Moderátor Maco v krajskom rozhlase zahlásil rozhovor s mladou klavírnou virtuózkou, ktorá musela prerušiť kariéru, kvôli zdravotným problémom. Teraz im prišla porozprávať, ako to bolo a ako sa z toho dostala.
„Vypočujte si nádherný príbeh sily a odvahy vrátiť sa na výslnie slávy. Pozerám sa na malé, krehké dievča a pýtam sa jej: Emília, povedzte nám, ako to bolo!“
„Bolo to jednoduché. Zdedila som hudobné nadanie od rodičov, zveľadila som ho usilovným hraním na klavír. Chodili sme s pani učiteľkou a viacerými deťmi na klavírne súťaže. S ľahkosťou sme vyhrávali. Pre nás decká to bola zábava. Dostávali sme sa na vyššie súťaže.“
„Vytrvali všetky deti do vyšších súťaží?“
„Čím vyššia súťaž bola, tým nás bolo menej. Nakoniec som ostala jediná z našej hudobnej školy. Bolo mi cťou stretávať sa na súťažiach s nadanými deťmi. Nebola medzi nami rivalita, učili sme sa jeden od druhého a priali sme si. Súťaže mi ukazovali cestu, kam sa posúvať.“
„Vyhrávali ste stále?“
„Nie, tu som musela dobiehať a bolo to pre mňa inšpirujúce. Veľa som hrala a posunula som sa do takej kategórie, že okrem klavíra som sa už ničomu nevenovala. Na nič iné mi neostal čas, dobehla som v hre na klavír deti staršie ako ja a obstála som.“
„Stále ste boli dieťa. Nehrávali ste sa?“
„Nechcela som sa ani na chvíľu odlúčiť od milovaného klavíra.“
„Ako to bolo ďalej?“
„Už som bola na konzervatóriu v Bratislave. Chodila som na medzinárodné súťaže. Všade som dobre obstála, našiel sa sponzor a už pred maturitou som chodila do Anglicka k slávnemu profesorovi klavíra, ktorý ma pripravoval na ďalšie štúdium.“
„Ani na vysokých súťažiach nebola medzi mládežou rivalita?“
„Tu rivalita bola a mne sa dostávalo dosť pozornosti kvôli profesorovi. On sa venoval len najlepším.“
„Boli ste slávna?“
„Zatiaľ nie, ale ja som sa slávou nezaoberala. Moja úloha bola dobre nacvičiť prednesovú skladbu. Ten kúsok, ktorý sa profesorovi nepáčil, som zahrala aj stokrát, kým to nebolo dokonalé. Jeho želaním bolo vložiť do hry emócie, city. O to som sa snažila. Povedal, že techniku klavírnej hry mám dokonale osvojenú a ďalší krok je zabudnúť na techniku a hrať citom.“
„Darilo sa?“
„Zdá sa, že áno. Bol so mnou spokojný a priblížila som sa na úroveň najlepších mladých klavírnych virtuózov.“
„Hrávali ste veľa?“
„Áno, každý deň osem hodín okrem vyučovania, súťaže alebo koncertu.“
„Ako ste trávili zvyšný čas?“
„Ja som nemala zvyšný čas. Čas som mala vyrátaný na minúty. Bola som disciplinovaná a húževnatá, ale nezaťažovalo ma to.“
„Musela to byť neskutočná drina.“
„Mne to neprekážalo, necítila som to tak. Hrať na klavír bolo pre mňa potešením. Ako klaviristka som bola v špičkovej forme.“
,,Bol to jednotvárny život.“
„Teraz to aj ja vidím, ale vtedy to bol môj vysnený život. Žila som pre klavír, nič iné som nepoznala. Nemala som kamarátky, kamarátov, lásky, prechádzky, čas oprieť rozhorúčené čelo o obločné sklo, čas na snívanie, nič len klavír.“
„Ste malá, štíhla, krehká. Ako sa to dalo prežiť?“
„Niektorí lekári to, čo sa mi stalo, pripisovali pretrénovanosti.“
„Takže blížime sa k tragédii?“
Emília zrazu nemohla hovoriť, zovrelo sa jej hrdlo. Moderátor povedal, že dáme si pauzu, vypočujte si hudbu, po hudbe pokračujeme. Potom sa ticho s ňou rozprával, že nech si nič nepripúšťa, nech povie len to čo musí, aby poslucháči pochopili čo sa stalo. Lebo tento rozhovor nie je o tom, že trpela, ale ako dokázala zmeniť zlé udalosti a vrátiť sa k dobrým.
„Slečna Emília, nepripúšťajte si, prešlo to. Výdych, nádych, keď hudba dohrá pokračujeme. Dobre?“
Prikývla.
