nej sa vzduch nepekne zmení. Všetci odsudzujú zlodeja.

Iný večer sa jej opýtal:

„Keď nejde prúd, vtedy ti tečie voda?“

„Nie.“ Jednak bez prúdu nie je tlak, ale aj keby bol, vodu jej vypli, lebo banka neplatila účty.

„Ako si riešila každodenné umývanie, pranie, kúpanie?“

„V škole.“

„Umývadlo na WC?“

„Nie, my máme v ateliéroch veľké výlevky, lebo sa pracuje s farbami, sadrou a tak. Spolužiačka držala dvere a ja som sa umyla, vyprala som, aj vlasy som si umyla. Niektoré baby si tam farbili vlasy, také, ktorým doma rodičia nedovolia. Ale aj na zdravotnom stredisku sa dá, len tak nenápadne. Na železničnej stanici si človek môže zaplatiť sprchu.“

Mladý doktor bol zhrozený. Nevedel si predstaviť, ako by žil bez každodennej sprchy. Rád stojí pod sprchou a po tele si nechá stekať prúd teplej vody. Má to rád. Predstavoval si to a bola to príjemná myšlienka.

 „Teraz čo jedávaš?“

„Na záhrade mám ovocné stromy. Máme veľa stromov, teraz rodia dve slivky a päť jabloní. Nie každá jabloň rodí každý rok. Aj hrozno mám. Je skvelé, sladké. Na jeseň je strava vyriešená.“ On rozmýšľal, že či celodennú stravu dokáže vyriešiť ovocím.

„Ale chodíš aj na obedy, však?“ Prikývla, ale nebola to pravda. Videla, že doktor veľmi rieši súvislosti s jedlom, asi rád je, tak radšej zaklamala. Obedy si už nekupovala, nebolo za čo. Pomyslela si, že prihára jej, takmer je bez peňazí, ale naozaj zle bude, ak nebude ani ovocie na záhrade. Ale netrápila sa, lebo vždy všetko sa nejako vyrieši.

„Mám aj balený kaviarenský cukor. Mám hádam aj kilo.“

„Ty chodíš do kaviarne?“ opýtal sa zhrozený.

„Nie,“ usmiala sa, „Marta mi nosí. Upratuje v jednej kaviarni a cukor ľudia nechávajú na tanieriku. Nesladia, aby nepriberali.“ 

„Ty si sladíš a predsa nepriberáš. Čo si tým cukrom sladíš?“

„Nasypem si ho do úst.“

„Decko, to je nezdravé.“

Pomyslela si, že aký je doktorský a žije vo svojej viere o tom, čo je nezdravé a iných doktorských poverách. Nezdravé je dva dni nejesť nič iné, len balený cukor. Alebo ani cukor. Nezdravé je spať v altánku. Prípadne sedieť na zemi a zúfalo hľadieť na nebo plné hviezd a čakať kedy odíde otcova frajerka, s ktorou opití vyvádzajú po celej vile.

 A veľa iných príkladov by vedela povedať, čo je nezdravé a ona to robila. Nemala na výber. Ani teraz nemá, ale mladý doktor je chránený pred takým životom, nechcela mu ničiť ilúzie, preto mu nebude nič vyprávať. Je to dobrý chalan, zhrozil by sa. Cítila sa staršia od neho.

Eva Gallova

Eva Gallova

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  456
  •  | 
  • Páči sa:  934x

Píšem o živote a plnokrvných ľuďoch. Postavy skladám z uveriteľných čriepkov, aby vyzerali ako živé. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu