reklama

Srdce na strome nebolí

Niekedy má dievča pocit, že by jej mal niekto vyryť srdce do stromu, ale nemá kto. Má si ho vyryť sama?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

 Srdce na strome nebolí

 Padal sneh. Veľké mäkké chumáče snehu pomaly leteli k zemi. Hneď sa začal topiť, zimná rozprávka sa strácala. Potom zamrzol a znova sa topil. Bol koniec zimy. Ja som si chcela kúpiť tie moderné farebné čižmy pre mladé baby. Videla som ich v telke. V tých by som mohla chodiť do mesta do školy. Po vyučovaní musím zistiť či ich majú v nákupnom centre.

Nastúpila som na trolejbus a snažila som sa nevyzerať, že špehujem Toša, spolužiaka zo zdravotnej, chalana, ktorý ma pred pád dňami nechal a teraz išiel asi na rande. Opatrne som vykračovala, na chodníkoch bol ľad. Ale ja takto nechytím spiatočný vlak k nám na dedinu. Rozbehla som sa. V centre bolo veľa ľudí a išli šialene rýchlym tempom. Nestíhala som analyzovať v tej rýchlosti každý krok kam stúpam. Na posolenom ľadovom chodníku maskovanom špinavou vodou ma šmyklo. Nohy mi vyleteli dozadu a ja som vo vodorovnej polohe letela zotrvačnosťou dopredu a dopadla som na pätu chlapa predo mnou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Skríkla som ako karatista a chytila som ho za topánku. On tiež skríkol, napadnutie zozadu neprijímal dobre. Otočil sa, pozeral na mňa ako na exotického votrelca, čo mu chce nohu odhryznúť. Nehýbali sme sa, ľudia sa pri nás zastavovali. Nech ma Tošova nová frajerka, Buba, ani náhodou nevidí na bruchu v špinavej vode, ako bozkávam topánku neznámeho chodca.

Neznámy bol otrasený, nesnažil sa mi pomôcť, len vydesený stál a zízal na mňa. Ale okolo mňa bolo dosť ochotných rúk, ktoré ma matersky postavili na nohy, rozotierali špinu po vetrovke, po rukáve, po tvári.

„Si v poriadku?“ pýtali sa ma a ja som rozvážne prikyvovala, lebo hovoriť som nedokázala. Niekto ma otočil opačným smerom a ja som sa pohla a išla som, išla, úplne dezorientovaná. Netušila som kde idem. Dostala som sa za mesto, myslela som, že idem na vlak. Už sa stmievalo a na trolejbusoch, ktoré išli oproti, svietil nápis „Železničná stanica“. Čiže musím ísť naopak. Otočila som sa a švihala si na vlak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prečo som nenastúpila? Nuž, to by som musela spomaliť, zastať a nastúpiť, ale nedalo sa. Išla som vo vytržení, ako parádne kone na vojenskej prehliadke v starom filme. Na stanicu som dorazila potme.

Doma mi mama vynadala a skoro ma zbila, lebo som nechcela povedať, kde som bola a čo sa mi stalo. Mama je veľmi rázna a má rýchlu ruku, aj bratia sa pre istotu pratali do kúpeľne. Našťastie práve vošiel ocko a to ma zachránilo. Zmierlivo objal mamu.

„Tichučko, Manika, nerob si vrásky na peknej tváričke,“ vravel jej. ,,Ajočka, navečeriame sa a potom nám porozprávaš.“ Ja som súhlasila, nevedela som s čím. Ocko mi pomohol vyzliecť špinavú bundu, mňa bolela ruka a koleno. Umyla som si ruky a tvár a počula som, ako mama vraví otcovi, že čo to naše divé decko zase robilo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sadla som si k stolu. Inokedy prestieram, naberám jedlo, teraz som čakala. Mama si sadla oproti mne, podívala sa na mňa.

„Moja, ty máš otras mozgu. Spadla si?“ prikyvovala som. Mama je zdravotná sestra, vie všetko.