„Pokračujeme vo vysielaní. Hovoríme s mladou klaviristkou Emíliou o tom, ako sa dokázala vrátiť k hudbe. Vidím, Emília, že spomínanie vás zobralo. Všetko sa vám pripomenulo. Ale vy ste to zmenili, obrátili na dobré. Preto nám môžete porozprávať aj to zlé, čo sa stalo. Bolo to dávno?“
„Bolo to túto jar. Po súťaži bol koncert najlepších. Hrala som na koncerte v Londýne, v krásnej koncertnej sále na javisku. Do hry som vkladala veľké emócie, ako si to želal profesor, keď mi mozgom prebehla ako keby elektrina, nejaký impulz. Bol to úplne prvý záchvat a najväčší. Triaslo ma, spadla som na klaviatúru, hlavou som buchla do klávesov, zaznelo to hrozne. Veko sa zabuchlo, udrelo ma do tváre, tiekla mi krv z nosa a čela, padala som z klavíra, chcela som sa udržať, bojovala som, visela som z neho. Napokon som padla pod klavír, všade bola krv. Na javisko vybehli záchranári, položili ma na nosidlá. Neupadla som do milosrdného bezvedomia, celú potupu som musela pretrpieť. Obecenstvo kričalo, plakalo a všetko natáčali na mobily a posielali na sociálne siete. Písali, že som zomrela. Ku nám to nedorazilo, naši sa nedozvedeli. Rodičia by sa boli utrápili. Prepáčte, že teraz to tak prežívam. Nikdy som o tom takto do detailov nehovorila.“
„Boli ste v nemocnici. Čo zistili?“
„Nič nezistili, názory lekárov sa rôznili. Vraveli, že som chudá, slabá, vyčerpaná, že preto. Ale ja som takáto chudá stále a nikdy nie som vyčerpaná, mám veľa energie. Kázali týždeň odpočívať. Poslúchla som a potom som začala znova hrať, ale v miernej forme sa záchvat zopakoval a opakoval pri každej citovejšej záležitosti. Musela som si priznať, že som vyradená, už nikdy nebudem hrať. Dokonca, cez stenu som nemohla počuť klavír.“
„To musela byť tragédia mladého umelca. Vedomosti, nadanie, všetko ste museli opustiť. Roky driny ste museli zahodiť.“
„Áno, všetky vynaložené peniaze na štúdium v zahraničí. Mala som pocit viny.“
„Pocit viny. Potom to bolo ako?“
„Tatino povedal hore hlavu, život ide ďalej, spolu to zvládneme.“
„Rodičia vám pomáhali.“
„Pomáhali a aj každý v mojom okolí. Rodičia, učitelia, aj deti, ktoré som začala učiť. Liečili moju dušu vlastným spôsobom, vľúdnosťou, náklonnosťou. Začala som študovať pedagogiku. Pán asistent z hudobnej katedry ma trpezlivo viedol, aby som sa zase zmierila s klavírom. Najprv sme počúvali tichú reprodukovanú hudbu, potom mi on hral na klavíri, to mi pomohlo najviac. Napokon som mu zahrala ja. To bol dobrý pocit, lebo som mohla znova hrať.“
„Ja som sa dozvedel, že sa vraciate do Londýna.“
„Vraciam sa, aj sponzor, aj profesor sa tešia, že som sa dokázala vrátiť do sveta hudby. Ďakujem každému, kto mi pomohol. Celý život budem vracať pomoc. Možno už nie tým, ktorí mi pomohli, ale tým, ktorí budú pomoc potrebovať. V mojom živote vždy bude klavír, ale nebude mať výnimočné miesto. Také miesto musia mať ľudia. Rodičia, brat, učitelia, spolupracovníci, priatelia a raz aj láska, ak príde.“
„Ste čakateľka na lásku?“ opýtal sa dobrácky moderátor Maco.
„Vystihli ste to,“ zasmiala sa. ,,Zatiaľ mám čas počkať si na lásku. Ja teraz budem chodiť do školy, zase budem študentka. Odchádzam do Londýna. Milí poslucháči, poviem vám posolstvo z môjho príbehu.”
Nadýchla sa.
,,Žite svoj život s ľuďmi!“
„Hovorili sme s mladou klavírnou virtuózkou Emíliou Zincovou. Ďakujem za rozhovor. Za krajský rozhlas Anton Maco Medveď.“
Je to skutočný príbeh mladého dievčaťa, iba meno je zmenené, aby sa zachovala anonymita a súkromie mladého človeka. Tento príbeh je o ľuďoch, ktorí jej žičlivo pomohli vľúdnym slovom a nenápadnou dobrotou srdca, hoci ani netušili, že jej pomáhajú. O mladom človeku, ktorý dokázal pomoc prijať a o rozhodnutí vracať pomoc celý život. Možno už nie tým, od ktorých ju dostala, ale tým, ktorí ju budú potrebovať. Život prináša takéto príbehy, iba o nich nevieme.
Teší ma, že ste si príbeh prečítali, som vďačná že ste mi venovali svoj čas.