„Kde si spadla?“ Zvraštila som čelo, ale správna myšlienka neprichádzala.

„Máš špinavú vetrovku,“ povedala. Pozrela som sa po sebe, ale vetrovku som nemala, preto som nevedela, ako to myslí.

Ukázala mi dva prsty a opýtala sa. „Koľko prstov vidíš?“

„Dva.“ Potom mi ukázala päť prstov, aj tie som spočítala.

 „Ako sa voláš?“ Aj to som vedela. Mama sa s tým uspokojila a povedala, že mám slabší otras mozgu, nech sa okúpem a nesmiem zaspať. Poslúchla som a mama si sadla so mnou k telke, objala ma a hladkala. Ocko povedal, že zajtra si spomeniem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj som si spomenula pri raňajkách a oni sa smiali, mame až slzy tiekli. Povedala, že keď prídem zo školy, mám ísť rozosmiať aj starkú. Bežali sme za svojimi povinnosťami. My sme mali prax v nemocnici, mňa vyšetrili, ale nič som nemala zlomené. Dobre, zajtra mi mama kúpi moderné čižmy.

V škole som si sadla do lavice k Tošovi. Tváril previnilo a povedal, že Buba nedovolí, aby sme spolu sedeli.

A je to! Už nemám ani kamaráta. Buba sa votrela medzi nás. Naše cesty sa rozišli, ako keď sa zips roztvorí. Ja som ostala na jednej strane zipsu a Tošo na druhej. Zips sa roztvára, a my sa vzďaľujeme od seba neodvratne, nezastaviteľne. Onedlho maturujeme, ale už sa nebudeme spolu učievať, Buba nedovolí.

Prišla som k starkej.

 „Starká, kde držal starký štepársky nôž?“ Starká sa čudovala, ale nôž mi dala. Pýtala sa, čo idem robiť.

„Vyryjem srdce do stromu,“ povedala som. Starká vedela, že som zamilovaná do Toša, ale nebola si istá, či o tom Tošo vie. Chodili sme spolu behať, boli sme kamoši, ale nevedela, že sme spolu niečo mali. Nikto to nevedel. Musím spraviť pamiatku na našu lásku.

Váhala som, ktorý strom zvoliť. S hrubou kôrou nie, ruka ma bolí. Prešla som záhradou k bráne. Za cestou sú mladé stromy ohnuté od mokrého snehu. 

Chcela som prejsť bránou, ale vidím na križovatke smerom k Novej ulici kráča jeden chalan. Vždy pásol po Bube. Ide k nej? Ale veď u nej musí byť Tošo! No, čudné! Nevidel ma.

Keď prešiel vyryla som srdce. Bolo menšie, ako som chcela a trošku krivé. Nevadí. Dala som T+A do stredu. Naklonila som hlavu, hm, pekné. Pekná pamiatka.

Na druhý deň ráno som bežala pozrieť srdce. Pekné. Vidím chalan ide opačným smerom. Že by od Buby? On tam spal? A Tošo je kde? Vidí ma, ide ku mne. Pozerá na srdce, T+A.

„Niekto ti vyryl srdce do stromu.“ Nič som nepovedala. On si myslí, že Tošo.

„Zatri ho blatom!“ vravím. Vybral z vrecka nožík a ja som sa zľakla, že ho ide zoškrabať zo stromu. To by bolelo. Ale nie, odhrnul nohou sneh a vyškrabal trochu vlhkej zeme. Zatrel ním srdce.

„Lepšie?“

Čo mám povedať? Mám zlomené srdce a teraz je aj od blata.

„Lepšie.“ Nebude na očiach. Tošo ma nechal kvôli dievčaťu, ktorá to ťahá s dvoma. Mám srdce na strome zakryté blatom. Raz blato opadá, srdce ostane. Srdce na strome nebolí.

Eva Gallova

Eva Gallova

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  456
  •  | 
  • Páči sa:  934x

Píšem o živote a plnokrvných ľuďoch. Postavy skladám z uveriteľných čriepkov, aby vyzerali ako živé. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu